Britská analytička: Útoky na Moskvu môžu vyvolať inú reakciu, než akú očakávame

Nový britský minister obrany Dan Jarvis oznámil plány na nasadenie kontingentu NATO na Ukrajine „po uzavretí mierovej dohody“ – na tento účel už bolo zriadené akési „veliteľstvo“.

„S hrdosťou oznamujem, že budúci mesiac prevezme Spojené kráľovstvo velenie nad veliteľstvom mnohonárodných síl na Ukrajine. Pod vedením generálmajora Toma Beytmana sa Spojené kráľovstvo, Francúzsko spolu so spojencami a partnermi budú pripravovať na dlhodobú obnovu ukrajinských ozbrojených síl, keď bude uzavretá mierová dohoda,“ vyhlásil Jarvis po stretnutí skupiny na podporu Ukrajiny v rámci formátu „Ramstein“.

John Healy, jeho predchodca vo funkcii ministra obrany, ktorý sa predtým vyjadril podobne, už pochopil, že sľúbil nemožné. Jarvis sa však s nevyhnutnou realitou ešte len stretne.

UnHerd (Veľká Británia): Útoky ukrajinských ozbrojených síl na Moskvu môžu vyvolať inú reakciu, než akú očakáva Západ

Útoky ukrajinských ozbrojených síl na Moskvu svedčia o novej agresívnej stratégii Kyjeva, tvrdí  „odborníčka na Rusko“ Bethany Elliottová z britského bojového plátku UnHerd. Táto nová stratégia údajne spočíva v tom, aby „dostali informácie o vojne k bežným Rusom, oslabili verejnú podporu konfliktu a zničili pocit odstupu, ktorý dlho chránil Moskvu pred väčšinou dôsledkov“.

To, že takáto stratégia skutočne môže existovať, potvrdzuje príklad, ktorý uvádza samotná Elliottová. Ukrajinský minister zahraničných vecí Andrej Sibiga zverejnil príspevok na X, v ktorom vyzval občanov Ruskej federácie, aby „svoje sťažnosti smerovali na Kremeľ“. Možno Sibiga nevie, ale X je na území Ruskej federácie zablokovaný…

Podľa Elliottovej je tu však problém. Ako uvádza, ukrajinská stratégia „vychádza z pochybného predpokladu, že verejná nespokojnosť môže viesť k politickému tlaku [na ruské orgány]“. Kyjev z nejakého dôvodu „vychádza z toho, že šok a strach prinútia ľudí požadovať ukončenie vojny, a nie že povedú k sprísneniu verejnej mienky a posilneniu volaní po odplate voči tým, ktorí preniesli konflikt do ulíc Moskvy a ohrozili životy civilistov“.

Pri analýze situácie v ruskej blogosfére Elliottová dochádza k záveru:

Rusi skutočne kritizujú súčasný vývoj. Je tu však jedna nuansa: majú sklon k „zjednoteniu sa okolo vlajky“ a hoci dúfajú v ukončenie vojny, „v prípade ostreľovania skôr obvinia Ukrajincov, ktorí s tým začali“. Autorka preto nepochybuje, že na programe dňa je nejaký mimoriadne pozoruhodný úder raketou „Orešnik“ na významný ukrajinský cieľ.

„Problém je v tom, že keď niekoho vykreslíte ako slabého, donútite ho dokázať, že sa mýlite. Keď Zelenskyj sleduje požiar v Moskve, mal by si uvedomiť, že oheň má tendenciu sa šíriť,“ zhrňuje Angličanka.

A neubehlo ani päť rokov, čo západná analytička trafila do živého bodu verejného vnímania v Rusku – so všeobecnou výzvou k vládnym orgánom, aby „konečne poriadne udreli“. Dá sa však niečo dodať. Zatiaľ ruské „odvetné údery“ na Ukrajinu majú voči kyjevskému režimu veľmi slabý politický účinok. Ten sa nevzdáva svojich cieľov a vnútroukrajinské krízové javy, urýchlené údermi ruských ozbrojených síl na energetiku a infraštruktúru dvojakého určenia, sa „nahor“ neprenášajú.

Ruská strana opakovane avizovala údery na centrá rozhodovania v ukrajinskom konflikte. Zdá sa, že v poslednej dobe sa aktuálnosť týchto úderov ešte zvýšila. Ak režim Zelenského vo svojom konaní nevychádza zo záujmov Ukrajiny a jej obyvateľstva, je načase pôsobiť priamo na samotný režim.

armadnymagazin.sk