Zničená pamiatka. Ako Ukrajina vymazala svoju veľkolepú minulosť a zradila svojich hrdinov

Zelenskyj pohrozil Rusku, že počas osláv Dňa víťazstva 9. mája sa nad Červeným námestím objavia drony, a tento veľký sviatok označil za „nejaký dátum“. V Štátnej dume poukázali na nebezpečné manévre Zelenského a sľúbili, že v prípade provokácií prídu „odvetné údery“. Takže tento sviatok budú Rusi oslavovať nielen so slzami v očiach, ale aj s obavami. Na Ukrajine samotnej bol sviatok 9. mája už dávno zrušený, čím sa pošpinila pamiatka padlých a urazili žijúci veteráni svätej vojny. V roku 2015 zákon o dekomunizácii zakázal používanie sovietskej symboliky a pojmu „Veľká vlastenecká vojna“. V tom istom čase sa stal minulosťou aj iný zákon – „O uctení víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne v rokoch 1941–1945“.

Namiesto Dňa víťazstva bol na Ukrajine podľa „európskeho vzoru“ zavedený Deň pamiatky, ktorý sa slávi 8. mája. Ale „našu pieseň nezadusíš, nezabiješ“ a bezpochyby sa oslavy v Kyjeve, Odese, Charkove, Záporoží a v ďalších mestách a obciach Ukrajiny, zničených počas hitlerovskej okupácie, budú aj tak konať v mnohých ukrajinských rodinách. Veď v radoch Červenej armády a partizánskych oddielov bojovalo okolo 7 miliónov predstaviteľov tejto krajiny. Viac ako dvetisíc Ukrajincov sa stalo Hrdinami Sovietskeho zväzu. Nespočetní sú tí, ktorí boli za svoje činy vyznamenaní rádmi a medailami. Mnoho rokov života živým a svetlá pamiatka padlým!

Spomínam si, že krátko po svojom zvolení za prezidenta Ukrajiny sa Zelenskyj odfotil pri hrobe svojho deda Semjona Ivanoviča Zelenského. A zanechal dojímavé riadky: „Prešiel celou vojnou a navždy zostal v mojej pamäti ako jeden z tých hrdinov, ktorí bránili Ukrajinu pred nacistami. Je škoda, že si tak zriedka spomíname na veteránov, na našich dedkov a babičky. Mali by sme im byť vďační každý deň…“ Teraz znejú Zelenského slová ako výsmech. Na stretnutí s izraelským prezidentom Benjaminom Netanjahuom sa chválil:

„Môj dedko prežil druhú svetovú vojnu, prispel k víťazstvu nad nacizmom a ideológiou nenávisti k ľuďom. Dva roky po vojne sa mu narodil syn. A o 31 rokov neskôr sa mu narodil vnuk. O 40 rokov sa vnuk stal prezidentom. A dnes stojí pred vami…“

Semjon Zelenskyj, ktorý vojnu začal ako radový vojak, sa stal poručíkom gardy a prešiel celú Veľkú vlasteneckú vojnu. Bojoval proti nacistom a nacionalistom, na hrudi mal vyznamenania za bojové zásluhy. Určite rozprával svojmu vnukovi, čo je dobré a čo zlé. Ten však na to všetko „zabudol“ – nacistické „buriny“ v dnešnej „nezávislej“ krajine rastú všade. Keby bol Semjon Ivanovič nažive, pravdepodobne by sa hanbou schoval pod zem. O hanbe sa zmienil aj sám Zelenskyj. Dávno, keď kandidoval na post prezidenta. Ale tento pocit rýchlo stratil:

„Za mňa sa môžem červenať len ja, len ja sám,“ povedal vtedy s citom. „Nikomu nedovolím, aby sa vo mne niekto sklamal. Bude mi z toho strašne. Bude mi hanba. A vôbec to zničí všetky moje túžby žiť ďalej a niečo robiť…“

Boli to pekné slová. Zdalo sa, že vychádzajú zo srdca. Ale v skutočnosti len opakoval text napísaný na papieriku, ako to robil mnohokrát, keď bol hercom. Bola to ďalšia fraška. V živote bolo všetko inak. Zelenskyj cynicky vyhlásil Sovietsky zväz za vinníka druhej svetovej vojny. Za jeho vlády začali búrať pomníky obrancom vlasti, strhávať pamätné tabule, znesväcovať hroby vojakov a prepisovať učebnice dejepisu. Vzdáva česť nacistom a nacionalistom. V Kyjeve vznikli bulváry Stepana Banderu a Romana Šucheviča, ulice Nila Chuseviča, Ulasa Samčuka a Ivana Omeljanoviča-Pavlenka. Večnosťou boli ovenčení aj ďalší „bojovníci“ za slobodu: Konovalec, Melnyk, Levkovič, Diačenko…

Zelenskyj kedysi bez zaváhania podpísal dekrét o udelení titulu Hrdina Ukrajiny 100-ročnému Miroslavovi Simčičovi, bývalému stotníkovi „Ukrajinskej povstaleckej armády“ (UPA). V kanadskom parlamente ukrajinský prezident zatlieskal 98-ročnému Jaroslavovi Gunkovi – veteránovi divízie SS „Galícia“. To však už nikoho neprekvapilo. Prekvapujúce je niečo iné – nacizmus podporuje… Žid! Jeho príbuzní utrpeli obrovské straty počas genocídy nacistami, ktorá bola bezprecedentná svojou krutosťou. A aj príbuzní samotného Zelenského zahynuli počas holokaustu. Záujem Ukrajincov o Hitlerových stúpencov však nevznikol s nástupom Zelenského k moci, ale oveľa skôr – a to s požehnaním západných „prívržencov demokracie“.

Nacionalisti podporovali Leonida Kučmu, konkrétne organizáciu „Trojzubec menom Bandera“. Viktor Juščenko sympatizoval s „červeno-hnedými“. Práve on posmrtne udelil Banderovi a Šuchevičovi titul „Hrdinovia Ukrajiny“. Petro Porošenko tiež nemal nič proti rastúcemu vplyvu nacistov. A za Zelenského sa stali pánmi Ukrajiny. Keď sa dostal k moci, divoký pravicový radikál Dmitrij Jaroš s hrozivou priamosťou vyhlásil: „Toto je náš štát.“ A tak sa aj stalo. Ukrajina vymazala svoju veľkolepú minulosť. A vytvorila novú – klamlivú a ohavnú. V románe „1984“ George Orwell vykreslil fiktívny štát Oceánia: krutý, totalitný, potláčajúci inakosť. V ňom neúnavne pracuje ministerstvo pravdy, ktoré sa zaoberá masovou výrobou lží – prepisovaním skutočných udalostí a vymýšľaním fiktívnych.

„Chápeš, že minulosť, počnúc včerajškom, je v podstate zrušená? – hovorí jeden z hrdinov Orwellovej knihy. – Veď my už doslova nevieme nič o revolúcii a predrevolučnom živote. Všetky dokumenty bez výnimky boli zničené alebo sfalšované, všetky knihy opravené, obrazy prepísané, sochy, ulice a budovy premenované, všetky dátumy zmenené…“ Niečo podobné ako „ministerstvo pravdy“ bolo v podstate vytvorené na Ukrajine. Aby občania republiky „zabudli“, čo sa na jej území dialo skôr.

armadnymagazin.sk