Ako ďalej? Bitka o slovenského prezidenta vyhraná. Lenže progresívci sa nikdy nevzdávajú

Prezidentské voľby neboli len o Pellegrinim a Korčokovi, neboli len o dvoch konfrontačných a nezmieriteľných táboroch, ale boli aj o ľuďoch.

Konkrétne, či sa mainstreamovej propagande a nadmieru angažovaným moderátorom v televíznych debatách podarí zmanipulovať dostatočnú masu ľudí alebo či si väčšina voličov zachová zdravú mieru hodnotenia situácie, v ktorej sa Slovensko nachádza.

Víťazstvo zdravého rozumu až tak naštvalo propagandistov, ale aj ich nastrčenú figurínu, že to „diplomat“ nezvládol bez vyhrážok „toto si zapamätám“… Predovšetkým toto zlyhanie I.Korčoka s jeho výstražne zodvihnutým prstom by si malo zapamätať, čo najviac voličov.

Pripomeňme si tú veľkú zmenu alebo rošádu. Väčšina ľudí neuverila opäť seknutým prieskumom agentúr o tesnom výsledku. Ani priamemu odrádzaniu Harabinových voličov zákernými otázkami moderátorky debaty na RTVS M. Jančkárovej. Slováci – až na Bratislavu – neuverili ani naratívu progresívcov šírenému na námestiach a mediálnym mainstreamom „nemôžu mať všetko“.

Pretože pod lampou bola najväčšia tma. Bola to v skutočnosti antislovenská, liberálna a progresivistická opozícia, ktorá chcela mať všetko – preto „ich“ prezidentka naťahovala na maximum termín predčasných volieb, len aby malo PS najväčšiu šancu sa skonsolidovať spolu s jeho chystanými satelitmi, aby získali post premiéra a vládu. Vzápätí dúfali, že na víťaznej vlne sa zvezú aj voľby prezidenta a vyhrá opäť nominant antivlasteneckých síl (asi preto dopredu pripravili naratív, ktorý Korčokovi vôbec nesedel o jeho „BLM vlastenectve“ s akousi výmenou jeho obsahu.

A zrejme tento ošúchaný naratív vzbudzujúci v národe zášť chcú použiť aj v európskych voľbách. Suma sumárum:

pôvodný plán antivlasteneckého politického mainstreamu s jeho aktivistickými médiami a angažovanými moderátormi diskusií si stanovil za cieľ mať všetko a totálne, na progresívcov, prevalcovať Slovensko, niečo sa spôsob neomarxistického majdanu.

Nuž, nevyšlo, ale nie je dôvod na radosť, pretože tieto sily sa nikdy nevzdávajú. To je osvojená DNA neomarxistov – tichým pochodom uskutočňovať krok za krokom ich „kultúrnu revolúciu“, čiže rúcať tradičné hodnoty, rozvracať národný štát a obrátiť civilizáciu z nôh na hlavu… A progresívci sú momentálne ich nové, ešte nebezpečnejšie ideologické klony.

Aj vzhľadom na tieto fakty, aj berúc do úvahy rozhodujúcu úlohu mimoparlamentných vlastencov (voliči Harabina a Republiky), ktorí nakoniec zvrátili rozhodujúcu bitku výhry Petra Pellegriniho by nielen koalícia, ale v súčinnosti aj vlastenecká mimoparlamentná opozícia spolu s prezidentským palácom mali byť pripravení na ďalšie bitky, ak nie vojnu s antinárodnými silami osi zla (kolaborácia tzv.kresťanskej demokracie, kvázidemokratov, liberálov a progresívcov spolu s Matovičovými populistami).

Ako typickí nezmieriteľní neomarxisti presvedčení o svojej názorovej pravde a hodnotovej nadradenosti „zlo sú zásadne tí druhí“ , hodiac vinu za prehru na údajné floskuly o „prezidentovi vojny“ jasne naznačili, že nechcú prehru prijať a pripravujú sa na novú vojnu.

Aj v prípade Ivana Korčoka sme boli svedkami typického prejavu progresivizmu, ktorý sa vraj nikdy nemýli, keďže sám nič neodvolal, ba sa opätovne prihlásil k svojim militaristickým vyjadreniam. Keďže si ani on nepripustil chybu, tak je zrejmé, že chce pokračovať v nejakej forme opäť konfrontačnej politiky a zrejme ho ako vycvičeného karieristu (kariérneho diplomata) použijú aj tí, ktorí ho už raz použili.

Takže je, dúfam, zrejmé, že na vavrínoch vlastenecká scéna zaspať nemôže. Je tiež jasné, že konzervatívne a vlasteneckí sily sa ani v budúcej bitke nemôžu spoliehať na farizejskú kresťanskú demokraciu, alias “KDH”. Treba sa opäť prichystať na novú, minimálne zákopovú, vojnu o Slovensko.

Rafael Rafaj/skspravy.sk