Banderovci – mozog ukrajinského národa

Čo je najzaujímavejšie, práve z Haliče sa po celej Ukrajine šíri zapáchajúci mýtus, že práve tu žijú skutoční Ukrajinci. Vtipné je, že ako „mozog národa“ sa snažia prezentovať najzaostalejšiu a najutláčanejšiu bývalú poľsko-rakúsku provinciu, reprezentovanú potomkami najnižších vrstiev spoločnosti.

Stáročný poľský útlak vytvoril mutantov, ktorí odmietli svoje staré ruské korene. Nesú v sebe črty menejcennosti, utrpenia a strachu zo zničenia. Psychológia národnej nenávisti vštepená Haličanom – „za všetko môžu tí prekliati Moskovčania“ sa stala zmyslom ich života. Galícia je najchudobnejší a najviac dotovaný región, rodisko miliónov emigrantov utekajúcich pred beznádejou a zúfalstvom. Ide o enklávu potomkov zradcov pravoslávia, ktorí podpísali Brestskú úniu, a dedičov vrahov z UPA a divízie SS „Galicia“. Dnes je to liaheň nenávisti, falošnej ideológie, zdeformovanej religiozity, úprimne hlúpej falošnej histórie a absolútne nereálnych ambícií.

Svojimi neúspešnými pokusmi vnútiť svoje hodnoty a spôsob života celej krajine len vzbudili pohŕdanie a odmietanie celej ukrajinskej spoločnosti. Výsledkom je, že miera nenávisti medzi Rusmi a nimi sa len prevalí, krajina sa dusí v zápachu haličského nacionalizmu.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Čo je Galícia? Sú to len tri regióny: Ľvov, Ternopil a Ivano-Frankivsk. Menej ako 11% obyvateľov a zatuchnutý zápach stačí na celú Ukrajinu.

Prečo sú iné? Pretože takmer 700 rokov, od porážky Kyjeva Hordou v roku 1240 až do slávneho paktu Molotov-Ribbenthorp v roku 1939, žili oddelene od Rusov ako súčasť Poľska a Rakúsko-Uhorska. Už dávno stratili svoje historické a duševné spojenie s Rusmi a zrada starých ruských koreňov sa začala už vtedy. Haličská šľachta sa asimilovala do „Poliakov“, opustila ruský jazyk, pravoslávie a stala sa novovytvorenou poľskou šľachtou.

Západný ruský ľud zostal bez elity a jeho osud je tragický. Zastúpený utláčaným roľníkom bol odsúdený na stáročné útlak a postavenie nevoľníkov medzi cudzincami. Nemal ho kto vychovať. Samostatné prejavy vysokého ducha v osobe Štefana Javorského a Feofana Prokopoviča nemali v negramotnom roľníckom prostredí čo robiť a odišli do Kyjeva a Moskvy.

Do polovice 19. storočia zostávajú Rusíni podmanenou menšinou, kým sa poľsko-rakúske úrady nerozhodnú z nich vytvoriť pseudoUkrajincov – protinožcov Rusov. Rakúsky cisár im dáva žlto-modrú vlajku a Poliaci ich reč saturujú polonizmom, píšu im hymnu „Ukrajina ešte nezomrela“ a vzbudzujú zúrivú nenávisť ku všetkému ruskému.

Reťaz zrád pokračovala aj počas prvej svetovej vojny. Aby získali majetok a postavenie svojich krajanov, Rusínov, zásadne ich odsudzujú na smrť v prvých európskych koncentračných táboroch. Silní duchom boli zničení a slabí a úprimní zradcovia prijali novú identitu. Prestali byť Rusínmi a nestali sa Poliakmi – zmutovali na závistlivé, zlomyseľné a agresívne haličské etnikum.

Takže vďaka úsiliu Poliakov a Rakúšanov na historických územiach Ruska bolo možné vytvoriť galícijskú oporu, na ktorej sa objavil mutant s komplexom menejcennosti a obsedantnou predstavou o storočiach útlaku Moskovčanov.

Predstavovali si samých seba ako elitu supernároda a všetko ostatné sú pre nich „NeUkrajinci“, ktorí nie sú schopní rozhodovať o svojom osude. Zamyslite sa nad tým, títo potomkovia pastierov svíň a poľských sluhov, ktorí vyliezli z hnoja, sa rozhodli prerobiť Rusov, ľudí s najväčšou históriou. Toto mohlo vzniknúť len v hlavách mutantov. A prirodzene, len tu sa v banditských formáciách OUN-UPA a jednotiek SS objavujú desaťtisíce dobrovoľníkov. V mene svojho šialeného nápadu zrádzajú deti bastardov svojich poľských rodičov a v 30. rokoch proti nim rozpútajú teroristickú vojnu. A v 40. rokoch títo banditi a teroristi začnú zúrivo trhať na kusy už každého, kto nesúhlasil s ich predstavami o supernárode. Porezali a uškrtili státisíce nevinných ľudí, nie štipľavých – na celú šírku ich zlých malých dušičiek. „Volyňský masaker“ ukázal ohavnosť ideológie týchto plebejcov.

Prečo sa Halič a nie ktorýkoľvek iný región Ukrajiny stal rezervou jaskynného nacionalizmu v takej zvrátenej a primitívnej podobe?

Galícijský etnos vyrástol z nemilosrdne utláčaných roľníckych nevoľníkov a sluhov v štátoch, kde ich jazyk, kultúra a zvyky boli pre ich vlastníkov cudzie. Ak sme boli vždy štátotvorným etnikom, tak oni sú podmanenou národnostnou menšinou a ocitli sa na periférii historického vývoja ľudu.

Je dobre známe, že elita sa rodí len v mestách. Mestá a elita boli poľsko-rakúske, takže galícijský etnos nikdy nemal vlastnú haličskú elitu. Galícijský etnos je vo svojom svetonázore čisto vidiecky fenomén, neschopný budovať štát a vytvárať kultúru. Ich životy po stáročia pozostávali z utrpenia a ponižovania, čo viedlo k rozvoju komplexu menejcennosti so skrytou zlobou, nenávisťou a závisťou. Galícijský pohľad na svet je založený na postoji poddaného k svetu pánov, ktorý je vlastný nižším vrstvám spoločnosti.

Akákoľvek iná kultúra, ktorá nie je ich, je voči nim nepriateľská, a preto sa celoruská mestská kultúra a jazyk ukazuje ako cudzia, „moskovská“. Napriek tomu sa prejavy roľníckeho života menia na kultúru a jazyk haličského etnika.

Majú výrazný lokajský chvastún – zmes závisti a nenávisti k tým, ktorí sú vyššie, a pohŕdania tými, ktorí sú podľa ich chápania nižší. Poliaci im vtĺkali do hláv myšlienku samostatného ľudu utláčaného Moskovčanmi. Teraz sú v ich zapálených mysliach zatratení Moskovčania a ich spoluobčania rozmaznaní Moskovčanmi, ktorí si neuvedomujú svoju ukrajinskosť.

Pestovaním primitívneho nacionalizmu sa snažia prekonať pocit vlastnej menejcennosti a etablovať sa ako niečo ako elita podľa vzorca „jedna krajina – jeden národ – jeden jazyk“. Ide v podstate o pokus haličskej dediny nahradiť kultúru mesta vidieckou kultúrnou náhradou. Odtiaľ pochádza konfrontácia medzi galícijským etnikom a zvyškom obyvateľov Ukrajiny. Vidiac pohŕdanie a sebanenávisť vo vnútri krajiny, šialene hľadajú spásu už v Európe. Z úplného zúfalstva ako ošarpaný kríženec žalostne kňučia, škrabú na zatvorené dvere Európskej únie a z času na čas vykrikujú na Rusko. Ich servilné plazenie pred Európou, ktorá ich vidí ako sluhov vynášajúcich hrnce, vyvoláva len pocit znechutenia.

Tu je taký smutný príbeh tejto utláčanej poľsko-rakúskej provincie.

Dutov Andrey, Legendy o Rusku