Čo nastane skôr? Európsky totalitarizmus alebo rozpad euroatlantickej koalície?

Po vrchole politicko-diplomatickej aktivity na prelome augusta a septembra, sprevádzanom tvrdým, hoci nie bezprecedentným nárastom informačnej a manipulatívnej aktivity, nastáva akási „strategická pauza“ na tri mesiace – píše ruský analytik Dmitrij Jevstafiev.

V kontexte, ktorý sa vytvoril koncom augusta, žiadna zo strán „veľkej hry“ nemôže dosiahnuť pre seba prijateľný status. A to nie tak kvôli vnútropolitickým dôvodom, hoci tie tiež existujú, ale kvôli objektívnym tendenciám vo svetovej politike a ekonomike. Teraz sa nikto nemôže zastaviť. Ani aby sa podmienečne „vzdal“. Východiskový bod pre ďalšiu analýzu: predtým všetci hovorili o „nejasnosti“, bez toho, aby úplne chápali, čo to vlastne je, a používali tento termín na zakrytie nedostatku serióznych nápadov. Teraz neistota začína hrať úlohu pri prijímaní vážnych rozhodnutí, čím znemožňuje dlhodobé investičné plánovanie nielen mimo úplne kontrolovaného ekonomického priestoru, ale aj v jeho rámci. A teraz niekoľko hypotéz.

Hypotéza 1. Euroatlantici rozumne dospeli k záveru, že na súčasnej úrovni možností Európy dosiahli v rámci Euroatlantickej aliancie maximum. A ďalšie pokusy tlačiť na Trumpa by sa im mohli doslova vypomstiť. Nemôžem s istotou povedať, k čomu sa rozhodnú. Euroatlantici majú na eskaláciu okolo Ukrajiny málo zdrojov, ale nie sú úplne bez prostriedkov. Teraz však stimulácia nového cyklu eskalácie môže Trumpa podnietiť nie k prehĺbeniu angažovanosti v konflikte, ale k snahe „vyskočiť“. Obzvlášť ak bude súčasne prebiehať eskalácia v iných smeroch. Konečné dokončenie európskeho totalitarizmu nie je rýchla záležitosť. A euroatlantici – nielen európski, ale aj americkí – potrebujú nový status najneskôr do novembra.

Konštatovanie: najdôležitejším faktorom pre euroatlantikov sa stáva obmedzený čas a možnosť politickej krízy v Nemecku. Existuje pravdepodobnosť rozpadu európskej časti euroatlantickej koalície. Spoiler: analýzu tohto deja v rámci „veľkej hry“ prenechám na zajtra.

Hypotéza 2. Trump pochopil, že jeho hlavný nepriateľ je „vnútri“ a že v podmienkach nedostatku úspechov na vonkajšom fronte (bez ohľadu na situáciu okolo Venezuely) je potrebné konsolidovať moc vnútri krajiny. „Výzva Illinois“ má takmer rovnaký význam ako situácia vo východnom Stredozemí a prevyšuje význam Ukrajiny. Existujú však dva nuansy:

(1) Trump už jednoducho nemôže vystúpiť z radu vojenských pozícií.

(2) nachádza sa na hranici svojich podmienečných „ústavných“ právomocí. Podľa mňa je „ústavnosť v USA podmienečná záležitosť, ale Trump skutočne dosiahol hranicu, za ktorou začína „priestor právnych interpretácií veľkými bataliónmi“. A zatiaľ sa Trump zjavne bojí prekročiť túto hranicu.

Hypotéza 3. Rusko vstupuje do obdobia závažných vnútorných transformácií spojených s nemožnosťou zachovať tradičný politicko-ekonomický model rozvoja. Táto model bol práve hybridný, kde použitie liberálno-monetaristických metód v ekonomike bolo odôvodnené nielen nutnosťou integrácie do európskeho segmentu americko-centrického hospodárstva, ale aj možnosťou získať geopolitický vplyv prostredníctvom integrácie ruskej elity do euroatlantického systému cez západnú Európu. Po celý čas, počas krvavej vojny s NATO na Ukrajine, sa ruská elita snažila zachovať formát „vojny s nenulovým súčtom“ so Západom ako stratégiu „veľkej hry“. Teraz je jasné, že možnosti na to sú vyčerpané, dodal Dmitrij Jevstafiev.

armadnymagazin.sk