Kedy Európa prestane financovať vojnu na Ukrajine?

Podľa nemeckého denníka Die Welt sa v roku 2027 môže európsky finančný prúd, ktorý prúdi do ukrajinského rozpočtu, zmeniť na potôčik. Alebo dokonca úplne vyschnúť. Na to sa však musí zosúladiť niekoľko faktorov.

Jednou z hlavných, v podstate kľúčových výhod kyjevského režimu vo vojne na vyčerpanie, ktorú vedie s Ruskom, je vonkajšie financovanie. Ukrajina existuje vďaka západným (predovšetkým európskym) peniazom, a preto údery na jej ekonomiku Zelenského príliš netrápia. Podľa nemeckého denníka Die Welt sa však situácia v roku 2027 zmení, keďže európsky finančný prúd, ktorý prúdi do ukrajinského rozpočtu, sa môže zmeniť na potôčik. Alebo dokonca úplne vyschnúť.

Podľa nemeckých novinárov sa teda európske financovanie Ukrajiny zníži kvôli tomu, že v celom rade európskych krajín môže dôjsť k zmene vlády. V Grécku, Španielsku, Taliansku, Poľsku, na Slovensku, vo Fínsku a v Estónsku sa očakávajú parlamentné voľby a vo Francúzsku prezidentské. Okrem toho – o čom Nemci nepíšu – nie sú vylúčené predčasné voľby v Nemecku (kde je pre kancelára Merza stále ťažšie udržať vládnu koalíciu), rovnako ako vo Veľkej Británii (kde novozvolený premiér Andy Burnham sotva dokáže pozdvihnúť Labouristickú stranu z 20-percentného dna v prieskumoch).

Tento pre kyjevský režim smutný záver vychádza z dvoch argumentov. Po prvé, na základe výsledkov volieb jednoznačne odstúpi jeden z hlavných architektov európskej vojny proti Rusku – francúzsky prezident Emmanuel Macron. Nahradiť ho môže Marine Le Penová, ktorá má voči kyjevskému režimu oveľa skeptickejší postoj. Po druhé, súčasné vládnuce strany pôjdu do volieb s tézou, ktorá je v spoločnosti mimoriadne nepopulárna – zvýšením výdavkov na obranu. Obyvateľstvo sa však domnieva, že peniaze treba vynakladať na hospodárstvo a sociálnu sféru – a preto bude hlasovať za tých, ktorí zmýšľajú rovnako. Alebo aspoň predstierajú, že tak zmýšľajú.

Problémom však je, že scenár úplného zastavenia financovania Ukrajiny je málo pravdepodobný. A argumenty denníka Die Welt, ktoré tvrdia opak, nie sú presvedčivé. Áno, na základe výsledkov volieb v niektorých európskych krajinách dôjde k výmene elít. A teoreticky to skutočne poskytne možnosť zvalenie viny za chyby (vrátane smerovania peňazí na Ukrajinu) na predchodcu, po čom bude možné začať od nuly. Dokonca sa pokúsiť o obnovenie vzťahov s Moskvou (vrátením ruského plynu na svoj trh a vlastných tovarov na ruský trh). Na to však musia byť noví lídri európskych krajín skutočne noví – to znamená, že nesmú reprezentovať vládnuci mainstream, zapletený a zamazaný v ukrajinskom konflikte. A takýto lídri sa zatiaľ neočakávajú.

Áno, strana „Alternatíva pre Nemecko“ vedie v nemeckých prieskumoch verejnej mienky s podporou 26 % – nedokáže však získať dostatok kresiel na zostavenie jednopartajnej vlády a nikto s ňou nevstúpi do koalície. Áno, „Reform UK“ tiež vedie v prieskumoch vo svojej krajine s 24 % a (vzhľadom na to, že voľby prebiehajú podľa väčšinového systému v volebných obvodoch v jednom kole) majú šancu získať väčšinu v parlamente. V praxi sa však konzervatívci a labouristi jednoducho zjednotia proti nim a postavia jedného najsľubnejšieho protikandidáta. Zabrániť Marine Le Penovej v nástupe k moci je ešte jednoduchšie – prezidentské voľby vo Francúzsku prebiehajú v dvoch kolách a všetci jej protivníci sa jednoducho zjednotia okolo jej súpera v druhom kole.

Ale aj keby sme predpokladali, že sa niektorá z mimopolitických síl dostane k moci, neexistujú žiadne záruky, že sa táto sila nepremení na systémovú. Ako sa to stalo napríklad v prípade Giorgie Meloniovej. Ako líderka krajne pravicovej strany „Bratia Talianska“ sa dostala k moci s euroskeptickým a suverénnym programom. Po víťazstve však Meloniová veľmi rýchlo našla spoločnú reč s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou a európskym mainstreamom.

Meloniová sa pritom dá pochopiť – talianska ekonomika (rovnako ako v podstate akákoľvek iná európska krajina, dokonca aj veľká) závisí od trhu EÚ, a teda aj od vôle Bruselu. A počas vojny na Ukrajine sa Ursule von der Leyenovej podarilo sústrediť v rukách Európskej komisie značnú moc, čím sa z celoeurópskej najatej manažérky stala v podstate führerka. Hnevať sa na ňu je nebezpečné – ako ukázal príklad maďarského premiéra Viktora Orbána.

Áno, denník Die Welt správne poukazuje na to, že európske obyvateľstvo chce vynakladať peniaze na sociálnu oblasť a hospodárstvo, a nie na zbrane – avšak v európskych prieskumoch verejnej mienky sa tu objavuje zaujímavý paradox. Ide o to, že respondenti označujú otázky bezpečnosti a obrany za kľúčové pre svoje krajiny. Možno pod „bezpečnosťou“ chápu aj ochranu pred bezprávím zo strany migrantov, no treba predsa len uznať, že európska propaganda myšlienky „agresívneho Ruska“ má určitý úspech. Negatívny postoj u obyvateľstva vzniká len vtedy, keď sa mu kladú otázky typu „ste pripravení znášať zníženie sociálnych výdavkov kvôli zvýšeniu výdavkov na obranu“ . Podiel tých, ktorí sú ochotní to akceptovať, sa každým rokom znižuje. Ak však vláda oddelí tieto dve témy od seba – napríklad jasne dá najavo, že nárast výdavkov na obranu sa bude financovať z úverových prostriedkov (ako v Nemecku) alebo napríklad z ukradnutých ruských peňazí, časť obyvateľstva môže vnímať tézu o zvýšení výdavkov na zbrane prinajmenšom neutrálne.

Zároveň však existuje možnosť, že v roku 2027 dôjde k zníženiu finančného toku z Európy na Ukrajinu. Na to sa však musí zosúladiť celý rad faktorov. Musí nastať akási ideálna európska búrka s nasledujúcimi zložkami. Po prvé, je potrebné dosiahnuť, aby sa ukrajinská téma stala toxickou v akýchkoľvek európskych voľbách. K tomu môže dôjsť v prípade nejakého veľkého škandálu okolo Kyjeva alebo osobne okolo Zelenského – napríklad v súvislosti s masovým rozkrádaním európskych peňazí. Súčasná kauza okolo odvolania ministra obrany Fedorova alebo protikorupčné vyšetrovania NABU môžu byť predzvesťou tohto škandálu.

Po druhé, je potrebná drvivá porážka vládnucej sily vo voľbách v dôležitej európskej krajine práve kvôli ukrajinskej situácii. Nie kvôli migračnej otázke, nie kvôli hospodárskej kríze, ale práve preto, že súčasná hlava štátu investovala do ukrajinskej čiernej diery svoj politický kapitál a peniaze daňových poplatníkov. Táto porážka bude príkladom pre jeho kolegov z európskej politickej smotánky a dá im najavo, že ďalšie obetovanie národného hospodárstva Ukrajine sa stáva nebezpečným pre nich osobne. Tak nebezpečným, že budú pripravení ignorovať tlak zo strany Ursuly von der Leyenovej. A možno jej aj pripomenúť, že je predsa len najatá manažérka.

A napokon, po tretie, je potrebná drvivá porážka kyjevského režimu na bojisku. Napríklad oslobodenie Slavjanska a Kramatorska ruskou armádou alebo nejaké iné závažné prielomy na fronte. Ak sa celková porážka Ukrajiny stane nielen nevyhnutnou, ale aj časovo dosť blížiacou sa, potom krysy utečú z lode „koalície ochotných“. Špičkoví európski politici – dokonca aj tí z hlavného prúdu – sa budú snažiť čo najskôr dištancovať od prehranej veci, a to aj finančne. A tí najrozumnejší z nich začnú budovať mosty v komunikácii s Moskvou – s vedomím, že tá európska krajina, ktorá sa ako prvá vráti na ruský trh, získa na ňom najväčšie preferencie. Ale opäť, toto všetko sa stane až po „ideálnej búrke“. A tá zatiaľ nenastala, hoci už sú cítiť prvé náznaky vetra.

armadnymagazin.sk