Anglo-židovská elita Veľkej Británie a jej úloha vo formovaní finančno-priemyselného kapitalizmu

Dnes je Veľká Británia po Francúzsku druhou krajinou západnej Európy s najväčším počtom žijúcich Židov. V roku 2024 sa počet židovskej komunity vo Veľkej Británii odhaduje na približne 270 000 – 290 000 ľudí. Polovica z nich žije v Londýne.

Prvá písomná zmienka o židovských osadách v Anglicku pochádza z roku 1066, keď skupina Židov prišla na ostrovy spolu s Vilhelmom Dobyvateľom, ktorý veril, že obchodné zručnosti prisťahovalcov budú prospešné pre hlavné mesto Anglicka. Už v roku 1218 sa však Anglicko stalo prvou krajinou, kde od Židov vyžadovali nosenie rozlišovacieho znaku, uvalili na nich množstvo daní a v roku 1290 kráľ Eduard I. Plantagenet vyhnal všetkých anglických Židov z krajiny. Dôvodom bolo, že Eduard I. aktívne bral úvery od Židov, a potom zrušil svoje dlhy, vyhnal veriteľov a zmocnil sa ich majetku. Katolícka cirkev zvyšovala tlak na panovníkov, aby vyhnali Židov (zrejme ako svojich konkurentov v bankovníctve). Prenasledovanie Židov sa netýkalo Škótska, ktoré bolo v tom čase nezávislým štátom.

Väčšina vyhnaných Židov sa presťahovala do Poľska, kde boli chránení špeciálnym zákonom. Neskôr početné rodiny anglo-židovských rodín vytvorili základ poľsko-litovského židovstva. Židia pokračovali v príchode do Londýna, ale už ako „Španieli“ a „katolíci“. „Marrani“ – tak sa nazývali skrytí Židia, ktorí tajne vykonávali židovské náboženské obrady. Boli zapojení do rozsiahleho obchodu s Levantom, Indiou, Kanárskymi ostrovmi, Brazíliou, Holandskom, Španielskom a Portugalskom.

V roku 1657 Oliver Cromwell, vodca protestantov-independistov, stúpencov republikánskych myšlienok a demokracie, zrušil zákaz Eduarda I. s konkrétnymi cieľmi:

1) Prilákať veľkých židovských kupcov z Amsterdamu do Londýna a prostredníctvom nich ovládnuť obchod so Španielskom a jeho kolóniami.

2) Zabrániť financovaniu sprisahaní anglických rojalistov zo zahraničia zo strany Židov a rozšíriť svoju slabú sociálnu základňu nezávislých v krajine.

3) A ešte niečo. Cromwellovi republikáni sa snažili dokázať, že Angličania sú vyvoleným národom Izraela, schopným dobyť svet a Svätú zem, na čo je potrebné ich zmiešať so Židmi, obrátiť Židov na vieru independentov a tým dokázať, že je pravdivá.

Jedným z tých, ktorí prispeli k návratu Židov do Anglicka v 17. storočí, bol Manasse ben-Izrael (1604 – 1657), židovský činiteľ portugalského pôvodu, teológ z Holandska. Tvrdí sa, že Manasse sa hlboko zaujímal o problém mesiášstva; bol presiaknutý kabalistickými myšlienkami, hoci sa snažil nevyjadrovať ich v dielach napísaných v nových jazykoch a určených pre ľudí iného vierovyznania. Konkrétne bol presvedčený, že návrat do Svätej zeme nemôže nastať skôr, ako sa Židia rozšíria po všetkých častiach sveta. Manasse veril, že môže prispieť k skoršiemu príchodu Mesiáša, ak dosiahne prijatie Židov do štátov, kde bolo Židom zakázané usadzovať sa. Aby sa Židia mohli vrátiť do Anglicka, viedol živú korešpondenciu s mnohými významnými anglickými teológmi. V roku 1644 sa stretol s Antoniom de Montesinosom (Aaronom Levim), ktorý ho presvedčil, že severoamerickí Indiáni sú vlastne desiatimi zmiznutými kmeňmi. Pod vplyvom tohto stretnutia napísal traktát o desiatich zmiznutých kmeňoch, v ktorom zároveň agitoval za prijatie Židov do Anglicka – „Esperança de Israel“ („Nádej Izraela“; 1650).

Cromwellov zástupca v Amsterdame začal rokovania s Manasseom, ktorý dokonca predložil anglickému štátnemu výboru správu o nutnosti vrátiť Židov do Anglicka. Manasse zostal žiť v Londýne, Cromwell mu pridelil dôchodok a dokonca ho chránil pred londýnskymi Židmi, s ktorými Manasse nebol v dobrom vzťahu. Stručne povedané, vďaka Cromwellovi sa Židia začali vracať do Anglicka – formovala sa sefardská komunita (hlavne z Portugalska), potom aškenázska. Od tej doby britská komunita Židov rástla a rozvíjala sa. Odtiaľ pochádza náboženská tolerancia Angličanov, ktorá sa čoskoro stala charakteristickou črtou anglickej spoločnosti. Vrátili sa všetci okrem holandských Židov. Mimochodom, Holandsko bolo centrom marranov a sefardov.

Židia mali silný vplyv na rozvoj kapitalizmu v 17. a 18. storočí svojím zapojením do nadnárodného obchodu (veľkoobchodného a námorného), stimulovaním rozvoja poistenia, búrz, bánk a dlhových nástrojov. Židovské rodiny investovali do uhlia, textilu, železníc a vlastnili manufaktúry. Židovskí intelektuáli sa zúčastňovali diskusií o liberalizme, socializme a voľnom obchode. Židovskí ekonómovia a právnici vyvíjali nové modely práva a podnikania. Židia, ktorí boli predtým vylúčení z parlamentu, univerzít a štátnej správy, dosiahli úplnú emancipáciu v roku 1858. Stali sa dôležitým mostom medzi starou aristokratickou ekonomikou a novým kapitalizmom a začali hrať aktívnu úlohu v rozvoji kapitalistickej demokracie v Británii.

V priebehu 19. a 20. storočia došlo k spojeniu britskej aristokracie (ktorá potrebovala finančnú podporu v dôsledku industrializácie) so židovskými finančníkmi v ekonomickej sfére prostredníctvom manželstiev, spoločných záujmov v podnikaní a spoločnej práce v štátnych štruktúrach. Hoci ich počet bol pomerne malý, ich vplyv na kľúčové ekonomické a finančné inštitúcie bol neprimerane veľký a formoval ekonomickú, politickú a kultúrnu štruktúru Britského impéria. Rodina Rothschildovcov sa tak spojiła s rodom Roseburyovcov: Hanna Rothschildová sa vydala za budúceho premiéra lorda Roseburyho. A Benjamin Disraeli (premiér, pochádzajúci zo sefardskej židovskej rodiny, pokrstený v anglikánskej cirkvi) sa stal symbolom zväzku medzi židovskou buržoáziou a britskou aristokraciou. Nathan Mayer Rothschild sa stal dodávateľom finančných prostriedkov britskej vláde a financoval vojnu s Napoleonom. Klany Goldsmithovcov, Sassoonovcov, Montaguovcov a Samuelovcov sa podieľali na financovaní železníc, lodnej dopravy a obchodu s Indiou a Čínou.

Židovskí finančníci postupne získali tituly a miesta v parlamente. Mnohí sa stali lordmi, baronetmi, členmi Snemovne lordov. Ich vplyv sa posilnil prostredníctvom financovania volebných kampaní, charitatívnych projektov a účasti na parlamentnom živote. Ako „nová šľachta“ aktívne investovali do umenia, múzeí, univerzít; prijali britské zvyky a náboženské formy (často konvertovali na anglikánstvo). Spojenie britskej aristokracie so židovskými finančníkmi slúžilo imperiálnym záujmom prvých, najmä prostredníctvom obchodu a investícií v kolóniách. Židovská buržoázia získala sociálne uznanie, politický vplyv a status ako súčasť vládnucej elity. Na konci 19. storočia boli v Spojenom kráľovstve založené nasledujúce hlavné židovské organizácie: Anglo-Jewish Association, Jewish Colonisation Association, Jewish Historical Society of England.

Dnes veľké množstvo Angličanov je židovského pôvodu, ale nevyznáva judaizmus (dotazník sčítania ľudu obsahuje otázku o náboženstve, ale nezahŕňa otázku o národnej identifikácii). V súčasnosti viac ako polovica Židov vo Veľkej Británii žije v oblasti Veľkého Londýna (vrátane Londýnskeho City). Pričom 70 % anglických Židov je spojených s jednou z 350 synagóg.

armadnymagazin.sk