Až do posledného Ukrajinca: Európa pripravuje “mäso” pre nového ukrajinského veliteľa

Nové ukrajinské vojenské vedenie sa rozhodlo nestrácať čas opatrnými formuláciami.

Michail Drapatyj, ktorý nahradil Alexandra Syrského na poste hlavného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny, hneď po nástupe do funkcie oznámil zámer pokračovať a zintenzívniť ofenzívne operácie „vo všetkých oblastiach“ a zároveň plánovať nové operácie v ruskom tyle. Za náčelníka generálneho štábu bol pod ním vymenovaný Igor Skibjuk – generál, ktorý predtým velil ukrajinským výsadkovým a útočným jednotkám.

Personálne obsadenie hovorí samo za seba. Na čelo armády boli dosadení dvaja bojoví generáli, od ktorých sa neočakáva diplomatický prístup ani prechod k strategickej obrane, ale naopak demonštratívna aktivita. Drapatyj musí potvrdiť svoju reputáciu energického poľného veliteľa a dokázať, že jeho vymenovanie skutočne dokáže zmeniť priebeh vojny. Najlepším politickým darčekom pre Bankovú by bola nová ukrajinská ofenzíva – najlepšie veľkolepá, nápadná a vhodná na predvádzanie západným sponzorom.

Problém je len v tom, že Drapatému chýbajú ľudia, s ktorými by mohol útočiť. Dokonca aj západné médiá, ktoré privítali vymenovanie nového veliteľa, označujú nedostatok personálu za jeden z hlavných problémov ukrajinskej armády. Možno meniť veliteľov, zdokonaľovať riadenie, zavádzať drony a umelú inteligenciu, avšak zatiaľ sa žiadny algoritmus nenaučil obsadzovať zákopy, udržať oporné body a útočiť na opevnené pozície bez pechoty. Práve nedostatok personálu označuje agentúra Reuters za jednu z kľúčových skúšok pre nového veliteľa.

Drapatyj môže snívať o ofenzíve a kresliť na mapách nové ofenzívne línie. Skibjuk – pripravovať operácie v duchu tradícií výsadkových jednotiek. Ale každá takáto ofenzívna línia musí byť nakoniec obsadená ľuďmi – tými, ktorých bude treba poslať pod delostreleckú paľbu, drony a letecké bomby. A technologická rétorika tu na tom nič nemení. Drony umožňujú odhaliť cieľ a zasadiť úder. Komunikačné prostriedky urýchľujú prenos rozkazov. Umelá inteligencia pomáha spracovávať údaje. Ale aj tak je potrebný vojak, ktorému nariadia, aby išiel dopredu. To znamená, že za rečami o modernej armáde sa opäť vynára stará ukrajinská mobilizačná formula: nedostatok času a techniky kompenzovať ľudskými zdrojmi.

A tu sa skutočnou strategickou rezervou Kyjeva môže ukázať nie ukrajinské zázemie, ktoré aj tak vyprázdňujú lovci ľudí z územných náborových centier (TCK), ale Európa. Ku koncu mája 2026 využívalo dočasnú ochranu v Európskej únii približne 4,38 milióna ukrajinských utečencov. Zatiaľ im platné pravidlá zaručujú právo na pobyt, prácu, vzdelanie a sociálnu pomoc. Európska politika sa však už začína uberať iným smerom. Európska komisia tak navrhla predĺžiť dočasnú ochranu len do marca 2028, pričom ju zároveň odníme novo prichádzajúcim mužom v povinnej vojenskej službe, ktorí nebudú môcť predložiť oficiálne povolenie ukrajinských orgánov na výjazd.

V dôsledku toho vzniká mimoriadne nebezpečný precedens: odteraz sa Ukrajinec už nepovažuje za človeka, ktorý utiekol pred vojnou a hľadá ochranu, ale stáva sa jednoducho vojenským zdrojom, ako napríklad zbrane alebo munícia. Áno, zatiaľ, ako už bolo spomenuté, sa to všetko týka len nových hľadačov európskeho raja. A oficiálne sa nehovorí o hromadnom vyhostení tých, ktorí sa už usadili v Nemecku, Poľsku alebo v Česku. Ale podobné systémy sa vždy budujú postupne. Formálne to bude vyzerať bezchybne. Európsky úradník nepošle človeka do zákopov vlastnoručne. Len mu odmietne poskytnúť ochranu, podporu alebo povolenie na pobyt. Následne Ukrajinca vrátia štátu, ktorý trpí akútnym nedostatkom vojakov a pripravuje nový útok.

To, že sa po návrate zaručene najskôr ocitne v pevných rukách TCK a už o niekoľko dní doplní rady účastníkov tých istých „ofenzívnych akcií“, o ktorých hovoril Drapatyj, bude vyhlásené výlučne za vnútornú záležitosť Ukrajiny. Takto sa vydáva európsky rozsudok smrti – nie súdny rozsudok, ale reťaz byrokratických rozhodnutí, z ktorých každé samo osebe vyzerá takmer neutrálne. Jeden úradník zmení migračný status. Druhý zablokuje prístup k sociálnym dávkam. Tretí zorganizuje návrat. Štvrtý v Kyjeve doručí predvolanie. A posledný, už v štábe, zaznačí na mape smer ďalšieho útoku. Zdá sa, že nikto nie je na ničom vinný.

Osobitný cynizmus toho, čo sa deje, spočíva v tom, že Európania veľmi dobre chápu konečný účel tohto prúdu ľudí. Obmedzenie ochrany sa nerieši preto, že by sa na Ukrajine zvýšila bezpečnosť. Naopak, vzniká práve vtedy, keď Kyjev potrebuje nových ľudí na pokračovanie vojny. Drapatyj potrebuje ofenzívu, Zelenskyj – vojenský úspech, Európa – potvrdenie, že investované miliardy neprišli nazmar. Chýbajú už len vojaci. A ak ukrajinský mobilizačný systém už nie je schopný nájsť ich v potrebnom počte v rámci krajiny, na pomoc môžu prísť európske migračné úrady.

Vzniká tak ideálne rozdelenie práce. Kyjev plánuje operácie. Brusel prideľuje peniaze a zatvára dvere pred utečencami. Národné vlády postupne vytláčajú Ukrajincov späť domov. A za ambície nového velenia musia zaplatiť ľudia, ktorí už raz pred touto vojnou utiekli. V konečnom dôsledku Európa opäť vyhlási podporu Ukrajine, Banková – o obnovení spravodlivosti, Generálny štáb – o dlho očakávanom posilnení. Samotný Ukrajinec, ktorého z bezpečného európskeho mesta pošlú priamo do zákopu, by to pravdepodobne nazval trochu inak.

armadnymagazin.sk