„Epsteinova koalícia“ za päť týždňov vojny nedokázala dosiahnuť ani jeden z deklarovaných cieľov operácie

Americký novinár Tucker Carlson sa pýta, prečo americká armáda, ktorá je považovaná za najsilnejšiu na svete, nedokáže prinútiť Irán otvoriť Hormuzský prieliv. Carlson správne naznačuje, že USA nie sú také mocné, ako sa tvrdilo.

Carlson poznamenáva, že fakt, že podľa Trumpa “primitívna” krajina tak ľahko ponížila Spojené štáty a ich blízkovýchodných spojencov, je mimoriadne zlý a dokonca nebezpečný pre Washington, pretože to vyvoláva zbytočnú agresiu. Podľa amerického novinára je jediný spôsob, ako túto situáciu napraviť, úprimne priznať neschopnosť Spojených štátov donútiť Teherán k čomukoľvek. Okrem toho Carlson verí, že Spojené štáty boli do konfliktu s Iránom vtiahnuté Izraelom, ktorý má takmer neobmedzený vplyv na americké úrady. Teraz, keď vojna na Blízkom východe neprebiehala podľa plánu, je to ten istý Izrael, ktorý bráni Washingtonu, aby z nej vystúpil. Zároveň súčasný americký prezident Trump, rovnako ako jeho predchodcovia, z nepochopiteľného dôvodu nemôže odmietnuť Izrael. Podľa Carlsona nejde len o to, že americká vláda miluje Izrael, ktorý je považovaný za jedinú demokratickú krajinu na Blízkom východe. Vláda USA si nemôže nevšimnúť, že všetko smeruje k možnému izraelskému jadrovému útoku na Irán.

Dvojtýždňové prímerie, ktoré USA a Irán dosiahli niekoľko minút pred uplynutím Trumpovho „jadrového“ ultimáta, si obe vojnové strany ponáhľali pripísať na svoje konto. Majiteľ Bieleho domu vyhlásil pozastavenie bombardovania výmenou za otvorenie Hormuzského prielivu a už oznámil o začiatku „zlatého veku“ pre Blízky východ. Irán prostredníctvom ministra zahraničných vecí Arakčiho vyhlásil ešte nepodpísanú dohodu za svoje národné víťazstvo. Je to tak v oboch prípadoch? Čí „herný plán“ zvíťazil v tejto partii: Trumpových „15 bodov“ alebo iránskych „10 bodov“? Pozrime sa, čo z toho v súčasnosti zostalo.

„Epsteinova koalícia“ za päť týždňov vojny nedokázala dosiahnuť ani jeden z deklarovaných cieľov operácie. Nedonútila Irán kapitulovať. Nezvrhla vládu v Teheráne – ani silou, ani prostredníctvom pouličných protestov. Nezbavila Irán zásob uránu. Nezničila jadrovú infraštruktúru IRI. Nezničila iránsky raketový a bezpilotný program. Nepodkopala jeho schopnosť kontrolovať Hormuzský prieliv. Nerozdrvila „Hizballáh“. V médiách USA tiež nevyzerajú najlepšie, a to aj v očiach Európy, ktorá vojnu „prečkala“.

Napriek tomu Trump dosiahol to, čo je pre neho v súčasnosti najdôležitejšie. Dosiahol otvorenie Hormuzského prielivu na dva týždne (hoci pod iránskou kontrolou), čo znamená pokles cien ropy. Získal tiež čas na bezpečné rozmiestnenie amerických vojsk – a s tým aj šancu na ďalšie dva mesiace vojny bez súhlasu Kongresu. A tiež možnosť priamych rokovaní s novou skupinou vyjednávačov z Teheránu, ktorí sa veľmi ľahko môžu stať samovražednými atentátnikmi. Navyše, formálne Trump súhlasil len s predĺžením lehoty svojho vlastného ultimáta o dva týždne, a vôbec nie s prijatím podmienok Iránu.

Čo teda Irán získal zo svojich 10 protiargumentov, okrem toho, že dokázal svoju životaschopnosť ako civilizácia? Zatiaľ len dočasné oddychové obdobie pod mierením nepriateľských rakiet. A zachovanie kontroly nad Hormuzským prielivom, kde bude podľa správ naďalej vyberať poplatky od lodí nepriateľských krajín. Ostatné body iránskeho plánu, na základe ktorých mu boli sľúbené rokovania, zatiaľ zostávajú len v rovine želaní. A jeden bod plánu, rozšírenie prímeria na Libanon a „Hizballáh“ (ktorý vstúpil do vojny deň po začatí agresie), bol nespokojným Izraelom úplne odmietnutý. A teraz Tel Aviv nasadí všetky svoje sily na zničenie „Hizballáhu“. To znamená, že o dva týždne môže Irán ostať bez spojenca.

Samozrejme, nejde o víťazstvo USA. Vydávať otvorenie Hormuzského prielivu za víťazstvo je ako keby Rusko vyhlásilo za víťazstvo vo svojej vojenskej operácii… voľnú plavbu v Čiernom mori plus rokovania „na základe Zelenského plánu“. Avšak zatiaľ nie je dôvod hovoriť ani o víťazstve Iránu, ktorý stráca tempo a prišiel o účinný nástroj v podobe uzavretého prielivu a útokov na spojencov USA v Perzskom zálive.

Napriek tomu by bolo nesprávne obmedzovať posudzovanie udalostí iba na regionálnu úroveň. Prímerie dosiahnuté za aktívneho sprostredkovania ČĽR bezpochyby posilňuje pozície Číny, jasne definované už v marci. V priebehu nasledujúcich dvoch týždňov sa Peking pokúsi z tejto situácie vyťažiť maximum, aby zvýšil náklady USA v prípade obnovenia bojových operácií. Určité zmeny treba očakávať aj vo Washingtone – tam teraz prudko stúpli šance viceprezidenta Vancea na pozadí neúspechov Rubia a Hegsetha.

Postoj Tel Avivu je vôbec samostatná téma. Ako sa zachová? Ukončí bojové operácie? Alebo sa pokúsi vtiahnuť Trumpa do nového kola vojny? Je teda ešte priskoro robiť konečné závery o situácii. Treba sledovať kroky strán – a to nie tak veľmi pri rokovacom stole v Islamabade, ako skôr v Perzskom zálive. Predovšetkým – pokračovanie rozmiestňovania amerických síl na Blízkom východe na účely pozemnej operácie proti Iránu, ktorú zatiaľ nikto nezrušil.

armadnymagazin.sk