„Dnešná doba je fakt naopak. Z Černáka ideme robiť hrdinu a z Duchoňa odroňa?,“ reaguje na film o (česko)slovenskej speváckej legende spisovateľ Pavel Hirax Baričák

Spisovateľ, hudobník, bloger, filozof, cestovateľ a fotograf Pavel Hirax Baričák vo svojom príspevku na sociálnej sieti na predpremiéru sfilmovaného životopisného príbehu Karola Duchoňa.

Boli sme so ženuškou zhliadnuť film Duchoň. Ostalo vo mne po tom filme temno. Za použitia množstva pitoreskných farieb bola totiž natočená depresívna snímka.

Nechápem tvorcov filmu, prečo sa z drvivej časti zamerali na negatívne stránky Karola Duchoňa. Kto by o tom človeku nič nevedel, zafixoval by si ho ako alkoholika, zlého manžela, chaotika, diletanta, neverníka, ťuťka, klamára, ktorý si požičiaval peniaze a nevracal ich, čím sa dostával do konfliktov s vagabundmi bratislavského podsvetia a ktorý sa zapredal režimu.

A kde boli vyzdvihnuté dobré stránky speváka? Láska k hudbe, priateľskosť, srdečnosť, pokora, nenadradenosť, otvorené srdce, schopnosť pomáhať okoliu… Tento rozmer tam takmer nebol, ak áno, tak iba slabo naznačený.

Technicky je film zvládnutý dobre, kostýmy, dobové relikvie, všetko na jednotku. Som však z filmu veľmi sklamaný. Akoby účelne zdegradovaná jedna z postáv národa, ktorá je tak obľúbená. Tak si ju musíme sami začierniť? Odkiaľ v nás, Slovákoch, vzišla vlastnosť kakať si do vlastného hniezda?

Vcelku mi to zapadá do rozhovoru, ktorý som pred mesiacmi zachytil v rádiu s režisérom Petrom Bebjakom. Speváka nikdy neobľuboval, nepočúval jeho piesne, ostal som zaskočený, ako mdlo sa k nemu vyjadroval do éteru. V duchu som sa pýtal: „Prečo teda točí film o ňom???“. Film prišiel len ako logické pokračovanie jeho nastavenia k umelcovi… Úplný opak, ako keď som sledoval prípravu českého režiséra Davida Ondříčeka, ktorý roky analyzoval Emila Zátopka, kým o ňom natočil najprv dokumentárny film a nakoniec aj životopisnú drámu.

Takto sa podľa mňa spomienkové filmy nerobia. Ak sa povie bé, má byť vyslovené aj á. Škoda, že tak rýchlo nový film o Karolovi nevznikne, a tak asi na dlhé roky bude v kinematografii tento spevák so zvonom v hlase predkladaný divákom ako troska a bezcharakterný človek, slaboch, ktorý svoj život nezvládol. Smutné.

Martinské predstavenie Zem pamätá som schopný ísť si pozrieť ešte aj trikrát, je geniálne, odporúčam všetkými desiatimi. Jedna z najlepších vecí, aké som v Slovenskom komornom divadle zhliadol. Z divadla som odchádzal nadšený, z kina smutný. Paradoxne, scenáristi filmu a spomínaného divadelnej hry sú rovnakí, takže o konečnej podobu nevyrovnanosti opisu charakteru speváka pravdepodobne rozhodol režisér, pán Bebjak.

Film si už nikdy nepozriem. Naháňať si depku a temnotu do seba? Pozerať sa na absolútne nefér spomienku na človeka, ktorý priniesol toľko radosti ľuďom? Som za pravdu, ale tá sa podľa mňa teraz zmenila na krivdu, toto si Karol Duchoň nezaslúžil. Z Černáka ideme robiť hrdinu a z Duchoňa odroňa? Kto z nich priniesol ľuďom viac radosti, šťastia, nadšenia a ktorý z nich smútok, bôľ a trápenie?

Dnešná doba je fakt naopak…

Preto vás chcem poprosiť, ak ste Karčiho poznali, alebo ste mali šancu sa s ním stretnúť pri hocijakej príležitosti, píšte spomienky a príbehy o jeho dobrej stránke, lebo zlé o ňom sa z filmu dozviete, ale o šľachetnej stránke jeho srdca je tam pramálo. Ďakujem vám.

Zdroj: Facebook Pavel Hirax Baričák / InfoVojna