Ako KDH opäť zradilo… nielen Slovensko, ale aj samo seba

Po rozhodnutej bitke je každý generál, ale nezaškodí pre poriadok varenia koalície po voľbách uviesť niekoľko podstatných faktov, argumentov a opakovanej streľby do vlastného kolena.

V roku 2006 koalícia so SNS nemusela vôbec byť, pretože kádeháci vajatali, špekulovali, aby nakoniec vyslali emisára, že no dobre. Lenže bolo už 15 minút po funuse, čiže dohode Fica a Mečiara so Slotom už bola na stole a ruky podané.

V roku 2023 opäť vajatli, ba ešte rýchlejšie sa KDH samo vytlačilo na okraj a potvrdilo svoje vlastné prekliatie a zaťaženie nielen voči národu a štátnosti, ktorú v minulosti striktne zavrhlo odmietnutím Deklarácie o zvrchovanosti a aj Ústavy SR, ale aj voči cirkvi, keďže národní buditelia v minulosti boli prevažne evanjelickí a katolícki kňazi.

Za všetkých stačí spomenúť azda najvyššie postaveného cirkevného hodnostára-slovenského vlastenca, kardinála Alexandra Rudnaya s jeho výrokom „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“ Mimochodom kardinál Rudnay riadil aj obrad korunovácie uhorského panovníka Ferdinanda V. v Bratislave v roku 1830, takže jeho slovenské vlastenectvo bolo elitami akceptované.

Svoju úlohu antinárodného zotrvačníka v KDH mohlo zohrať aj postavenie dvoch kádeháckych europoslancov, z ktorých jedna je druhá manželka súčasného predsedu KDH Miriam Lexman (ová). Tým druhým je bývalý liberálni poslanec z SDKÚ Ivan Štefanec. Ich zahranično-politická strnulosť a závislosť na bruselských elitách, ktoré sú nastavené striktne proti národnému štátu a vlastenectvu mohla zahatať účasť kresťanských demokratov vo vláde.

A samozrejme bič na národnú suverenitu v rukách Európskej ľudovej strany (EPP), kde by konali asi rovnako ako európski socialisti, ktorí pozastavili členstvo dvom slovenským koaličným stranám, čo je pílenie vlastného konára, pretože tým stratili zárez jedného sociálnodemokratického premiéra.

Aj na týchto skrytých úvahách sa odhaľuje záujmový vplyv zahraničia na politiku a politikov na Slovensku, z ktorých väčšina, na čele s KDH je ochotná podriadiť sa diktátu a obetovať nielen slovenské národno-štátnej záujmy, ale dokonca aj účasť vo vládnej koalícii, čo je zmyslom pôsobenia každého politického subjektu – presadiť vo vláde DNA svojej politickej „spermie“, čiže programových priorít a hodnôt, ktoré sa toľko skloňovali pred voľbami. Zjavne išlo len o prázdne reči pre naivných voličov.

KDH, napriek tomu, že ide o prvú registrovanú štandardnú stranu po roku 1990, je ešte politicky v plienkach, opakuje tie isté – antislovenské a strategické – seba likvidačné chyby.

Kádeháci si evidentne neuvedomili, že budú mať mimoriadne ťažkú pozíciu, možno ešte ťažšiu, v opozícii ako by mali v koalícii.

Opozícia totiž bude predovšetkým o dvoch liberálnych subjektoch s progresívnymi otázkami, ktoré sú s konzervatívnymi hodnotami KDH nezlučiteľné. KDH sa tak ocitne medzi ultraliberálmi Progresívneho Slovenska s SaS a ultrapopulistami OĽANO. Bude opäť piate koleso na voze…

Opäť vlastnou vinou sa budú kádeháci motať len po chodbách parlamentu a míňať príspevok za voľby s niekoľkými poslancami a regionálnymi funkcionármi.

Ak ste v ich úvahách nenašli Slovensko, to je odpoveď, prečo sa im to stalo. Prečo vlastne opäť zradili sami seba, nielen Slovensko, zem pozemskú, o ktorú sa máme starať rovnako ako o zem na nebesiach. O štyri roky sa tak môže ukázať úplná zbytočnosť existencie KDH vo vysokej politike. Príležitosť pre ostatných ponúknuť skutočné spojenie kresťanského a národného.

Rafael Rafaj

skspravy