Alebo je to len „hra na život“?

Posledných pár týždňov, mesiacov sledujem dianie okolo seba, v spoločnosti, v médiách, v politike.
Sledujem a premýšľam. Premýšľam o tom, akí sme my ľudia v skutočnosti.
Ako jednoducho mnohí nechajú so sebou manipulovať, nechce sa im premýšľať, konať, nechcú sa poučiť z chýb iných a ani tých vlastných, nechcú prevziať zodpovednosť za vlastné životy. Vyzerá to tak, že ani nechcú žiť vlastné životy. Pre mnohých je jednoduchšie, ak im niekto vládne a riadi ich. Riadi ich životy, myslenie, konanie, správanie sa…

Súčasnú situáciu v spoločnosti som už viackrát označila ako novodobé predstavenie pre masy v podobe „chleba a hier“. V našej spoločnosti máme najmä tie hry a doteraz, ešte aj aký – taký dostatok chleba. Možno aj preto si málo ľudí všíma nebezpečenstvo toho, čo sa deje okolo nich a mnohým takáto situácia vyhovuje. Práve kvôli tomu, že majú zámienku odmietať zodpovednosť za vlastný život.
Ale je toto skutočný život?
Alebo je to len „hra na život“?
V posledných dňoch sa deje u nás aj vo svete také množstvo vecí, ktoré mnohí ani nestíhajú sledovať, nedokážu ich pochopiť a rozumieť im. Ľudia podliehajú mediálnej manipulácii, sú vystrašení, znechutení, apatickí, iní sa neštítia prejavovať svoje nízke pudy a strácajú zábrany správať sa egoisticky, agresívne, násilnícky.
Hltajú správy zo sveta, z politiky aj bulváru. Prizerajú sa pustošeniu hodnôt, planéty, ľudských životov a podliehajú presvedčeniu, že to všetko je pre nich dôležité a nedokážu bez toho žiť.
Táto „hra na život“, v ktorej si myslia, že žiť v balaste je normálne, ich oberá o to najpodstatnejšie, o ich skutočný život a jeho hodnotu. Oberá ich o čas, ktorý tu na svete majú.
Sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace a celé roky života plynú a odrazu mnohí zisťujú, že ich čas sa kráti…Niektorí sa možno pozastavia nad vlastným životom, ale mnohí si ani neuvedomia, že v skutočnosti ani nežijú…
A možno práve v čase tohto obrovského chaosu nastal čas, aby sa ľudia prestali „hrať na život“, ale začali skutočne žiť.
Čo im bráni v tom, vynechať na pár hodín to, čo ich oberá o čas, o život a jeho podstatu?
Čo im bráni v tom, aby začali vnímať život aj z iných stránok?
Čo im bráni povedať ľuďom, ktorých milujú, čo k nim cítia?
Čo im bráni byť ľudskejšími, empatickými, súcitnejšími, priateľskejšími?
Čo im bráni skutočne žiť, premýšľať a riadiť sa hodnotami, vďaka ktorým môžu byť ich životy plnohodnotné?
Nie sú to ľudia samotní a ich nezodpovednosť voči sebe samým, ale aj ich vlastné sebectvo a neschopnosť pochopiť, že tie najdôležitejšie veci v živote dostávajú darom?
Tušia o čo vôbec prichádzajú?
Majú vôbec záujem žiť, alebo im vyhovuje „hra na život“ v úplnom podriadení sa falošným autoritám?

S úctou Devana