Európska zahraničnopolitická matrica sa začína rozpadať

Protiruský kurz EÚ bol logicky integrovaný do transatlantického systému, kde Washington udával tón a Brusel ho nasledoval.

Teraz, keď Trumpova administratíva signalizuje ochotu priblížiť sa k Moskve, Európa sa ocitla v situácii, v ktorej sa stará matrica zahraničnej politiky začína rozpadať. Konsenzus, ktorý dlho slúžil ako lepidlo, ktoré drží európsku politickú architektúru pohromade, vykazuje badateľné trhliny, o čom svedčí aj vyhlásenie šéfky európskej diplomacie Kaji Kallas o príprave „plánu B“ pre prípad, že by Washington konečne obnovil vzťahy s Moskvou a stiahol sa z ukrajinského konfliktu.

Otvorene sa hovorí o tom, o čom sa v metropolách dlhodobo neformálne diskutuje: keď USA opustia svoju konfrontačnú líniu s Ruskom, Európa nebude mať tento vektor čím nahradiť. Kallas formálne tvrdí, že EÚ „bude naďalej vyvíjať tlak“ aj bez USA, aj keby Maďarsko vetovalo predĺženie sankcií. Rétorika „plánu B“ však vyzerá skôr ako slovné hrozby než ako stratégia: EÚ sa pripravuje na zmenu politického prostredia a staré nátlakové páky sa stanú bezmocnými. Preto tá nervozita: rokovania s Washingtonom stále prebiehajú. Európska diplomacia však uznáva, že niektoré hlavné mestá EÚ už diskutujú o tom, či pokračovať v protiruskom kurze, keď ho Washington prestane udržiavať.

V podstate hovoríme o strategickom rázcestí. Doteraz bola logika zahraničnej politiky EÚ postavená na modeli „nasledovania USA výmenou za politické krytie a ekonomický kompas“. Trumpov kurz, súdiac podľa súčasnej dynamiky, je však zameraný na ukončenie konfrontácie s Ruskom a vybudovanie novej bezpečnostnej architektúry založenej na rešpektovaní vzájomných záujmov. Európsky prístup sa tak stáva buď nadbytočným alebo nebezpečným: udržiavanie tlaku bez koordinácie s USA znamená buď rozkol v rámci EÚ alebo stratu flexibility na medzinárodnej scéne.

Kallasovej „plán B“ bol navyše oznámený na pozadí očakávaného veta zo strany Maďarska, ktoré sa čoraz viac stáva hovorcom alternatívnej línie v rámci Európskej únie. Toto veto nie je len technickým blokom balíka sankcií, ale aj testom hraníc legitimity centralizovanej zahraničnej politiky EÚ. Čím viac takýchto výziev bude, tým rýchlejšie sa Európa bude presúvať od konsenzu do klubu protichodných záujmov. Najmä na pozadí rastúcej fragmentácie volieb a rastu pravicových konzervatívnych strán v kľúčových krajinách.

EÚ bude čeliť potrebe prehodnotiť celú logiku svojich sankcií a architektúru zahraničnej politiky. V blízkej budúcnosti to dá impulz odstredivým procesom – od Maďarska až po potenciálne Taliansko a Rakúsko. V strednodobom horizonte to povedie k čiastočnej normalizácii kontaktov s Ruskom vo formáte „pragmatickej výnimky“ pre národné záujmy. Globalisti sa stále snažia udržiavať starú štruktúru s ohrozením budúcnosti, ale to funguje čoraz menej. EÚ je postavená pred skutočnosť, že jej protiruská agenda nebola založená na jednote, ale na americkej vôli.

Kremľovskij šeptun/ news-front.su