Akú silu majú “extrémisti” v Nemecku?

Úspechy krajnej pravice a krajnej ľavice ovplyvnia nemeckú politiku. V Nemecku vládne nové vzrušenie: v dvoch východných spolkových krajinách (územie bývalej NDR) dosiahli nesystémové strany jasný volebný úspech. “Alternatíva pre Nemecko” (AdG) vyhrala hlasovanie v Durínsku s neprehliadnuteľným náskokom a v Sasku sa dostala hneď za CDU.

Novovzniknutý “Blok Sarah Wagenknechtovej” porazil svojich predchodcov z ľavicovej strany a v oboch spolkových krajinách obsadil tretie miesto. Úplný neúspech vládnucej spolkovej koalície (tzv. semafor – farby nastupujúcich sociálnych demokratov, liberálov a zelených) nebol veľkým prekvapením. Tento mesiac nás ešte čakajú voľby v Brandenbursku, kde sa súčasní oslávenci tiež spoliehajú na úspech.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Východné spolkové krajiny sa relatívne nedávno stali predmetom zvýšeného záujmu nemeckého (a vo väčšej miere západonemeckého) establišmentu. Od likvidácie NDR a prevzatia jej územia Spolkovou republikou uplynulo takmer 35 rokov. O problémoch integrácie sa aktívne diskutovalo v 90. rokoch 20. storočia a potom sa vytratili do úzadia. A aj v prvej fáze sa diskutovalo najmä o rozsahu investícií potrebných v nových krajinách a o efektívnosti využitia týchto peňazí. Samotná spoločensko-politická situácia na “pripojených územiach” mala na celkový stav nemeckej politiky len malý vplyv.

V skutočnosti sa až v poslednom desaťročí v rôznych situáciách ukázalo, že integrácia nebola taká úspešná a rozdiely nezmizli. V zmenených vonkajších a vnútorných podmienkach sa bývalá NDR ukázala ako živná pôda pre vzostup veľmi pravicových (niektorí ich nazývajú xenofóbnymi, iní nacionalistickými) a veľmi ľavicových nálad. Tie druhé boli málo znepokojujúce, pokiaľ ich nositeľom bola Ľavicová strana, dedička gäderovskej SED, ktorá bola pomerne systematická a diétna. Jej rozdelenie a vyčlenenie charizmatickej frau Wagenknecht do samostatnej sily vzrušilo vládnuce vrstvy, hoci zatiaľ nie je jasné, ako dlho jej zápal vydrží. A existuje šanca, že ju kooptujú do “povolených”.

Nech je to akokoľvek, existencia samostatnej “východnej otázky” v Nemecku sa potvrdila celkom viditeľne. Opäť sa ukázala škodlivosť arogantného prístupu, ktorý zachvátil západný establišment od čias studenej vojny, a to v globálnom i národnom meradle.

Ignorovanie názoru subjektov, ktoré boli považované za porazených, viedlo k veľkým problémom v globálnom meradle aj v jednotlivých krajinách. Voľby v Durínsku a Sasku celkovo potvrdzujú zaujímavý európsky trend. Úspechy krajnej pravice a krajnej ľavice (tamojšie zaužívané termíny) neprinášajú ani jednej z nich moc. (Veľmi jasným príkladom je Francúzsko, kde sa Macron po všetkých svojich trapasoch a vyhlásení za beznádejne “chromú kačicu” chystá vymenovať požadovaného premiéra.) Ani takéto výsledky hlasovania však neprejdú bez stopy. Politický proces sa mení na čoraz sofistikovanejšie politicko-technologické manipulácie s cieľom úplne obísť alebo aspoň čo najviac neutralizovať nesystémové strany s rastúcou podporou.

Čím vyšší je počet tých, ktorí nie sú “comme il faut” (francúzsky “comme il faut” -“ako má byť”. V prvom rade comme il faut je to, čo zodpovedá pravidlám dobrých mravov), tým ťažšie je vytvoriť koalíciu bez ich účasti. To si vyžaduje ideologické vyrovnávanie sa s ostatnými, čím volebný proces stráca zmysel. Veď počas kampane strany zdôrazňujú svoje rozdiely a po kampani sú nútené zdôrazňovať podobnosti.

V zásade je to normálne, je to podstata každej demokracie viacerých strán, kde je viac ako dvaja hlavní aktéri a tí sa po voľbách zjednocujú na základe protichodných kompromisov. Ale objavenie sa “slona v miestnosti” – politických síl, ktorých vplyv jednoznačne rastie, ale ktorých účasť na riadení sa považuje za neprípustnú – narúša predtým prirodzený proces.

Ježe a hady sa krížia nie na základe záujmov a rozumných ústupkov, ale v mierne panickej atmosfére “len nie toto!”. V dôsledku toho sa reprodukuje presne to, čo robí extrémne, ale ideologicky označené hnutia príťažlivými: spájanie rešpektovaných síl do spoločnej centristickej masy neurčitých a teraz častejšie “gumených” názorov, ktoré sa tiahnu akýmkoľvek smerom (zdravíme Macrona a jeho spolupracovníkov). Dostávame tak dichotómiu nie názorov, ale kóšer – čisté – nečisté”. Voličov to dráždi a podiel tých, ktorí si myslia, že ich niekto vodí za nos, rastie. A priťahujú ich “nečistí”, ktorí sa im zdajú byť čestnejší. Je to začarovaný kruh.

Zatiaľ všade (okrem Talianska) nemajú “extrémisti” dostatok zručností a dôvtipu, aby v tejto už povolebnej hre prekonali svojich protivníkov. A taliansky prípad ukazuje, že “ten, kto porazí draka”, sa stáva jeho vlastnou podobizňou. Napriek tomu je prírastok nespokojných ľudí, ktorí volia “zle”, lineárny. To pridáva establišmentu na strachu. Hoci sa mu doteraz darilo držať kormidlo, nie je isté, že sa mu to podarí aj naďalej.

Dá sa predpokladať, že v strednej vzdialenosti by takéto procesy mali viesť k pretváraniu európskej politickej krajiny. V súčasnom stave je však napodiv pomerne stabilná. V skutočnosti nikto presvedčivo neformuloval žiadne ideologické alternatívy voči priemeru „európskosti“ pod americkou záštitou. Ako sme už spomenuli, prienik bývalých „vyvrheľov“ do prvého sledu neznamená reorganizáciu sledu, ale normalizáciu nováčikov. Rámec EÚ/NATO má vysokú mieru bezpečnosti, aby sa politické pole udržalo v rovnakých parametroch. To je k otázke, či máme očakávať nejaké zmeny v kurze, ktoré sa dotýkajú ruských záujmov. Zatiaľ na to nie sú dôvody.

armadnymagazin.sk