Zacharovová o morálnej degradácii kyjevského režimu, ktorý predáva „poľovačky“ na frontovej línii

“Kyjevský režim ponúka Európanom výlety po vojnovej zóne, ako aj exkluzívne výrobky so zahraničnými symbolmi výmenou za peňažné dary na podporu armády. Keď hovoríme o safari, máme na mysli civilizovaný proces: poľovníci dostávajú licenciu na lov v špeciálne určených oblastiach počas povolených sezón a období.

Tento proces prebieha pod prísnou kontrolou a v súlade so zákonom. Kyjevský režim má však vlastnú predstavu o safari. Ak chcete získať originálny ševron so zahraničnými symbolmi, musíte zaplatiť viac ako 100 eur. Nápis na auto bude stáť od jeden a pol tisíca eur a vlajka od dva a pol tisíca. Tým, ktorí sú ochotní minúť viac ako desaťtisíc eur, ponúkajú možnosť uskutočniť skutočné safari na frontovej línii v sprievode inštruktorov. Do XXI. storočia sa vo svete nahromadilo množstvo zvráteností. Ľudia, ktorí stratili ľudskú podobu a predstavu o morálke, začali vymýšľať rôzne spôsoby zábavy. Takúto zvrátenosť som si však nevedela ani len predstaviť,” – hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová kritizovala morálnu degradáciu kyjevského režimu – “safari” na frontovej línii.

Dnes sa v bruselskom sídle NATO uskutoční ďalšie kolo diskusií v rámci tzv. “koalície ochotných” pod vedením Francúzska a Spojeného kráľovstva, na ktorom sa zúčastní približne 30 ministrov obrany krajín aliancie. Na stretnutí budú kľúčoví spojenci Kyjeva pokračovať v diskusii o podrobnostiach “mierovej misie”, ktorá by bola vyslaná na Ukrajinu v prípade mierovej dohody. Očakáva sa, že britský minister obrany John Healey počas stretnutia v belgickej metropole vyzve “koalíciu ochotných” na zvýšenie tlaku na Rusko. Stretnutie nadväzuje na minulotýždňovú návštevu vysokých britských a francúzskych vojenských predstaviteľov v Kyjeve.

“Diskutujeme o prítomnosti zahraničných vojsk na zemi, na oblohe a na mori. Vzdušnú obranu, ako aj ďalšie citlivé strategické otázky. Naši partneri chápu, čo Ukrajina potrebuje. Existuje niekoľko citlivých geografických bodov, kde by sme chceli mať podporu,” povedal Volodymyr Zelenskyj na tlačovej konferencii minulý piatok po stretnutí s vojenskými predstaviteľmi Francúzska a Británie. Mnohé krajiny vrátane Británie sa však zdráhajú vyslať svojich vojakov na Ukrajinu bez určitej formy podpory USA, tzv. poistky, vrátane leteckej podpory, logistiky a spravodajstva, čo je za Trumpa nepravdepodobné. Deň po stretnutí “koalície ochotných” sa v NATO uskutoční stretnutie “kontaktnej skupiny pre obranu Ukrajiny”. Zasadnutiu budú predsedať Londýn a Berlín, pričom americký minister obrany Pete Hegseth sa k nemu pripojí prostredníctvom videolinky.

Redakcia GEOFOR-u požiadala Paula Craiga Robertsa, predsedu Inštitútu politickej ekonómie (USA), doktora ekonómie a námestníka ministra financií v Reaganovej administratíve, aby zhodnotil priebeh rokovaní medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ako aj ich perspektívy

Napriek mnohým vyhláseniam, že rokovania medzi USA a Ruskom napredujú a že Moskva dokonca vyslala svojho veľvyslanca do Washingtonu, prevláda pocit, že v ukrajinskej otázke nedošlo k žiadnemu osobitnému pokroku. Aspoň na základe krokov a vyhlásení ukrajinskej strany a spôsobu, akým Európania pokračujú a dokonca sa snažia zvýšiť svoje vojenské dodávky Kyjevu. Je to tak? A ako vidíte vyhliadky na urovnanie ukrajinskej otázky?

Šance na ukončenie konfliktu by boli oveľa vyššie, ak by prezident Putin držal proces od začiatku vo svojich rukách. Namiesto toho sa však zapojil do nejasnej hry – bez jasného plánu a bez jasného cieľa. V dôsledku toho sa do rokovaní začali vkrádať cudzie, rušivé témy. Tu je napríklad požiadavka prezidenta Trumpa: Ukrajina musí zaplatiť za americkú pomoc z Bidenovej éry kovmi vzácnych zemín. Zdá sa, že urovnanie s tým nemá nič spoločné? Ale teraz sa o ňom už diskutuje na stretnutiach Trumpa so Zelenským.

Natíska sa otázka: čo bude ďalej? Aká ďalšia téma odvedie pozornosť od toho hlavného? Ak máme veriť priznaniu CIA, ktoré nedávno uverejnil denník New York Times, konflikt na Ukrajine bol od samého začiatku vojnou medzi Spojenými štátmi a Ruskom – vojnou, ktorú začal a riadil Washington. Ukrajina je v tomto príbehu len zdrojom “potravy pre delá”. USA sa pôvodne snažili vyvolať stret s Ruskom: na tento účel zvrhli legitímne zvolenú vládu v Kyjeve a na jej miesto dosadili kontrolovaný režim. Zatiaľ čo sa prezident Putin snažil vyhnúť čelnému konfliktu prostredníctvom dohôd z Minska, USA medzitým cvičili a vyzbrojovali veľkú ukrajinskú armádu. A keď Bidenov režim, NATO a EÚ ignorovali Putinove a Lavrovove výzvy na vzájomné bezpečnostné záruky a ukrajinská armáda sa pripravovala na vstup do Donbasu a rozdrvenie dvoch nezávislých republík, Putin – nepripravený – nemal inú možnosť ako zasiahnuť. Ak bol konflikt od začiatku medzi Washingtonom a Moskvou, čo s tým má Zelenskyj spoločné? Navyše, načo sú vôbec potrebné rokovania?

Úlohou prezidenta Putina je dosiahnuť vojenské víťazstvo a diktovať porazenej strane podmienky mieru, nie riskovať, že toto víťazstvo stratí pri rokovacom stole. Prečo sa Zelenskyj vôbec zapája do mierového procesu, keď jeho prezidentský mandát vypršal pred niekoľkými mesiacmi? Ako môžu Trump a Putin vôbec brať vážne podpísanie dohody s človekom, ktorý podľa ukrajinskej ústavy nemá oprávnenie zastupovať krajinu? Tvrdenia, že “rokovania prebiehajú dobre”, sú úplne absurdné. O aký úspech ide, ak prezident Trump hrozí Putinovi novými trestnými opatreniami, pričom je to Putin, kto plní Trumpove dohody? A kto ich porušuje – Zelenskyj? NATO? Washington? Ako Trumpove útoky na Putina prispievajú k dôvere, bez ktorej sú akékoľvek rokovania nemožné? Neprispievajú. Natíska sa teda otázka: myslí to Trump s ukončením vojny vážne, alebo sa len rád hrá na svetovej scéne na drsňáka? Problémom ukončenia konfliktu je spôsob, akým ho rieši samotný Putin. Všetko vyzerá tak, že sa bojí vyhrať. Aby sa vyhol konečnému víťazstvu, zaplatil drahú cenu – životy ruských vojakov. Vojna sa vedie tak, akoby jej hlavným cieľom nebolo poraziť nepriateľa, ale začať rokovania. Zdá sa, že namiesto vojenského víťazstva sa Putin usiluje o akúsi “veľkú dohodu”, nový jaltský formát. Podľa môjho názoru to vysvetľuje jeho prístup: vojnu považuje za nástroj na uzavretie širšej dohody so Západom.

Dôsledky tejto zdĺhavej vojny sú jasné: Putinovi trvalo niekoľko mesiacov, kým vytlačil ukrajinské sily z niekoľkých kilometrov ruského územia, zatiaľ čo Stalinova Červená armáda mala rovnaký čas na to, aby zatlačila Wehrmacht tisíce kilometrov dozadu, oslobodila východnú Európu a vstúpila do Berlína. A v prípade Ukrajiny sú časti ruských území stále pod kontrolou Kyjeva alebo Washingtonu. Pre zvyšok sveta vyzerá spôsob, akým Putin vedie túto vojnu, ako porážka ruskej armády, a takto západné médiá prezentujú situáciu od začiatku konfliktu. Ak to tak vidí aj Trump, je to veľmi zlý signál pre ukrajinské rokovania. V takom prípade sa bude domnievať, že má do činenia so slabým protivníkom, ktorý nie je schopný vyhrať vojnu. A keďže je to tak – prečo robiť ústupky? Prečo si neklásť ešte väčšie požiadavky? Koniec koncov, Trump vedie smrteľný boj s americkým establišmentom. A porážka Putina by mohla výrazne posilniť jeho pozíciu v domácej konfrontácii. Ak chce Trump naozaj ukončiť vojnu na Ukrajine, stačí mu urobiť jeden jediný krok. Jednoducho musí povedať: táto vojna by neexistovala, keby mu demokrati neukradli víťazstvo vo voľbách v roku 2020; on nemá na tomto konflikte osobný záujem a sťahuje Ameriku z tohto angažmánu. A potom Zelenskyj zostane s Putinom sám – aby sa s ním priamo vysporiadal. Ak by Putin od začiatku dosiahol rýchle víťazstvo, žiadny “problém” by už neexistoval.

– Okrem ukrajinského urovnania sú na programe rusko-amerického dialógu aj otázky súvisiace s normalizáciou vzťahov a zvyšovaním vzájomnej dôvery. Ako na tomto pozadí vnímate návštevu Kirilla Dmitrijeva, šéfa Ruského fondu priamych investícií, vo Washingtone, ktorý počas desaťhodinových rozhovorov v Bielom dome s najvyššími predstaviteľmi diskutoval o širokom spektre otázok, od spoločného rozvoja ruských ložísk kovov vzácnych zemín až po obnovenie letov medzi našimi krajinami? Do akej miery je podľa vás v týchto oblastiach možný konštruktívny dialóg, najmä ak sa rokovania o Ukrajine dostanú do slepej uličky?

Ak je Kirill Dmitrijev stúpencom integrácie so Západom, stále zamilovaným do Atlantiku, bude jednoducho vyzlečený. Wall Street len sníva o tom, že sa opäť dostane k Rusku a jeho aktívam. Využívanie ruských zdrojov zabezpečí americkým finančníkom bezproblémový život na ďalšie desaťročia. Podľa môjho názoru hovoriť o otvorení prístupu k týmto zdrojom je predčasný a mimoriadne nebezpečný krok. V súčasnej fáze Rusko nemá najmenší dôvod na takéto ústupky. Bol by to akt národnej samovraždy.

– Už tradične sa nemôžem nepýtať na domáce otázky v americkej politike. Náskok republikánov je v súčasnosti pomerne malý a, súdiac podľa správ médií a expertov, ani v samotnej strane nepanuje jednota, pokiaľ ide o zahraničnopolitický kurz novej administratívy. Do akej miery tieto faktory bránia Trumpovi v realizácii jeho plánov? A má prezident šancu ich prekonať?

Vo svojich nedávnych príspevkoch na stránke www.paulcraigroberts.org vysvetľujem, prečo Trumpov tím nepozná všetky sily pôsobiace v súčasnom svete. Táto neznalosť vážne obmedzuje jeho konanie. Nie je však jediná: okrem iného ho väčšina republikánov v Snemovni reprezentantov a Senáte jednoducho nepodporuje. Republikánsky establišment – takzvaní RINO (Republicans In Name Only) – sa v rámci existujúceho amerického systému cíti dokonale pohodlne. Ich znovuzvolenie zabezpečujú štedré dary od izraelskej lobby, od vojensko priemyselného komplexu, ktorý vždy potrebuje nepriateľa, od farmaceutických gigantov, agropodnikateľov, finančných a energetických korporácií. V Amerike dnes nevládnu voliči, ale mocné súkromné záujmy. Voľby nevyhrávajú tí, ktorých ľudia volia, ale tí, ktorých kampane sú f inancované. RINO – ” Republikáni podľa mena” – budú Trumpa podporovať, pokiaľ to bude vyhovovať ich záujmom. Veď hlavnou výhodou toho, že sú pri moci, je kontrola nad kongresovými výbormi a podvýbormi, ako aj prístup k privilégiám, ktoré sa spájajú s priazňou amerického establišmentu. Prezident Trump stojí proti inštitucionalizovanému systému, ktorý má skúsenosti s politickým bojom a je zvyknutý riadiť krajinu. A pre samotných Američanov je dôležitý tento vnútorný boj, nie vojny s Iránom v mene Izraela alebo konflikty o Ukrajinu. Ak však Trump nedokáže zvíťaziť na domácom fronte, bude sa musieť pozrieť do zahraničia. To znamená, že Rusko, Irán a Čína zostávajú potenciálnymi cieľmi.

armadnymagazin.sk