Prieskum dôveryhodnosti politikov ukázal, že „Kuciak efekt“ slabne: Fico je späť. A Matovič? Na uterák!

Prieskum dôveryhodnosti politikov, ktorý robila v septembri agentúra Focus, ukázal niekoľko zaujímavých vecí, ktoré malomestskú kaviareň nepotešili: ľudia majú politikov plné zuby a Robert Fico sa vracia do hry

Agentúra Focus robila začiatkom septembra prieskum pre reláciu Na telo televízie Markíza, ktorý mal ukázať, ako verejnosť dôveruje či nedôveruje lídrom jednotlivých politických strán. Prieskum ukázal, že ani jeden z popredných politikov nie je v štatistike dôveryhodný/nedôveryhodný v pluse.

Nočná mora slniečkarov je späť

Za najdôveryhodnejšiu občania považujú prezidentku Zuzanu Čaputovú, ale aj jej dôveryhodnosť je v mínuse a stále klesá. Za ňou nasledujú líder strany Hlas-SD Peter Pellegrini a potom trojica: predseda vlády Eduard Heger, líder strany SaS Richard Sulík – a šéf Smeru-SD Robert Fico. Práve jemu spomedzi popredných politikov dlhodobo najviac rastie dôveryhodnosť – a ruka v ruke s ňou aj volebné preferencie.

A nad tým komentátori z mainstreamu zalamujú rukami. „Kedysi najnedôveryhodnejší politik v krajine – o toto miesto sa dlhé roky delil s predsedom ĽSNS Marianom Kotlebom – sa so svojimi číslami dostal na úroveň Richarda Sulíka či premiéra Eduarda Hegera,“ píše napríklad Denník N a upozorňuje, že hoci nejde o žiadne oslňujúce čísla, pri všeobecne nízkej dôvere k slovenským politikom to znamená, že Fico sa po čase zaradil medzi top päť najpopulárnejších politických lídrov na Slovensku.

„Ešte vlani v novembri bola jeho dôvera o desať percentuálnych bodov nižšia: verilo mu len 19 percent voličov, nedôverovali štyria z piatich opýtaných. Naposledy mal Fico dôveru okolo 30 percent voličov v januári 2018, teda v čase pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a protestmi Za slušné Slovensko. Čiže keď bol ešte predsedom vlády,“ píše Denník N so zle skrývaným smútkom.

Bič začína plieskať na konci

Zdá sa, že psychologický „Kuciak efekt“, ktorý tak výrazne ovplyvňoval tvár slovenskej politickej scény počas uplynulých troch rokov, postupne slabne. Potom, ako v roku 2018 médiá a opozícia (bez dôkazov) obvinili vtedajšiu vládu a najmä jej lídra Roberta Fica z vraždy novinára a jeho snúbenice, sa verejná mienka a volebné preferencie výrazne otočili v jeho neprospech, čoho výsledkom bola séria volieb, v ktorých dnešná koalícia získala vlastne všetko, čo sa dalo. Lenže vyzerá to tak, že tento mechanizmus definitívne stráca silu.

Je to prirodzené: každá pesnička ľudí jedného dňa omrzí a túto počúvali už naozaj príliš dlho. Po roku a pol vládnutia dnešnej vládnej junty, keď začína dokonca aj jej skalným prívržencom svitať, že hodiť vinu za všetko zlé len na jednu osobu je príliš primitívne, sa tento psychologický nástroj zrejme už opotreboval. A dokonca sa zdá, že by sa mohol obrátiť proti tým, ktorí z neho najviac ťažili.

Konkrétne proti Igorovi Matovičovi, ktorý dopadol zo všetkých top politikov suverénne najhoršie. Igor Matovič, ktorý v opozícii roky staval svoju popularitu na rétorike o kradnutí a podvádzaní vtedajších vlád, je dnes s veľkým náskokom najmenej dôveryhodným politikom.

Je to svojím spôsobom prirodzené – ľudia mu dali vo vlaňajších voľbách šancu: keď si toľko kričal, tak teda ukáž, či to budeš robiť inak a lepšie. A on ukázal: za rok a pol pokazil úplne všetko, čoho sa dotkol, pomery v štáte sú po každej stránke omnoho horšie než predtým a vlaňajší suverénny víťaz volieb sa stal synonymom nevídanej, totálnej katastrofy, rozkladu a hanby.

Ďalšie zaujímavé čísla 

Za zmienku stojí aj výsledok lídrov tzv. národných strán. Predseda hnutia Republika Milan Uhrík má po predsedovi KDH Milanovi Majerskom, prezidentke a lídrovi Hlasu-SD Petrovi Pellegrinim (ako ex-kotlebovec!) z významnejších politikov najnižšiu mieru nedôveryhodnosti. Dopadol podstatne lepšie ako jeho niekdajší stranícky šéf Marián Kotleba: ten dostal takmer identické hodnotenie ako Veronika Remišová, na čo iste príliš hrdý nie je.

Mimochodom, zaujímavé to majú globalistické médiá a agentúry s Andrejom Dankom, predsedom SNS. Veľmi dobre vedia, že SNS s Dankom bude mať problém sa dostať do parlamentu, ale zato môže odčerpať voličské hlasy iným národným subjektom, konkrétne Republike, ktorá nie je príliš bezpečne nad päťpercentnou hranicou. Akosi často ho pri každej možnej príležitosti spomínajú – o poznanie častejšie než lídrov iných jedno-dvojpercentných strán ako Dobrá voľba, Spolu, Maďarské fórum a pod. A rapídne mu pribudli percentá – ešte nedávno to bolo menej ako percento, teraz vraj už tri a pol. Ako to, že táto strana, nedávno takmer na odpis, v niektorých prieskumoch tak narástla?

Takmer rovnakú dôveryhodnosť ako Andrej Danko – nevýrazný stred rebríčka – má aj Boris Kollár, šéf hnutia Sme rodina: verí mu štvrtina ľudí, ostatní mu neveria. Je to veľa či málo pre človeka, ktorý je kľúčovým prvkom fungovania dnešnej koalície? Nebyť jeho, tak by sa totalitný parný valec víťazov posledných parlamentných volieb rozbehol plnou rýchlosťou – ale na druhej strane, nebyť jeho, tak by tento valec asi ani neexistoval. Či je pohár poloplný alebo poloprázdny, na tom sa zjavne nevedia zjednotiť ani voliči. Ale ktovie, možno do volieb na to prídu…

Ivan Lehotský

hlavné správy