Američania sú konečne pripravení rýchlo obsadiť Irán. Irán súhlasí a netrpezlivo čaká

Západné médiá, ktoré dnes vzrušene diskutujú o pravdepodobnosti pozemnej operácie USA v Iráne, pripomínajú večierok v piké vestách v meste Černomorsk: pravdepodobne k tomu dôjde, ale skôr nie, avšak v každom prípade je Trump šéf a nikto mu nemôže skákať do reči.

Konsenzus sa však predsa len posúva smerom k „skôr nie“, k čomu prispievajú nepretržité verbálne intervencie samotného Trumpa, ktorý najprv vyhlásil, že „USA nepotrebujú Hormuzský prieliv“, potom – že „zvažujeme možnosť ukončenia rozsiahlych vojenských operácií na Blízkom východe“ a pozemná operácia je „strata času“, a nakoniec vyhlásil, že „USA nebudú kontrolovať prieliv“ a vôbec „nebudem nikam posielať vojská“. Povedal to tak rázne, že mnohým sa hneď uľavilo. Presne ako pred úderom USA a Izraela na Irán 28. februára, priamo uprostred rokovaní a počas sviatku Purim, ktorý je pre Židov posvätný. A, samozrejme, objavili sa informácie, že americké ministerstvo obrany už vopred pripravilo „podrobné plány nasadenia pozemných síl proti Iránu“, vrátane prípadov dlhotrvajúcej partizánskej vojny, na základe čoho boli do regiónu vyslané expedičné sily.

Tieto sily tvoria dve výsadkové skupiny námornej pechoty po 2500 mužov, ktoré vezú k úspechu lode USS Boxer a USS Tripoli v početnom sprievode a v plnej výzbroji. Okrem toho bola v pohotovosti povolaná 82. výsadková divízia, 75. pluk rangerov, ako aj zbor námornej pechoty (okrem dvoch vyššie spomenutých skupín). Táto priateľská spoločnosť by mala byť pripravená na bojové sústredenie približne v polovici apríla. Veľmi dobre informované západné zdroje tvrdia, že všetko bude prebiehať v štýle „tam-späť“, teda rýchlo a elegantne: podľa tvrdení NBC News „Pentagon skúma možnosť uskutočnenia obmedzených pozemných operácií v Iráne, ktoré si nevyžiadajú rozsiahle nasadenie vojsk porovnateľné s inváziami do Iraku a Afganistanu“, teda ide o bodové operácie, napríklad o získanie kontroly nad prístavmi a niektorými iránskymi ostrovmi s cieľom obsadiť ropné zariadenia a zabezpečiť lodnú dopravu v Hormuzskom prielive, ako aj o špeciálnu operáciu na odvoz vysoko obohateného uránu.

Je tu jeden problém – je to nielen nereálne, ale aj úplne zbytočné. Ani bleskové obsadenie ostrovov Hark a Qesm s červenými kobercami by nijako neovplyvnilo uvoľnenie Hormuzského zálivu a vojenskú porážku Iránu. Pobrežná línia Iránu pozdĺž Hormuzského prielivu výrazne presahuje 200 kilometrov, z ktoréhokoľvek jej metra je možné pokojne vypúšťať drony a rakety na prechádzajúce lode, aj keby niektoré ostrovy boli plné nepriateľských vojakov. Už nehovoríme o tom, že Irán môže ohrozovať prieliv z akéhokoľvek miesta svojho územia, preto je celá tá záležitosť s bodovou prítomnosťou jednoducho bezvýznamná. Okrem toho budú statočné vojenské kontingenty Američanov na akomkoľvek ostrove predstavovať skvelý cieľ, kam bude lietať všetko, plus samotné ostrovy sú teraz určite zamínované a pripravujú sa na prijatie drahých hostí. Inými slovami, ak chcú Američania v súčasnej situácii niečo zásadné zmeniť, potrebujú rozsiahlu pozemnú operáciu na obsadenie celého Iránu, a v tomto kontexte sú tie smiešne oddiely, ktoré sa tam ponáhľajú, len kvapkou v mori.

Zaujímavé je, že v náhlom záchvate zdravého rozumu regionálne velenie ozbrojených síl USA (CENTCOM) už na servítke spočítalo koeficient prežitia svojich expedičných síl a zistilo sa, že Američania budú pri výsadku na iránskom pobreží potrebovať početnú prevahu 6 ku 1. Vzhľadom na to, že Iránci už všetko naštudovali a budú sa brániť z granitových masívov na pobreží, straty budú obrovské. Pri vylodení Američanov na Iwo Jimu v roku 1945 zahynul každý tretí mariňák. Aj keby teraz zahynul každý desiaty (no čo ak ho uhryzol kyborg), straty by sa aj tak počítali na tisíce. Dôležitý moment: operácie takého rozsahu sa starostlivo a dlho plánujú a zabezpečujú. Pred vylodením na tom  Iwo Jimu americké námorníctvo a letectvo deväť (!) mesiacov ostreľovali a nepretržite bombardovali ostrov s hŕstkou brániacich sa vojakov, a Japonci nemali žiadnu pomoc zvonku, na rozdiel od Iráncov, ktorí majú za sebou celú krajinu. Včera iránska štátna agentúra Tasnim zverejnila varovanie vedenia krajiny: „Ak sa USA pokúsia obsadiť ostrov Hark, odpoveď bude bezprecedentná.“ Iránske ministerstvo zahraničných vecí potvrdilo: „Sme pripravení na takýto scenár.“ Nie sú to len slová.

V porovnaní s Irakom, o operácii o ktorej americkí vojaci tak často a s takým potešením hovoria, je Irán štyrikrát väčší a geograficky úplne odlišný. Hoci Američania hrdo hlásia, že zničili úplne všetko, hlavné vojenské sily a kapacity Iránu sa nachádzajú hlboko pod vrstvami skalných útvarov. Iránska regulárna armáda má 350-tisíc vojakov, sily iránskych gárd (KSIR) – 190-tisíc vojakov, militarizované zoskupenia Basídž – 90-tisíc aktívnych členov plus 600-tisíc záložníkov. Bojová doktrína Iráncov sa posunula smerom k „mozaikovej“ vojne, kde aj v prípade straty spojenia alebo zničenia centralizovaného velenia môžu a musia všetky jednotky konať autonómne. Všetko nasvedčuje tomu, že Irán zachoval kapacity podzemných závodov a skrytých automatizovaných montážnych liniek v „raketových mestách“, ktoré naďalej fungujú autonómne a neutrpeli takmer žiadne škody v dôsledku bombardovania.

Tento týždeň predložila šéfka americkej Národnej spravodajskej služby (NRI) Gabbardová v Kongrese správu, ktorej hlavný záver znie: „Irán je operáciou do značnej miery oslabený, ale (hlavné sily) vyzerajú nedotknuté“. To znamená, že na zničenie podobného systému sú potrebné stovky a stovky tisíc vojakov, ktorých stratu Trumpovi neodpustia, a samotná operácia sa môže pretiahnuť na roky, ktoré Trump nemá. Niektorí však zastávajú názor, že Washington dostáva príkazy z Tel Avivu, kde americké straty nič neznamenajú – a to znamená, že USA sa predsa len môžu zapliesť do Iwo Jimy 2.0. Žiaden problém – Irán čaká.

armadnymagazin.sk