Dobrovoľné otroctvo – príbeh

– Oci, povedz mi príbeh, – poprosil malý syn svojho otca z ďalekej planéty.

– Dobre, synu, počúvaj. Dnes večer ti porozprávam o vzdialenej planéte, kde sa ľudia vydali do dobrovoľného otroctva. Tieto tvory dobrovoľne žijú v šedých betónových klietkach, celý deň pracujú v práci, ktorú zväčša nemajú radi, aby zaplatili za svoje väzenské cely a kúpili si veci, bez ktorých sa zaobídu.

Okrem toho míňajú zarobené v krvi a pote peniaze za to, že fajčia páchnuce rastliny, ktoré škodia ich organizmu a pijú ohnivú tekutinu, ktorá zatemňuje ich myseľ. Jedia umelé jedlo chemického pôvodu, čím si ničia imunitný systém, následkom čoho sú často chorí, v dôsledku čoho si dávajú dobrovoľne vstrekovať do tela ďalšiu chémiu, toxíny a vírusy, čo nazývajú vakcínami. A v noci sa namiesto plnohodnotného odpočinku, priťahovaní pocitom nespokojnosti mysle, snažia kompenzovať nedostatok šťastia tým, že sa navzájom láskajú.

Takto deň čo deň si krátia pridelený čas pobytu v tele a do konca života nepociťujú ani radosť, ani uspokojenie. Stali sa dobrovoľnými otrokmi hmotného života, zabudli na svoje predurčenie a zabudli na spojenie so svojou dušou.

– Ale oci, ako je možné, že sa títo ľudia dobrovoľne vydajú do otroctva? Naozaj sú takí hlúpi?

– Počúvaj, ako to bolo. Kedysi dávno, keď ešte na planéte Zem existoval otrokársky systém, zhromaždil jeden vladár svojich ministrov na vrchole hory a povedal im:

– Pozrite sa dole do údolia: desaťtisíce našich otrokov, pripútaných v reťaziach, vynášajú kamene do mesta. Dozerajú na ne tisíce dozorcov a vojakov. Ďalšie tisíce otrokov zabezpečujú vodu a jedlo. Všetko sa to deje neochotne a príliš pomaly. Navyše, vynakladáme veľa peňazí a úsilia na to, aby sme uživili a podporovali svojich otrokov a platili za našich dozorcov a vojakov. Musíte vymyslieť jednoduchší a lacnejší systém udržiavania otrokov a zabezpečovania stavieb, potom bude v pokladnici viac peňazí a dostanete aj vy vyššie odmeny.

Všetkým sa páčila myšlienka zbohatnúť a ministri začali navrhovať rôzne možnosti jej realizácie. Vladár si vypočul všetky návrhy, ale každý z nich odmietol, pretože boli zložité alebo pochybné. Potom sa slova ujal prvý poradca, ktorý sa vyznačoval mimoriadnou mysľou a talentom. Povedal toto:

– Navrhujem systém, ktorý natrvalo vyrieši naše problémy. Zajtra vyhlásime otrokom úplnú slobodu, odstránime reťaze a každý z nich bude môcť podľa ľubovôle odísť, kedykoľvek a kdekoľvek si to bude želať. Spolu s tým vyhlásime odmenu za každý prenesený kameň, za každú splnenú úlohu. Odmeníme ich mincami vytavenými z ich reťazí a za tieto peniaze si môžu kúpiť niečo pre seba, či už to bude jedlo, oblečenie, domáce potreby, svoj dom a dokonca aj svoje mesto. Budú mať pocit slobody a vlastníctva, čo ich bude stimulovať k intenzívnejšej práci, pretože uvidia výsledky práce a ich budúce príležitosti. Už nebudú potrební dozorcovia a vojaci a väčšina z nich sa zapojí dobrovoľne do prác tiež, čo urýchli stavebné tempo. Nútené otroctvo teda transformujeme na dobrovoľné, hoci z pohľadu otrokov to bude sloboda. Po získaní takejto slobody si ľudia budú všetko organizovať sami, pretože pocítia svoj vlastný záujem. Chamtivosť a chtíč ich prinútia pracovať s plným nasadením. To bude dokonalý systém.

Táto myšlienka bola privítaná s nadšením a na druhý deň boli otroci vyhlásení úplne slobodnými a bol im ponúknutý nový systém, ktorý prijali s rovnakým nadšením.

Niekoľko dní ministri na čele s vladárom spokojne sledovali, ako sa zrýchlilo tempo výstavby. Otroci sa snažili robiť čo najviac a čo najrýchlejšie. Pridali sa k nim aj bývali dozorcovia a vojaci. Niektorí z otrokov organizovali rozvoz vody a jedla, niekto vyrobil vozíky, na ktorých sa ľahšie prepravovali ťažké balvany. Automaticky sa objavili z vlastnej vôle iniciatívni šéfovia, sudcovia, lekári, obchodníci. Systém bol podľa vkusu každého, rástol a organizoval sa sám, bez zbytočného vynakladania úsilia, času a peňazí. A hlavne boli všetci šťastní a nikto nikam neutiekol. Držali ich rovnaké reťazce, ktoré teraz vyzerali ako peniaze.

Na záver príbehu otec povedal svojmu synovi:

– Odvtedy sa takmer nič nezmenilo. Rozdiel je iba v tom, kde títo ľudia žijú, aké oblečenie majú oblečené, aké jedlo jedia, akú prácu vykonávajú. Je tu viac zábavy – pre každý vkus. Podstata však zostáva rovnaká: sú to dobrovoľní otroci, ktorí sú s tým celkom spokojní.

– Je to smutné, – povedal syn. – Nie je možné to nejako napraviť?

– Určite je – odpovedal otec. – Preto určité duše vykonávajú svoju prácu na Zemi a šíria múdrosť a pravdu. Jediným problémom je, že len málo ľudí počúva ich slová a zaoberá sa sebapoznávaním, takže väčšina ľudí je odsúdená na utrpenie, kým si uvedomia nezmyselnosť a hlúposť svojho dobrovoľného otroctva…