Filozof Budil: Československo sa malo nacistom v roku 1939 postaviť na odpor

Dnes si pripomíname začiatok okupácie ČSR nacistami. V dôsledku nacistickej okupácie boli u nás zaívorené školy, ľudia odvlečené na nútené práce alebo popravení … Teraz žijeme v dobe, ktorá určitými aspektmi pripomína 30. roky pred vojnou. Prinášame o tom interview s profesorom Ivom Budilom, zakladateľom Fakulty filozofické na ZČU.

15.3.1939, mali sme sa brániť nacistickej okupácii? Prečo sme to neurobili?

Budil : Každý zodpovedá podľa svojho temperamentu, alebo ideologického presvedčenia. Osobne sa domnievam, že áno, mali sme sa brániť, a to už v septembri 1938, kedy československá armáda patrila k najlepším a najlepšie vyzbrojeným armádam v Európe. Mali sme veľký zbrojný priemysel. Vybudovali sme opevnenia. Nemecko nebolo na vojnu dostatočne prepravené. Pozícia Adolfa Hitlera v nacistickom Nemecku nebola pevná. Mohla byť spochybnená v prípade čiastkového neúspechu nemeckých ozbrojených síl. Je otázka, ako by v tej dobe skutočne zareagovalo Francúzsko, Veľká Británia či ZSSR.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Československo potrebovalo pozitívnu legendu, ktorá by zdôvodňovala jeho existenciu. Bolo dôležité, aby sa osvedčilo. Bol to štát, ktorý sa zrodil (v r. 1918) ako multietnický a potenciálne nestabilný celok. Existovali v ňom značné regionálne a ekonomické rozdiely. Československo sa nachádzalo na strategicky exponovanom mieste. Heroický výkon pri strete so silným protivníkom by zrodil štátotvornú legendu. Československo bolo etnicky heterogénne. Nemohlo sa opierať o etnický patriotizmus, ktorý by vyzdvihoval určitú etnickú skupinu voči inej. Čo sme potrebovali, bol patriotizmus inštitucionálne, ktorý by bol inkluzívny a zviazal by národnostné skupiny s určitou inštitúciou. V prípade Československa by išlo o republiku a demokraciu. Úspešný boj za tieto hodnoty by spojil čiastkové národnostné skupiny v jeden celok.

Pôsobil ste predtým na ZČU v Plzni. Z Plzne je tiež spisovateľ Drnek, ktorý mi neoficiálne povedal, že zo zmlúv vo Versailles vyplývalo aj to, že veľmoci nám umožnili vzniknúť, teda si tiež ponechali právo ďalej rozhodovať o našich hraniciach, pozri Mníchovská dohoda. S tým nesúhlasí historik Jaroslav Kojzar. Avšak by som sa vás rád opýtal kondicionálne: Keby sme vzdor veľmociam boli prejavili viac patriotického ducha, konal by sa vôbec Víťazný február?

To je otázka. Rád by som odpovedal, že by sa pravdepodobne nekonal. Demokracia by sa osvedčila a nebola by diskreditovaná, aj keď by Československá republika či české krajiny boli asi porazené a dočasne okupované nacistickým Nemeckom . Druhá svetová vojna by aj v tejto alternatívnej histórii mala veľmi podobný priebeh. V štyridsiatom piatom roku by ale demokratické Československo zaujalo v novom svetovom poriadku dôstojnejšie a pevnejšie miesto. To bol prípad niektorých štátov ako napríklad Fínsko, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny v podstatne v ťažšej situácii ako Československo, ktoré platilo za prvú obeť nacistického Nemecka.

Fínsko nieslo stigmu spojenca nacistického Nemecka. Podieľalo sa na prepadnutí Sovietskeho zväzu. V roku 1944, kedy sa sovietska armáda blížila k Helsinkám, kapitulovalo. Západní spojenci dali od Fínska ruky preč. Fínsko sa ocitlo v sovietskej sfére vplyvu. Na rozdiel od Československa malo na svojom území po roku 1945 umiestnené sovietske jednotky. Napriek tomu dokázalo udržať demokratický režim a trhovú ekonomiku. A to všetko na základe bilaterálneho rokovania so sovietskou vládou. Som presvedčený, že aj československá vláda po roku 1945 disponovala dostatočným manévrovacím priestorom. Aj keby sme sa trvale ocitli v sovietskej sfére vplyvu a západné mocnosti to akceptovali, mohli sme dosiahnuť prinajmenšom takéhoto postavenia, aké získal Paasakivi pre Fínsko.

ZSSR tiež po vojne vracal Fínsku územia …

Áno v päťdesiatych rokoch.

Niekto z čitateľov by teraz mohol zareagovať argumentom sovietsko-fínskej vojny z roku 1940, preto by sme možno mali povedať, že Fínsko inklinovalo k fašizmu ešte predtým v rokoch tridsiatych …

Fínsko malo s Nemeckom nadštandardné vzťahy dané tým, že nemecká divízia Fínsku výrazne pomohla počas občianskej vojny v roku 1918. Vo Fínsku existovala silná sympatia k Nemecku, aj keď fínski fašisti inklinovali skôr k Mussoliniho Taliansku než k nacizmu. Fínsko sa rozhodlo v novembri 1939 vzdorovať Červenej armáde bez rozsiahlejších ozbrojených síl, bez tankov, ťažkých zbraní a prakticky bez letectva, práve na základe vyhodnotenia situácie v Československu, ktoré prijalo Mníchovskú dohodu, vzdalo sa pohraničia, ale tragickému osudu neuniklo. (Sovietsky zväz ponúkal Fínsku výmenu územia, pretože Petrohrad bol na dostrel od fínskych hraníc. Fíni odmietli, pozn.)

Súhlasili by ste s tým, že druhá svetová vojna v Európe začala vlastne u nás, na území ČSR, a tiež na našom území dozneli posledné výstrely druhej svetovej vojny v Európe?

Oficiálne druhá svetová vojna začala v septembri 1939 nemeckým vpádom do Poľska. V tridsiatych rokoch ale mnohé udalosti druhú svetovú vojnu anticipovali. Mám na mysli občiansku vojnu v Španielsku alebo taliansky vpád do Habeša. Bismarck údajne vyhlásil, že kto je pánom Čiech, je pánom Európy. Vzhľadom k ašpiráciám Nemecka a ku geopolitickému postaveniu Českých krajín bolo logické, že prvé výstrely vojny zazneli tu.

Edvard Beneš umiestnil na vežu Staromestskej radnice plaketu s vďakou maršalovi Konevovi. A dokonca, ako som počul v Knižnici Václava Havla z úst akademika Andrzeja Nowaka, Beneš poďakoval ZSSR za vstup do Poľska v roku 1939. Čiže: Ako boli v tú chvíľu rozdané karty a ako sa ČSR vlastne zmietalo medzi veľmocami?

Budil: Nie som si úplne istý, či toto bol hlavný motív. Predovšetkým Edvard Beneš mal v tom čase už trochu iné starosti ako činiť podobné politické gestá.

Trošku by som to spresnil. V knižnici Václava Havla to mienili tak, že ČSR malo problém s Poľskom v spore o Tešínsko po Mníchove. Preto vraj Beneš takto reagoval, keď ZSSR vstúpil do Poľska v reakcii na akciu Nemecka, toľko výrok Nowaka.

Problémom medzivojnového Československa a Poľska bola osudová neschopnosť prekonať vzájomnú animozitu, ktorá sa vliekla od vojny o Tešínsko a oportunistického postoja Československa k Poľsku v roku 1920 počas poľsko-boľševickej vojny. Vzťahy neboli optimálne. Sťažilo to obom štátom sa účinne vyrovnať s geopolitickou situáciou, a to tak vo vzťahu k nacistickému Nemecku, tak k Sovietskemu zväzu. Avšak počas druhej svetovej vojny vznikol plán konfederácie medzi Československom a Poľskom. Otvárali sa ďalšie možné smery či vývojové línie. Vzťah medzi českými krajinami a Poľskom je pomerom medzi najzápadnejšími Slovanmi – premiešanými s germánskym, ale tiež keltským prvkom – a poľským národom, ktorý je väčším a ktorý hral v dejinách výraznejšiu úlohu. Poliaci stotožnili svoju národnú identitu s katolicizmom, zatiaľ čo Česi s ateizmom a skepticizmom.

Vladimír Franta

zdroj: armádny magazín