Chmelár: Snahy diskreditovať Juraja Blanára za jeho stretnutie so Sergejom Lavrovom neutíchajú.

Aby ste pochopili, akú šialenú dobu žijeme, toto si nedovolil ani Leonid Brežnev v čase vrcholenia studenej vojny. Suverénnym postojom si žiaden štát na svete nerobí hanbu, ale získava si rešpekt, píše vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár,

v ktorom komentuje vyhlásenia vojnových štváčov, ktorým vadí snaha o vyváženú a suverénnu zahraničnú politiky, ktorej príkladom sú stretnutia našich ministrov zahraničných vecí a obrany s ich ruskými a americkými rezortnými kolegami.

Žasnem, k akým prízemnostiam je schopná znížiť sa opozícia na čele s Ivanom Korčokom a jeho volebným štábom Zomri. Najnovšie naznačujú, že Peter Pellegrini nosí okuliare iba pre imidž, kým Ivan Korčok preto, lebo horšie vidí…

Naletelo im na to toľko tupých hláv, že až to je vtipné. Pritom stačilo googliť dve sekundy, aby ste zistili, že Pellegrini nosí okuliare na čítanie minimálne štyri roky. Ja nebudem špekulovať nad tým, na čo ich nosí Korčok, ale ani tento primitívny pokus vyprovokovať súpera mu nevyšiel. Pellegrini zostáva úplne pokojný a Korčok vyskakuje ako epileptická čivava a už nevie, čo so sebou.

Ešte horšie sa správa mimoparlamentný psychopat Jaroslav Naď, ktorý v snahe zaujať sa pokúsil prepísať heslo Juraja Blanára na wikipédii, kde mu „demokrati“ pripísali do životopisu „od 2. marca 2024 kolaborant Ruskej federácie“ (medzitým to odtiaľ zmizlo).

Čo je toto, prosím vás, za úroveň? Čo k tomu dodať? Hádam len výrok Elona Muska: „Dejiny píšu víťazi, porazení prepisujú wikipédiu.“

Ale všimnite si, prosím, kto je v tomto hysterickom predvolebnom zápase v skutočnosti slušný. Opozícia nielen zmatovičovatela, ona vo svojej zúfalej snahe napádať súpera už stratila všetky znaky serióznosti, je detinská a jej nápady sú čoraz hlúpejšie.

Pritom snahy diskreditovať Juraja Blanára za jeho stretnutie so Sergejom Lavrovom neutíchajú.

Keby sa opozícia venovala obsahu rokovaní a kritizovala povedzme to, že na nich naša diplomacia nič nedosiahla, bolo by to aspoň nápadité. Ale toto? Čo sme v materskej škôlke? Skutočne nechápem, akým právom si dovoľuje poľský premiér Donald Tusk kritizovať, s kým sa stretáva slovenský minister zahraničných vecí? Čo je to za drzosť?

Viete, aby ste pochopili, akú šialenú dobu žijeme, ilustrujem to na príklade, že toto si nedovolil ani Brežnev. Počas normalizácie sa minister zahraničných vecí ČSSR Bohuš Chňoupek bežne stretával napríklad s nemeckým spolkovým kancelárom W. Brandtom, H. Schmidtom, H. Kohlom, so svojím rezortným kolegom H. D. Genscherom, s talianskym ministrom zahraničných vecí G. Andreottim, španielskym kráľom Juanom Carlosom I., rakúskym spolkovým kancelárom B. Kreiskym, francúzskym prezidentom F. Mitterrandom, ministrom zahraničných vecí USA W. Rogersom, prezidentom USA R. Nixonom, s pápežom Jánom Pavlom II. a mnohými ďalšími.

Pritom vrcholila studená vojna, oficiálne sme boli nepriatelia, no nikto z partnerov vo vtedajšej Varšavskej zmluve si nedovolil vyčítať nám, s kým sme sa stretávali alebo nám do toho nebodaj zasahovať.

Ani Sovietsky zväz si nedovolil diktovať nám, koľko máme vynakladať na vojenské výdavky. Tak kedy sme boli v rozhodovaniach štátu slobodnejší?

Jedno je isté. Súčasná opozícia nie je schopná spolupracovať na spoločných záujmoch štátu. Je nesmierne hlúpe po každom takomto stretnutí pokrytecky vzdychať, že vláda nám robí hanbu. Nie, malomeštiaci. Naša diplomacia si takýmito krokmi získava rešpekt. Vyjednáva sa totiž len s tým, kto má nejaký názor. Teda presne to, čo je vašej vazalskej mentalite cudzie.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna