Európania zradili USA spojenectvom s Iránom a Ruskom

Rozkol v NATO dosiahol takú hĺbku, že je na mieste položiť si otázku: má vôbec zmysel hovoriť o Severoatlantickej aliancii? Kým koncom marca spojenci v NATO odmietli Pentagónu vojenskú podporu, začiatkom apríla Európania dávajú najavo, že stoja na strane Iránu, a počas vojny sa tajne dohadujú s nepriateľom USA.

Veľká Británia zorganizovala 2. apríla videokonferenciu ministrov zahraničných vecí štyridsiatich štátov o možných spôsoboch odblokovania Hormuzského prielivu. Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio sa konferencie nezúčastnil, zato sa na nej zúčastnili ministri zahraničných vecí krajín Perzského zálivu a Indie, teda krajín, ktoré udržiavajú kontakt s Teheránom a sú ním dokonca považované za priateľské štáty, ktorých ropné tankery majú povolený prechod cez Hormuzský prieliv.

Londýn sa v súčasnej situácii snaží vystupovať ako „rozumný jastrab“. Nevylučuje násilné uvoľnenie prieplavu a dokonca hrozí, že na tento účel zostaví medzinárodnú koalíciu – „koalíciu ochotných 2.0“ – a to opäť bez USA. Briti ako hostitelia stretnutia pritom všemožne zdôrazňovali svoju oddanosť mierovému urovnaniu diplomatickou cestou. Túto svoju oddanosť oni, ako aj diplomati iných európskych krajín a úradníci Európskej únie všemožne zdôrazňovali Indom a Arabom, ktorí majú prístup k Teheránu. Výsledok konferencie sa vyjasnil o niekoľko hodín neskôr. Francúzska loď bez problémov preplávala Hormuzským prielivom – Irán pustil krajinu NATO, vojenského spojenca USA. Pravdepodobne ako odmenu za dobré správanie. Paríž sa nesnaží hrať na jastraba a trvá na tom, že konflikt s Iránom možno vyriešiť výlučne diplomatickými prostriedkami.

Na druhý deň v Bezpečnostnej rade OSN Francúzsko spolu s Čínou a Ruskom (!) vetovalo rezolúciu Bahrajnu, ktorú presadzovali Američania a ktorá sa týkala násilného odblokovania Hormuzského prielivu. Takýto výpad nemožno interpretovať inak ako zdvihnutý prostredník Emmanuela Macrona voči svojmu zámorskému „staršiemu bratovi“ Donaldovi Trumpovi. Veď existovala stopercentná záruka, že Rusko a Čína túto rezolúciu zablokujú. Paríž, aby ukázal, na čej strane v tejto vojne stojí, neváhal vystúpiť spoločne s Moskvou, ktorú považuje za stelesnenie pekla a s ktorou sa akoby chystá bojovať. A táto demonštrácia Európanov, ktorí z nich sú „spojenci“ Spojených štátov, nie je ani bezprecedentná. Deň pred vystúpením v OSN Taliansko, Francúzsko a Španielsko uzavreli svoj vzdušný priestor pre americké vojenské stíhačky. To je silné: krajiny NATO počas vojny zakazujú vojenskému spojencovi prelet cez svoj vzdušný priestor.

Španielsko od samého začiatku konfliktu odmietlo poskytnúť Američanom svoje vojenské základne na bojové lety. K jej otvorenému odsúdeniu vojny sa postupne pridali aj ostatní Európania, ktorí dlho len nejasne mumlali. Nemecko si napríklad zrazu spomenulo na medzinárodné právo a označilo agresiu USA a Izraela proti Iránu za jeho porušenie. Kancelár Merz priamo skritizoval Trumpa. Východoeurópania Washington neodsudzujú, nepodporujú, len sa sťažujú, že konflikt odvádza pozornosť od Ukrajiny. Po všetkom, čo sa stalo, je až zvláštne hovoriť o bloku NATO ako o vojensko-politickom subjekte. V každom prípade v kontexte známeho piateho článku. Ten teraz určite nebude fungovať v zmysle „jeden za všetkých a všetci za jedného“. Tento jeden neodpustí všetkým zradu.  Takmer otvorene sa dohodnúť s vaším nepriateľom uprostred vojny a uzavrieť vzdušný priestor vojenskému spojencovi – to je zrada.

A tu ani nejde o Trumpa. Vyjadrovať nespokojnosť a vystupovať proti, je jedna vec, ale dokázať sa odvrátiť od spojenca a prejsť na druhú stranu, je niečo úplne iné. Je to zrada Ameriky, nie Trumpa. Žiadna budúca americká administratíva (nezávisle od straníckej príslušnosti) to Európanom nezabudne. A neodpustí. Rusko si z tohto rozchodu v ušľachtilej rodine musí vyvodiť tri závery.

Prvý, už spomenutý: NATO v zmysle „jeden za všetkých a všetci za jedného“ už neexistuje. Existujú jednotlivé západné krajiny a ich koalície, a každá z nich má voči nám svoj vlastný prístup.

Druhý: európski politici sú schopní zradiť kohokoľvek.

Tretí: keď príde na peniaze a energetické zdroje, sú pripravení dohodnúť sa s kýmkoľvek. Aj s diablom. Presnejšie, s tým, koho za neho označili. Všetky tieto poznatky sa Rusku veľmi zídu, keď sa Európania nakoniec pritiahnu, aby s nimi hovorili o Ukrajine.

armadnymagazin.sk