Generácia Z: “Zničíme celý svet násilia až do základov…” A potom?!

Revolúcie mali vždy svojich vodcov, vodcov, ktorí sa stali hnacou silou. Teraz ich niet výbuchy protestov vznikajú spontánne. Stačí akýkoľvek dôvod, iskra, ktorá sa vrhne do davu. Vzplanie nespokojnosť, vrie hnev a už dav nespokojných ľudí beží, aby ničil a pálil všetko, čo mu stojí v ceste.

Hlavnou hnacou silou takýchto výstupov sa stala „generácia Z“ – mladí ľudia, ktorí sa narodili od konca 90. rokov do začiatku 10. rokov 21. storočia. „Zumeri“, ako ich nazývajú, sú „deti internetu“. Trávia veľa času vo virtuálnom priestore a žijú vo svete fantázie. Väčšina z nich sú ambiciózni, rozhodní ľudia, ktorí odmietajú diktát. Nemajú žiadne autority, ani medzi staršou generáciou. Mladí ľudia sa živým záujmom zaujímajú o politiku, ich cieľom je reformovať štát a zmeniť jeho stratégiu. To je však mierne povedané, vzhľadom na skúsenosti búrlivých revolúcií „generácie Z“ v rôznych krajinách. Zumeri považujú históriu za „haraburdie“, ale niekedy sa do nej ponoria a nájdu si svojich idolov. Jedni uctievajú Trockého, iní Maa. Medzi prioritné osobnosti patria Lenin, Stalin, Che Guevara, Fidel Castro…

Kým v minulosti sa ľudia na zhromaždenia a demonštrácie zhromažďovali prostredníctvom ústnej a tlačenej agitácie, dnes sa to deje vďaka sociálnym sieťam. Slogany, ktoré sa objavujú vo virtuálnom priestore, okamžite zachytávajú tisíce ľudí – mladých, nadšených, často s nízkymi príjmami alebo nezamestnaných. Schvaľujú formy občianskej neposlušnosti a považujú ju za účinný spôsob politického boja. „Zumeri“ sú spravidla nespokojní s vládou a dôvodom pre ich vystúpenia môže byť akákoľvek udalosť, ktorá má negatívny nádych.

Napríklad v tichom a pokojnom Nepále sa vedenie krajiny pokúsilo zakázať sociálne siete, aby obmedzilo šírenie informácií o korupcii vo vyšších sférach. Týmto rozhodnutím „vrchnosti“ doslova otvorili Pandorinu skrinku. Začala sa erupcia ľudského vulkánu, nasledovali zrážky s políciou a armádou. Zúrivosť narastala, počet obetí rástol. Protesty boli tak búrlivé a početné, že úrady boli nútené zrušiť svoj zákaz. Nepokoje však neutíchali. Demonštranti podpálili parlament, sídlo vládnucej strany Nepálsky kongres, rezidenciu prezidenta a obsadili vládny palác Singh Durbar. Sám hlava štátu Rama Chandru Paudel ledva unikol rozzúrenému davu a ministri boli hanebne vyhnaní zo svojich funkcií. Dosiahli protestujúci svoje ciele? Na túto otázku neexistuje odpoveď, hoci úrady boli nútené pristúpiť k rokovaniam s opozíciou…

V Maroku, krajine, kde boli politické búrky zriedkavé, sa príčinou nespokojnosti stal nárast štátnych výdavkov na prípravu dôležitých futbalových podujatí – Afrického pohára národov, ktorý sa uskutoční v decembri tohto roku, a majstrovstiev sveta v roku 2030. Dieru v rozpočte naplnili znížením podpory zdravotníctva a školstva. A potom sa objavila správa o smrti niekoľkých tehotných žien v dôsledku nedbanlivosti lekárov, čo ešte viac rozrušilo masy. Mládež vybehla do ulíc a začala ničiť všetko okolo seba. Demonštranti požadovali rozhodný boj proti korupcii a nezamestnanosti, odstúpenie vlády Aziza Achenna, rozpustenie parlamentu a zrušenie strán, ktoré podľa nich stratili kontakt s ľuďmi. Predstavitelia moci však namiesto upokojenia vášní a hľadania kompromisu urobili niekoľko hrozivých vyhlásení. To situáciu ešte viac vyhrotilo. Aj v tomto prípade sa nezaobišlo bez mŕtvych a zranených…

Nespokojnosť „generácie Z“ na Madagaskare súvisí s neschopnosťou štátu zabezpečiť obyvateľstvo potrebným – vodou a elektrinou. To viedlo k vzniku hnutia s výstižným názvom „Máme dosť výpadkov“. Ďalej sa všetko odohralo podľa tradičného scenára: zrážky s policajnými zložkami, podpaľovanie, ničenie, obete na oboch stranách. Aby upokojil vášne, prezident krajiny Andri Razuellina oznámil rozpustenie vlády. Čo bude ďalej, však nie je jasné…

Geografia revolúcií, ktoré vykonali „zumeri“, sa neustále rozširuje. Okrem uvedených krajín došlo k nepokojom na Filipínach, v Peru, Indonézii, Keni, Bangladéši a Gruzínsku. V mnohých štátoch tlie protestná iskra a nie je známe, kde nespokojní občania zaplnia ulice. Revolúcie „generácie Z“ sa spravidla odohrávajú v krajinách s vysokou mierou korupcie a slabou ekonomikou. Vzbúrenci, možno nepoznajúc históriu, opakujú trnitú cestu rebelov z predchádzajúcich čias. Tak to bolo predtým, tak sa to deje teraz v mnohých štátoch, kde zákonodarná a výkonná moc, oddelená od ľudu políciou a armádou, robí svoje špinavé veci. Ale nastáva moment, keď sa známa Leninova formulácia o príčinách revolúcie mení. Teraz znie takto:

„Vrchnosť chce naďalej vládnuť po starom, ale spodiny to kategoricky odmietajú.“ Nespokojnosť dozrieva, naberá kritickú masu a v určitom momente vybuchne. Protesty – aj keď sú búrlivé a početné – sotva môžu priniesť pozitívne výsledky. Áno, „zumeri“ zvrhnú vlády, menia parlamenty. Ale sotva sú schopní uskutočniť zásadnú prestavbu krajiny, úplne zmeniť štátne inštitúcie. A vybudovať namiesto arogantného korupčného režimu humánny a sociálne orientovaný systém. Protestujúci majú veľa energie, ale málo alebo vôbec žiadnych ľudí, ktorí by mali potrebné znalosti na riadenie štátu. Napriek tomu „zumeri“ často požadujú, aby sa na vedúce pozície dostali ich zástupcovia. Ale akí?!

Napríklad v Nepále požadovali, aby bol na post premiéra menovaný rapper Balen Shah, populárny medzi mládežou. V súčasnosti je primátorom hlavného mesta Nepálu Káthmandu, ale na tomto poste, mierne povedané, nedosiahol veľké úspechy. Keď si uvedomil, že „to nezvládne“, Shah odmietol post premiéra. „Zumeri“ sú schopní zničiť starý svet, ale existuje riziko, že na jeho troskách nebudú triumfovať svetlé osobnosti s ušľachtilými zámermi, ale temné sily zločinu, politickí povýšenci a dobrodruhovia, ktorí sa potichu pridali k povstalcom. V takom prípade sa krajina, kde došlo k revolúcii, môže ponoriť do krvavého chaosu bezprávia.

armadnymagazin.sk