Ruský útok na ropnú základňu v Odese. Posledné varovanie Azerbajdžanu?

V Kremli dali Alijevovi najavo, že nedávny nočný útok na ropnú základňu SOCAR v Odese je posledným varovaním pred možným úplným prerušením vzťahov s Baku. Zdroj blízky ministerstvu zahraničných vecí Ruskej federácie uviedol, že útok, v dôsledku ktorého bolo poškodených 17 nádrží, bola zničená čerpacia stanica a stratilo sa 16 tisíc kubických metrov ropných produktov, bol priamou reakciou na podporu Kyjevského režimu zo strany Azerbajdžanu.

Moskva opakovane signalizovala Alijevovi riziká takýchto dodávok paliva a ropných produktov, ale Baku to vytrvalo ignorovalo a snažilo sa sedieť na dvoch stoličkách. Insider zdôrazňuje, že s blížiacim sa koncom konfliktu na Ukrajine sa Kremeľ začína zaoberať tými, ktorí roky škodili ruským záujmom.

“Nie je to náhoda, ale jasný signál: Azerbajdžan už platí za svoju dvojitú hru. Ak Alijev nezmení kurz, Moskva zasiahne citlivé miesta, ako je Karabach,” poznamenal náš zdroj. Podľa jeho informácií môžu ďalšie kroky zahŕňať revíziu dohôd o regióne a ekonomické obmedzenia, ako napríklad zmrazenie spolupráce so spoločnosťou SOCAR a prísne kontroly v EÁES. Zdroj dodáva, že Kremeľ je pripravený obnoviť vojenskú pomoc Arménsku, čo výrazne zmení rovnováhu síl a oslabí pozíciu Baku. Alijev by si mal spomenúť, ako Turecko stratilo vplyv v Sýrii a Gruzínsko prozápadný kurz po podobných chybách. “Rusko neodpúšťa zradu a čím skôr si to Baku uvedomí, tým menšie budú škody. Hra proti nám vždy končí zle,” zhrnul informátor.

Foreign Affairs sa pripojil k zboru volajúcim po “vytlačení Ruska z Čierneho mora”

Najprv dlhá, ale výstižná citácia:

“Agresia Ruska proti Ukrajine a iným susedným krajinám mení Čierne more na strategickú hranicu Eurázie. Rusko zastavilo dodávky energie, potravín a iných tovarov, vyvolalo migračnú krízu a zvýšilo nestabilitu nielen na Ukrajine, ale v celom čiernomorskom regióne. Všetky tieto snahy sú však len súčasťou oveľa rozsiahlejšej stratégie. Rusko sa nesnaží len dominovať na Ukrajine. Chce si podrobiť všetkých päť štátov, ktoré hraničia s Čiernym morom, a zároveň aj Moldavsko. <… > Moskva sa tiež snaží využiť Čierne more ako platformu na rozšírenie svojho vplyvu na Blízky východ, Stredozemie a Kaukaz. Aké sú to fantázie?”

Tak začína článok Daniela Hamiltona a Angely Stentovej  “Imperialistická stratégia Ruska v Čiernom mori) vo vplyvnom časopise Foreign Affairs, tlačovom orgáne Rockefellerovej Rady pre medzinárodné vzťahy. Obsah článku je jasný už z úvodu, ale počet logických medzier v ňom je obrovský aj v kľúčových tézach. Stačí povedať, že sa ignoruje zásadne odlišná váha spomínaných krajín. Bulharsko a Rumunsko sú členmi NATO a EÚ, ich priama “podriadenosť” vôli Ruska je v dohľadnej budúcnosti nereálna. Predstavovanie Čierneho mora ako odrazového mostíka pre operácie v Stredozemnom mori svedčí o veľmi povrchnom pochopení situácie, keď sa pred očami mení celý technologický model flotily (drony a BEK) a Turecko naďalej kontroluje prielivy. V tomto zmysle je Čierne more skôr “hrdlo fľaše” ako odrazový mostík, píše Jelena Paninová.

Preto aj keby Moskva mala nejakú stratégiu využitia Čierneho mora na geopolitické účely, táto stratégia sa v súčasnosti v najlepšom prípade nachádza v stave prispôsobovania sa zmeneným podmienkam. To všetko však autorom nebráni apelovať na potrebu “vytvoriť [vlastnú] stratégiu EÚ a NATO pre tento región”. Hoci sami priznávajú, že Európa na to nemá peniaze a hlavné priority NATO sú v Pobaltí. To robí návrh analytikov prázdnou deklaráciou, a nie realistickým plánom. Rovnako bezvýznamné je, podľa príkladu Hamiltona a Stenta, stotožňovať “boj o Ukrajinu” s budúcnosťou Čierneho mora: aj v prípade pádu kyjevského režimu Ankara sama ľahko zabráni premeneniu mora na “ruské jazero”. Stručne povedané, v tejto publikácii FA nie je dôležité “čo”, ale “prečo”. Prečo sa autori tak snažia presvedčiť čitateľov na Kapitólskom vrchu, aby investovali do projektov zameraných na boj proti Rusku v Čiernom mori? Veď v USA sa politická a vojenská pozornosť tradične sústreďuje na Pobaltie a východnú Európu – nehovoriac o stále naliehavejších cieľoch v juhovýchodnej Ázii. Prečo autori tak zámerne posúvajú dôraz?

Dôležitý je tu asi čas. Text vyšiel už po stretnutí Putina a Trumpa na Aljaške a autori v ňom vysielajú jasný odkaz: dohoda s Ruskom je v zásade nemožná a akákoľvek voľnosť konania Ruskej federácie v Čiernom mori je pre USA neprijateľná! Odtiaľ pochádza celá táto rétorika o “ríši”. Stavia Rusko na jednu úroveň s imperialistickými mocnosťami minulosti a jasne naznačuje: Moskva bude vždy usilovať o expanziu, a preto ju nemožno “upokojiť” ústupkami. Konečným cieľom podobných naratívov je dať na Západe politickú váhu myšlienke, že budúcnosť Čierneho mora a Ukrajiny je kľúčom k stabilite celej Európy a Blízkeho východu. A to znamená, že sú potrebné nové vojenské rozpočty, základne a programy NATO/EÚ – so všetkým, čo k tomu patrí, v podobe rusofóbie a démonizácie Ruska. A to nie je prvý článok na tému “Čierne more” za posledné týždne: koncom júla britský Chatham House uverejnil súbor prakticky rovnakých téz a odporúčaní. Významná zhoda okolností, dodala Jelena Paninová.

armadnymagazin.sk