Je ešte možný mier medzi kovidovými „vaxermi“ a „antivaxermi“? A ako k tomu prispievajú mainstreamové médiá?

Nie je možné to nevidieť. Pre očkovaciu dilemu mnohé kedysi bezproblémové vzťahy medzi priateľmi, kolegami či príbuznými už nie sú ako bývali: odrazu sa začínajú navzájom vyhýbať, podozrievať či dokonca nenávidieť. Čo s tým?

Nedávno sa v médiách objavila (chvályhodná) iniciatíva niekoľkých celebrít, ktoré si tiež všimli, že národ je rozdelený na dva nezmieriteľné tábory. Zdá sa, že dokonca už aj niektorým členom bratislavskej kaviarne vadí, čo už veľa mesiacov traumatizuje slovenskú spoločnosť: že v dôsledku podozrivého a čoraz intenzívnejšieho nátlaku štátu na občanov, aby sa nechali opichať ‒ a opakovane opichávať ‒ narýchlo vyvinutými experimentálnymi preparátmi, ktorých účinnosť a pôsobenie na zdravie človeka sú prinajmenšom diskutabilné, došlo k výraznej názorovej polarizácii verejnosti.

Spoločenská dohoda občanov, atmosféra všeobecného konsenzu na základných veciach, je tým prazákladom, na ktorom stojí každý štát, každý politický či hospodársky pakt ľudí žijúcich na nejakom území. Aj preto naozaj nie je ťažké chápať, že tichá svetonázorová občianska vojna medzi „svedkami Pfizerovými“ a „antivaxermi“, je negatívny jav.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Zatiaľ sa to našťastie deje len na úrovni nevraživých pohľadov a vzájomného osočovania, lenže aj to citeľne zhoršuje už beztak dosť napätú spoločenskú atmosféru na Slovensku. Čo s tým?

Priepasť je hlboká. Ale niečo predsa len urobiť môžeme

Je teda nevyhnutné hľadať cesty, ako ľudí s opačnými názormi zmierovať a spájať. Je tu však problém. Priepasť je naozaj hlboká: nie je totiž len na úrovni faktov, ale je to otázka viery. Základný problém je v tom, že každá strana vychádza z iných premís, z iných základných predpokladov, v ktoré jednoducho verí. Aj preto je len minimálna šanca, že pri dialógu medzi obidvomi stranami dôjde k presvedčeniu jednej strany argumentmi tej druhej.

Ale aspoň niečo je predsa len možné urobiť. Prinajmenšom je možné ujasniť si aspoň to, čo sa ujasniť dá, odstraňovať aspoň najrozšírenejšie predsudky, ktoré niekedy zvyknú zmariť aj tú malú šancu na „mierové“ vymedzenie názorových hraníc a na priateľský rozchod účastníkov diskusie s perspektívou ďalších priateľských stretnutí.

Najčastejšou chybou (a to z jednej aj druhej strany) je, ak v názore tých druhých automaticky vidíme zištnosť, zlý úmysel či obmedzenosť. Každý z nás má svoje obmedzenia, ale v prípade bežných ľudí zväčša nejde o postoj daný zištnosťou či nedostatkom schopnosti logicky myslieť. Samozrejme, nie je teraz reč o tých, ktorí zo svojho postoja tak či onak profitujú, ako sú politici, ľudia z masmédií či z medicínskej brandže…

Ľudia na jednej aj druhej strane sú podobní. Lenže…

Áno, ľudkovia na jednej aj na druhej strane barikády sú podobní, so svojimi dobrými aj zlými vlastnosťami a ich svetonázor vychádza z toho, čomu chcú veriť. Nemá zmysel sa na nich pozerať s nenávisťou, ale skôr s pochopením, že to jednoducho tak vidia na základe im dostupných a uveriteľných informácií.

Treba však otvorene povedať, že otázka predsudkov voči druhému táboru sa týka najmä strany očkovaných. Štátna propaganda, mediálna hystéria a z úzadia aj „Big Pharma“ vytvorili z „antivaxerov“ v podstate štvancov, nazývajú ich idiotmi, „dezolátmi“ a inými nelichotivými názvami, a preto je tento článok predovšetkým o nich a ich predsudkoch.

Naozaj veľmi poučným príkladom postoja príslušníkov očkovacej mašinérie k druhej strane (nájdete ho TU) je rozhovor Zuzany Kovačič Hanzelovej s členom skupiny Maduar Jurajom Matyinkóom, ktorý reprezentuje vyššie spomenutú iniciatívu, vyzývajúcu obe strany názorovej barikády na dialóg. Napriek tomu, že Matyinkó je naozaj veľmi konštruktívny a príjemný partner na rozhovor, tu mu to nebolo nič platné: Kovačič Hanzelová v jej typickom štýle gestapáckej „novinárčiny“ v tomto „dialógu“ žiadny dialóg nepripustila. Hosťa bez prestania bombardovala demagógiou, že drvivá väčšina odborníkov si myslí presne to isté, čo naša vláda a naši poprední kovidmajstri, teda páni ako Krčméry, Sabaka, Lengvarský či Mikas. A preto nie je o čom diskutovať, nie je dôvod sa s kritikmi vôbec baviť – a basta. (Načo si ho tam teda vôbec volala?…)

Čo masmédiá „tak trošku“ prekrúcajú

Masmédiá vo svojom svätom kovidovom džiháde nám niektoré veci akosi zabúdajú dopovedať. Začať môžeme napríklad tým, čo vo vyššie spomenutom „dialógu“ tak urputne opakovala pani Kovačič Hanzelová: že drvivá väčšina odborníkov doma aj vo svete sa zhoduje v názoroch na to, ako treba pri koronavírusovej pandémii postupovať. Lenže pani Kovačič Hanzelová nemá k dispozícii štatistiku koľko a akých odborníkov má aký názor na konkrétne témy týkajúce sa Covidu-19. Ani my tú štatistiku nemáme, ale jedna vec je istá: odborníkov, ktorí sa s mainstreamovou verziou nestotožňujú, je veľmi veľa a majú veľmi vážne argumenty. S čím sa dá súhlasiť, je trochu iné tvrdenie: že drvivá väčšina odborníkov v médiách hlavného prúdu sa zhoduje v názoroch na koronu.

Ďalej, podľa verzie všeobecne šírenej medzi očkovanými, ľudia, ktorí sa odmietajú dať zaočkovať proti korone, vraj neveria vakcínam. To pritom vôbec nie je pravda. Veľká väčšina ich verí vakcínam práve tak ako „svedkovia Pfizerovi“ a majú absolvované všetky očkovania od tetanu až po hepatitídy. Oni iba neveria týmto konkrétnym mRNA experimentálnym, nápadne rýchlo vyvinutým technológiám, ktoré časť vedcov dokonca odmieta čo i len nazývať vakcínami a hovoria skôr o génovej terapii.

Ďalšou rozšírenou dezinformáciou je, že neočkovaní vraj neveria vedcom, vedeckým poznatkom, vedeckým štúdiám. Ani to vôbec nie je pravda. Veľká väčšina neočkovaných verí vedeckým inštitúciám a nimi produkovaným štúdiám a informáciám práve tak isto ako vyznávači sekty svätého Pfizera (ako týchto ľudí nedávno nazval istý renomovaný lekár, toho času tiež už „na indexe“, pretože je tiež na nesprávnej strane názorovej barikády). Neočkovaní len neveria určitým konkrétnym informáciám a ich interpretom, nápadne jednostranným a nápadne podporujúcim propagandu globálnej farmaloby.

Neočkovaní vraj neveria ani v reálnosť a nebezpečnosť nákazy Covid-19. Ale ani to v skutočnosti nie je pravda. Neočkovaní len neveria oficiálnou propagandou prezentovanej štatistikenebezpečnosti tohto ochorenia, a taktiež oficiálne prezentovanej štatistike nebezpečnosti očkovania experimentálnymi preparátmi. A svoje rozhodnutie nedať sa opichať robia s kalkuláciou, že skutočný pomer medzi nebezpečnosťou týchto dvoch rizikových alternatív je možno celkom iný, než tvrdia oficiálne zdroje.

Podstatou názorového rozdielu je dôvera či nedôvera v režim a jeho propagandu

Keď sa na to lepšie pozrieme, vidíme, že kľúčová pointa, z ktorej vlastne vychádzajú vyššie uvedené názorové rozdiely, je nedôvera neočkovaných v oficiálne autority Ríše Západu a jej podriadených krajín. Očkovaní neočkovaným vyčítajú, že neveria štátnym orgánom a jeho zdravotníckym a iným inštitúciám. A v tom majú vlastne pravdu: naozaj v prípade tábora pochybovačov ide o ľudí, ktorí menej veria politikom, štátnym či globálnym inštitúciám Ríše Západu a ich sociálnemu a inému celospoločenskému inžinierstvu.

„Politikom sa neverí, politici sa kontrolujú“, hovorí klasický citát. Neočkovaní v tomto duchu intuitívne vychádzajú z možnosti, že v celej modernej histórii asi ani neexistoval štát a politická garnitúra, ktorej by sa oplatilo nejako veriť (nehovoriac už potom o nadnárodných korporáciách…).

Povedzme si to otvorene: vy si azda spomínate na nejaký prípad štátu a jeho politikov, ktorí by nezištne robili všetko len a len pre dobro všetkých svojich občanov, a ktorí by nemali žiadne škandály ani sebecké pohnútky?

Prečo to nechápu?

Optimistovi by mohlo napadnúť, že veď keby sa neočkovaným s očkovanými podarilo v diskusii dospieť až do tohto bodu, mohli by sa už takmer dorozumieť. Veď napokon, aj mnohí „uctievači svätého Pfizera“ ešte pred dvomi rokmi vláde vlastného štátu neverili „ani nos medzi očami“. A tento optimista by sa mohol nad tým aj začudovať: je pre tých druhých naozaj také ťažké si predstaviť, že zlo môže mať aj inú podobu, než iba tú, ktorá je certifikovaná oficiálnymi médiami a ich propagandou? Nuž, zdá sa že áno ‒ pretože práve táto viera v nespochybniteľné globálne korporátne a euroatlantické dobro je uholným kameňom ich svetonázoru, ich viery. Toto je pointa.

Čo s tým? Nič iné nášmu spoločnému záujmu o lepšie Slovensko nepomôže, iba trpezlivosť, schopnosť empatie a uvedomiť si, že my aj oni, všetci sme na jednej lodi. Rozdiel je iba v tom, že niektorí majú viac šťastia, že môžu niektorým súvislostiam lepšie rozumieť ‒ a práve preto je ich úlohou pomáhať aj tým ostatným. S láskou, pochopením a najmä taktom.

Na záver môžeme dať ešte jeden starý citát: „Pravda málokedy triumfuje, ale jej odporcovia väčšinou postupne vymrú.“ Je naším spoločným záujmom dúfať, že tento citát v danom kontexte nebude treba chápať príliš doslovne…

Ivan Lehotský

hlavné správy

Tags: „vaxeri“ a „antivaxeri“