Čo spôsobil normatív v školstve

Normatív vo všeobecnosti verejnosť považuje za spravodlivý systém financovania. Je tomu ale naozaj tak?

Zaviedol sa v roku 2004, ministerstvo zaviedlo koeficienty pre školy s menším počtom žiakov ako 250. Spôsobilo to, že riaditelia museli hľadať financie na základný chod škôl namiesto toho, aby sa venovali výchovno-vzdelávaciemu procesu a jeho skvalitneniu. Školám pribudli rôzne nové povinnosti, ktoré vyplývali napríklad z verejného obstarávania a zákona o prístupe k informáciám a ochrane osobných údajov. To museli vyriešiť s pôvodným personálom. Na novú pracovnú pozíciu totiž normatív nebol. A tak pedagógovia začali študovať a učiť nové zákony, pracovať s dokumentami, ktoré vôbec nesúviseli s ich pôvodným štúdiom. Áno, učíme sa celý život…na tom nie je nič zlé, ale v poslednom období za „všetko môže učiteľ, škola“. A my by sme radi upozornili na to, že nie. Nie za všetko. Za mnohé aj vďačíme Ministerstvu školstva, ktoré to od škôl vyžaduje. A žiaľ, školy a učitelia sú ticho, lebo každý má rodinu a finančné záväzky, takže si nedovolia protestovať, aby neprišli o prácu. Tak ticho splnia čo majú. Lenže dokedy? Môže totiž nastať onedlho fáza, že budeme vďační človeku, ktorý nám bude ochotný na chvíľu postrážiť deti, nieto ešte učiť…

Okrem toho v praxi máme normatív a zvýhodnený normatív. Na tretinu žiakov vynakladá štát viac ako na zvyšné dve tretiny. Na domoškolákov dostane kmeňová škola iba 10% (otázkou ostáva, kde je zvyšných 90%). Prečo sú tu rozdiely? Avšak nie je cieľom teraz ísť do hĺbky… kto má záujem, pohľadá si. Cieľom je zamyslieť sa, či je normatívne financovanie dobré pre cieľovú skupinu – DETI.

Mnohí to považujú za spravodlivé, veď je rozdiel, ak máte v triede 15 žiakov alebo 25, v škole 30, 300 alebo 800 žiakov. To je všetko pravda. V určitom období bol podmienkou získania dotácií na zateplenie a rekonštrukciu škôl počet žiakov v škole nad 1000. Následkom toho sa začali spájať školy a vznikli veľkopočetné kolosy. Znie to ľahko. Ale už len z organizačného hľadiska si predstavte toľko detí spolu. Rozvrh, obedy… Dnes každý druhý rodič chce pre svoje dieťa zohľadňovanie jeho individuálnych potrieb, chce, aby jeho dieťaťu bolo dopriate kvalitné vzdelávanie, dostatok času na prácu. V takom kolose ak máte všetko dodržať, potrebujete dodržiavať časový harmonogram. To znamená, že deti i učitelia sú neustále pod časovým stresom, nemôžete dovoliť deťom dokončiť prácu, nemôžu sa v kľude ani najesť (základná potreba) – idú ako stroje, nemajú čas ani na vzdelanostné či emočné spracovanie hodiny, lebo zazvoní a potrebujú sa presunúť z bodu A do bodu B. Aj deti vo veľkých školách by sa chceli sa učiť v malých skupinách (aby sa dostali k slovu na 45 min. hodine), aj učitelia vedia, že ak chcú ustriehnuť potreby všetkých detí, ich počet by musel byť menší. Ale niet peňazí na delenie do skupín. Trieda sa napĺňa do 29 žiakov. A keď ju predsa rozdelíme, čo by sme aj mohli, ukrojíme z balíka. Ak nám naozaj záleží na deťoch, znížme počty na naplnenosť tried do 15. Potom budeme mať opäť rešpektujúcu a deti milujúcu školu.

Dôsledkom zavedenia normatívu na žiaka bolo aj to, že školy začali medzi sebou nepriamo súťažiť. Postupne si prestali pomáhať, aby „náhodou“ susedná škola nebola lepšia a „neprebrala“ potenciálne deti. Začali sa organizovať rôzne akcie – aby sa zviditeľnili, aby boli v očiach verejnosti atraktívni. V pozadí KAŽDEJ akcie je ale to, že na to, aby ste ju zorganizovali a pripravili na ňu deti, potrebujete „ubrať“ zo vzdelávacieho procesu. Poobede majú deti mimoškolské aktivity, a kedy inokedy sa to má pripraviť, nacvičiť? Úlohou školy nie je divadlo pre verejnosť. Samozrejme, deti to vítajú, lebo sa neučí, rodičia sa majú čím chváliť…fotky, videá…to je však náplň práce školy? A potom sa sťažujeme, že úroveň vzdelanosti klesá. Nečudujme sa. Kým bude o.i. normatívne financovanie, ani sa dvíhať nebude.

Na dôvažok všetkého pribudli každoročne povinné akcie, ktoré počas školského roka škola musí organizovať. Pedagogicko-organizačné pokyny vydáva štátny pedagogický ústav na začiatku každého školského roka a určuje, ktoré akcie je škola povinná uskutočniť. Pozrieme sa iba na dve trochu hlbšie. Deň zdravej výživy. Znie to v poriadku, veď máme to deti učiť. My však môžeme o zdravej výžive diskutovať koľkokoľvek, deti budú jesť aj tak to, čo im pripraví RODIČ. Zdravá strava nie je najlacnejšia, a i o cenách i o kvalite by sme mohli diskutovať dlho. Nezávisí to od školy. Ale v škole sa tomu venuje deň, niekedy aj týždeň…rôzne aktivity, výrobky z ovocia, zeleniny…ktoré končia nakoniec v koši, lebo zhnijú… Podstata je kde? Na fotkách, na webe to vyzerá veľmi dobre, ale podstata je kde? Toto je úloha školy? Mesiac úcty k starším. Vážime si seniorov. Veľmi. Úcta k starším je celoročná záležitosť. Mnohé školy to aj tak robia…celý rok spolupracujú so seniormi, lebo to tak má byť. Ale v prvom rade úloha rodiny. Ak v rodine sú vzťahy so starými rodičmi naštrbené, čo je žiaľ často krutá pravda, môžeme opäť rozprávať koľko chceme. Spoločnosť veľmi ochotne prehadzuje zodpovednosť na plecia školy. Deti kopírujú podvedome vzory. Správajú sa tak, ako vidia, že sa správajú dospelí. Zbytočne veľa slov. Morálka sa nemá učiť, morálka sa má žiť. Správajme sa k sebe a k svojim blízkym úctivo, s rešpektom, a deti nás budú v tomto duchu nasledovať. Lebo iné nebudú poznať.

Učitelia sú veľmi schopní ľudia. Zvládať to všetko, čo dostávajú príkazom, dokáže iba silný a schopný človek. Pozornosť učiteľov je odvedená na povinné písomnosti, na povinné akcie (lebo potrebujeme žiakov), na súťaže, (kde ak si rodič zaplatí môže ísť aj žiak, ktorý vôbec na to nemá predpoklady), na komunikáciu s rodičmi po pracovnom čase (aj typu – odpusťte rodičia, budeme citovať „Čítala som, že idete zajtra vonku, má ale pršať, čo mu mám obliecť?“) na štatistiky, ktoré končia v skrini…atď.

Prvoradým sa stala správa na papieri, podpisy na papieri, súhlasy na papieri, dokumenty na papieri…pokuty aj v školstve, ak to nemáte… samotné dieťa je kde? A keďže tieto „papiere“ sú povinné a dané „zhora“ od ministerstva, hádajte, koľko času ostáva na prípravu hodiny. A potom sa čudujeme, že pomaly strácajú aj súdnosť a idú ako stroje. Naučili sa počúvať a plniť príkazy. Učiteľ má mať priestor a čas na to, aby tvoril, rozmýšľal a pripravoval kvalitnú hodinu pre deti. Potrebuje na to kľud. Ten im je v poslednej dobe úplne odobratý. Neviňme za všetko školy a učiteľov. Robia najlepšie ako vedia.

Uplynulo 20 rokov, vyhodnoťme, či sme s výsledkom spokojní.

Od r. 2025 to čaká aj materské školy, ak to dovolíme. Ak to dovolíme, môžeme očakávať postupný podobný scenár v nasledujúcich 20 rokoch aj pri tých najmenších.

Andrea Maľarová