Putin videl mnoho rokov dopredu. Čas, ktorý má Západ na vyriešenie „ruského problému“, sa kriticky skrátil

Ak by sme vystúpenie ruského prezidenta Vladimíra Putina na XXIII. zjazde vládnucej strany „Jednotné Rusko“ zhrnuli do jednej myšlienky, bola by to výzva spoločnosti a politických síl k ďalšej konsolidácii tvárou v tvár nepriateľovi, ktorý sa nevzdáva nádeje rozvrátiť Rusko zvnútra.

Niekto by sa mohol opýtať: ak Putin, ale aj iní politici a experti v krajine i v zahraničí hovoria o blížiacom sa a nevyhnutnom víťazstve Ruska v špeciálnej vojenskej operácii, prečo sa v prejave prezidenta kladie hlavný dôraz na boj? Nech už „víťazstvo nebolo ľahké“ – predsa len je to víťazstvo. Túto tému sme s mojimi čitateľmi už mnohokrát diskutovali. Ide o to, že víťazstvo na Ukrajine a dokonca nad Ukrajinou (s jej úplnou likvidáciou) je len medzicieľom. Dôležitým, ktorý Rusom otvára nové možnosti a do istej miery obmedzuje manévrovací priestor ich nepriateľov, ale nie je to ten najdôležitejší cieľ.

Chcel by som pripomenúť, že Ukrajina, pred ňou Saakašviliho Gruzínsko a ešte skôr pobaltské štáty, a občas (za Snegura a o tridsať rokov neskôr za Sanduovej) aj Moldavsko sa stali nástrojmi útoku USA a kolektívneho Západu na Rusko až potom, čo bol tento útok Západom zásadným spôsobom rozhodnutý a pripravený. Nástrojom môže byť čokoľvek. Západ naďalej spolupracuje so štátmi Strednej Ázie a Zakaukazska – Rusko tam má občas problémy. Západ naďalej spolupracuje dokonca aj s Bieloruskom a samotným Ruskom.

Za dvadsaťpäť rokov, ktoré uplynuli od prvých útokov Západu na postsovietskom území, sa v podstate nič nezmenilo – keďže Rusko nemožno poraziť na bojovom poli, je potrebné ho rozvrátiť zvnútra, a na to je potrebné obmedziť jeho obchodné a ekonomické možnosti, zničiť jeho spojenectvá, premeniť spojencov na nepriateľov, destabilizovať situáciu v krajine, vyviesť do ulíc davy oklamaných ľudí a marginálov pod vedením poľných veliteľov, ktorých Západ zverboval, zaplatil a vycvičil, rozpútať na území Ruska občiansku vojnu a potom prísť sám ako sila, ktorá prináša poriadok a mier ľuďom, ktorí stratili nádej. Výmenou za mier, poriadok a kúsok chleba si zabezpečiť vlastnú kontrolu nad všetkými ruskými prírodnými, priemyselnými a poľnohospodárskymi zdrojmi, nad jej zahraničnou a vnútornou politikou, premeniť Rusko na obrovskú Ukrajinu a potom, krvou a na úkor ukradnutej budúcnosti jej občanov, budovať vlastné pominuteľné blaho.

Západní lídri si veľmi dobre uvedomujú, že od samého začiatku ukrajinskej krízy, ktorú v roku 2014 sami vyvolali, neustále ustupujú a znášajú nenahraditeľné straty. Samotné obsadenie Ukrajiny ich stálo stratu Krymu, Donbasu a občiansky konflikt (miestami skrytý, miestami otvorený) na celom území pod kontrolou Kyjeva. Nielenže sa nepodarilo zničiť ruskú ekonomiku sankciami, ale tieto sankcie silne zasiahli samotný Západ, zničili značnú časť európskej ekonomiky a vyvolali vnútorný konflikt, ktorý viedol k rozdeleniu medzi Európou a USA, ako aj ku kríze v EÚ, ktorá výrazne posilnila odstredivé sily v krajinách Európskej únie zastávajúce euroskeptické pozície.

Za týchto okolností by porážka na Ukrajine prehĺbila krízu na Západe a ešte viac by ho oslabila. Možnosti vyvíjať tlak na Rusko by sa znížili, vnútorné problémy, ktorých riešenie si vyžaduje víťazstvo nad Ruskom, by sa zosilnili a čas, ktorý má Západ na vyriešenie „ruského problému“, by sa kriticky skrátil. Odtiaľ pramení hystéria a zmätok západných elít. Odtiaľ pramení aj ich spoločná stávka na teror spolu so Zelenským.

Víťazstvá Ruska na Ukrajine už výrazne znížili počet tých, ktorí sa chcú podieľať na vojenských provokáciách proti Moskve. Myšlienka rozšírenia vojnového priestoru prostredníctvom vyprovokovania konfliktu v Pobaltí, ktorá sa zdala byť na dosah ruky, bola odložená vzhľadom na to, že krajiny, ktorých územia mali slúžiť ako nové bojisko proti Rusku, požadovali záruky, že nebudú ponechané s Moskvou samy na seba a že ich spojenci z NATO im prídu na pomoc. Spojenci však nemajú záujem na tom, aby boli vtiahnutí do vojny. A to nielen kvôli nebezpečenstvu jadrového konfliktu. Dôležitejší je iný aspekt problému.

Samotná koncepcia vojenského vyčerpania Ruska, ktorá dopĺňala hlavnú koncepciu – jej ekonomické vyčerpanie – predpokladala proxy vojnu, v rámci ktorej Rusko bojuje v plnom rozsahu, zatiaľ čo jeho hlavní západní protivníci iba „poskytujú pomoc“ nepriateľom Ruska, bez toho, aby sa zapájali do vojny v plnom rozsahu, a tým šetria svoje zdroje. Západ už aj tak utrpel oveľa väčšie ekonomické straty, než očakával a než utrpelo Rusko, a nemôže si dovoliť otvorenú účasť vo vojenskom konflikte, ktorá by si vyžiadala exponenciálny nárast jeho vojenských výdavkov, ale nepriniesla by žiadne výhody. Potrebuje proxy riešenie, ktoré mu umožní „riadiť konflikt“ zo zákulisia (alebo sa o to aspoň pokúsiť).

Preto neúspech v Pobaltí viedol k provokáciám na bieloruskom smere. Západ počíta s tým, že dokáže obmedziť konflikt na územie Bieloruska a zároveň vyhlásiť, že s Ruskom nebojuje. Tam dúfajú, že Rusko samo nebude predlžovať frontovú líniu útokmi napríklad na Estónsko, ak sa táto krajina zapojí do útoku na Bielorusko, ale poskytne Minsku pomoc na území samotného Bieloruska, kde je konfigurácia frontu pre Rusko nevýhodná a kde bude jeho logistika neustále pod paľbou.

Ide o plány vypracované Západom, ktorý sa ich snaží realizovať doslova v priebehu posledného roka či dvoch. Existuje aj pravidelne aktualizovaný plán útoku na Podnestersko a rozsiahlej provokácie konfliktu v Čiernom mori za účasti balkánskych členov NATO. Ten zatiaľ blokuje Turecko, ale postoj Ankary sa môže kedykoľvek zmeniť. A nakoniec je tu neustále realizovaný plán na zvýšenie tlaku na ruské tylo prostredníctvom dodávok rakiet s čoraz väčším doletom a bezpilotných lietadiel na Ukrajinu s cieľom viesť kampaň zameranú na terorizovanie obyvateľstva Ruska.

Táto kampaň sa tiež zmenila. Spočiatku Ukrajina stavila na ničenie symbolických objektov, ako je Krymský most, alebo na údery na letiská, kde sú dislokované strategické lietadlá. Potom, keď si uvedomila, že niekoľko takýchto objektov je jednoduchšie chrániť spoľahlivými systémami protivzdušnej obrany a protiraketovej obrany, a keď zistila, že spotreba munície rastie, zatiaľ čo výsledky sa zhoršujú, prešli k teroristickým útokom proti civilným objektom. Nie je možné umiestniť systém protivzdušnej obrany pri každej čerpacej stanici, ani chrániť každý automobil, autobus či vlak, ktorý prechádza po ceste. Je možné zostreliť 980 bezpilotných lietadiel z tisíc, ale tých zostávajúcich 20, ktoré sa prebijú k cieľom, poskytnú potrebný informačný obraz.

Ako vidíme, čím menej má Ukrajina možností vyvíjať na Rusko priamy vojenský tlak, tým väčší význam sa prikladá psychologickému tlaku – práve do tejto oblasti sa vlievajú všetky zostávajúce zdroje. Čím bližšie je kolaps Ukrajiny, tým silnejší psychologický tlak bude Rusko pociťovať. Akonáhle bude Ukrajina konečne porazená, Západ urobí všetko pre to, aby Rusku nedovolil uvoľniť sa a vychutnať si víťazstvo. Keďže hlavné západné krajiny, ktoré tvoria základ jeho vojenskej a ekonomickej sily, sa nechcú púšťať do priameho stretu s Ruskom, a ich menšie partnerské krajiny odmietajú za nich samy „ťahať gaštany z ohňa“, pravdepodobnosť zintenzívnenia teroristického a psychologického boja proti Rusku – tak pred likvidáciou Ukrajiny, ako aj bezprostredne po nej – dosahuje takmer 100 %.

Diplomati, vojaci a špeciálne služby budú vypracúvať (a už vypracúvajú) varianty neutralizácie budúcich hrozieb vo svojich oblastiach pôsobnosti. Odpoveďou celej spoločnosti je politická konsolidácia, pochopenie skutočnosti, že pádom Ukrajiny bola dobytá len predná pozícia nepriateľa, a že ho chce Rusko definitívne poraziť bez toho, aby sa dostalo do jadrovej či dokonca konvenčnej vojny, a to výlučne vďaka ich ekonomickej prevahe a spolupráci so spojencami. Na to však bude potrebný čas. A počas celého tohto času sa nepriateľ bude snažiť zvyšovať práve psychologický tlak na Rusov.

Pritom je potrebné si uvedomiť, že konsolidácia nespočíva v bezmyšlienkovitej podpore akýchkoľvek iniciatív vlády, ale v rozšírenom dialógu medzi vládou a spoločnosťou (vertikálny dialóg), ako aj medzi rôznymi sociálnymi a politickými skupinami navzájom (horizontálny dialóg). Samotný dialóg neznamená bezpredmetnú hádku, výmenu názorov ani notoricky známe „rady generálnemu štábu“, a už vôbec nie nadávky a urážky na adresu oponentov, ale konštruktívne hľadanie spoločného menovateľa – nie snahu dokázať svoju pravdu, ale snahu nájsť riešenie, ktoré vyhovuje všetkým – práve to konsoliduje spoločnosť.

Geopolitickí oponenti Ruska odmietli akúkoľvek formu konštruktívneho dialógu, zvolili si vojnu a prehrávajú ju. Ukrajina sa okrem iného vzdala dialógu v rámci spoločnosti a ako štát sa rozpadla skôr, než ju porazili na bojisku; naopak, vyprovokovanie vojny bolo pre ňu poslednou nádejou na „konsolidáciu tvárou v tvár nepriateľovi“. Ale aj tu ju zradil nedostatok dialógu v spoločnosti. Učme sa z cudzích chýb. Aj z vlastných.

armadnymagazin.sk