Slovenská klasika: Za dobrotu na žobrotu

Ak by niekto hľadal odpoveď na otázku, prečo sme mnohokrát v súboji s aktivistami globalizmu neúspešní, prečo často ťaháme v súboji s nimi za kratší koniec, stačí sa pozrieť na to, ako sa u nás zaobchádza s ľuďmi s národnou orientáciou, resp. podporujúcich naše národné záujmy.

Stále platí, že pracovať za záujmy slovenského národa a jeho štátu sa neoplatí, je to čistá obeta, lebo na konci dňa sú vždy pozdvihnutí tí, čo proti národu a jeho štátu pracujú, nie tí, ktorí obetujú často nielen svoj čas, ale aj kariéru v prospech veci národa.

Z každej strany sa nám tu vyškierajú všelijakí Jarovia Naďovia, ktorí by za svoju prácu v „prospech národa a jeho štátu“ už dávno mali ručať niekde za katrom, a na druhej strane poctiví vlastenci sú vytláčaní na okraj spoločnosti len preto, že poctivo a nekompromisne bránili slovenskú vec, či už na domácom poli alebo v zahraničí.

Nebudem hovoriť o sebe, lebo mnohé veci možno vidím subjektívne a možno si za všetko môžem sám, ale keď čítam posledné statusy M. Zoldyho, ako sa mu „odmeňovali“ mnohí príslušníci strany Smer za jeho nekompromisné postoje v mnohých otázkach, je mi jasné, že v systéme niečo škrípe.

J. Naďa nezavrú, hoci by bolo za čo, lebo jeho „sponzori“ sa ho zastanú a žiaden prokurátor alebo sudca si s nimi nie je ochotný páliť prsty. Naopak mnohí príslušníci a stúpenci niekdajšieho HZDS, Smeru alebo SNS len čo vypadli alebo odišli z kola von, sa stali príťažou, o ktorú ani pes nezakopne.

Daromné boli ich zásluhy v čase aktívneho pôsobenia vo verejnom živote, už ich osud bývalých užívateľov ich práce nezaujíma. Poslednou obeťou „kádrovej“ práce súčasnej vládnej koalície je môj vzácny priateľ Ján Gábor, špičkový diplomat a jeden z tvorcov slovenskej menšinovej politiky v rokoch 1993 – 1998.

Možno si ešte niektorí spomenú, že JUDr. Ján Gábor, dlhoročný diplomat bez akejkoľvek väzby na niektorú politickú stranu, bol jediným profesionálnym diplomatom Slovenskej republiky, ktorého prezidentka Z. Čaputová bez akéhokoľvek zdôvodnenia odmietla vymenovať na post veľvyslanca, na ktorý mal nastúpiť v rámci pravidelnej rotácie diplomatov: ústredie – vyslanie.

Pre tých, ktorí nepoznali pozadie, to bolo absolútne nepochopiteľné. To sa od roku 1993 nestalo. Ale ako sa hovorí, naši južní susedia a ich vplyvní domáci „volksgenossen“ majú dlhé prsty vplyvu.

Ani v Budapešti, ani v radoch domácich predstaviteľov etnických maďarských strán mu nevedeli zabudnúť, že vehementne obhajoval na medzinárodnej scéne výlučne individuálne práva príslušníkov národnostných menšín a bol jednou z najtvrdších bášt, na ktorú na európskej úrovni narazili snahy Budapešti o zakotvenie kolektívnych práv pre národnostné menšiny.

Pri vzťahu pani Čaputovej k otázkam súvisiacim s presadzovaním slovenských národnoštátnych záujmov nemali u nej problém poslať ho „na ľad“. Však sama si vybrala za „krízového“ predsedu vlády Maďara, aby nám všetkým ukázala, že ako príslušníci slovenského národa sme neschopní. Predstavitelia Smeru si vtedy uvedomovali, že sa veľvyslancovi J. Gáborovi deje krivda a sľúbili mu, že v prípade prevzatia moci sa mu revanšujú.

Revanš bol v tom, že hoci bol veľvyslanec, vyslali ho len na post generálneho konzula do Istanbulu. Keď našli pre seba „vhodnejšieho“ kandidáta, stiahli ho po dvoch rokoch domov. Keďže podľa služobnej pragmatiky po dosiahnutí 65. roku života sa štátni zamestnanci posielajú do dôchodku, stiahnutie z postu znamenalo rozsudok vo veci služobného pomeru.

Dosiahnutý vek sa však nedotýka veľvyslancov, ak sú vyslaní na veľvyslanecký post. Aby mu nenapadlo požiadať ministra J. Blanára o splnenie sľubu, pre istotu ho minister zahraničných vecí neprijal, čo je tiež akt bezprecedentný. Veľvyslanec má obyčajne v titule aj označenie, že je splnomocnený minister. Menuje ho prezident a postavením je teda rovný ministrovi.

Neprijatie J. Gábora ministrom Blanárom je preto nielen neúctou voči človeku, ktorý vyše 40 rokov poctivo pracoval v diplomacii a neohrozene obhajoval slovenské národnoštátne záujmy, ale neúcta voči všetkým štátnym zamestnancom vo vysokom postavení. To, že ho v Budapešti a medzi miestnymi Maďarmi nemajú radi, ešte neoprávňuje žiadneho ministra (tak ako to neoprávňovalo prezidentku Čaputovú) správať sa k človeku ako k „nímandovi“.

Keby som to mal komentovať slovami Biblie, povedal by som: Veru, veru, hovorím vám, nebude na Slovensku skutočný poriadok, kým sa nebudú zalievať tie správne stromy. Lebo len zdravý a pestovaný strom môže priniesť potrebné ovocie. Je mi veľmi ľúto, že sme si vyťali ďalší zdravý a plodný strom, ktorý ešte nejaké potrebné ovocie mohol priniesť. Samozrejme, viem si predstaviť, že v neslovenských kruhoch si mastia svoje pupky

Anton Hrnko

O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je známy slovenský historik, autor, publicista a politik, bývalý poslanec NR SR, zakladateľ a bývalý podpredseda SNS, zakladateľ Nadácie Pro Patria s cieľom podporovať a uchovávať históriu slovenského národa.

facebook/skspravy