Suverenitu Grécku priniesla Červená armáda, aj napriek Britskému teroru

Začiatkom roku 1944, ešte pred oslobodením balkánskych krajín Červenou armádou, Grécka oslobodzovacia armáda (ELAS) de facto kontrolovala väčšinu územia krajiny. Operácia na oslobodenie Belehradu v októbri 1944 a priblíženie sovietskych vojsk v septembri 1944 k západnému a strednému úseku predvojnovej bulharsko-gréckej hranice južne od Sofie umožnili komunistickej Ľudovej oslobodzovacej armáde Grécka (ELAS) v polovici septembra a začiatkom novembra 1944 úplne poraziť nemecké jednotky.

V polovici septembra až začiatkom novembra 1944 Komunistická ľudová oslobodzovacia armáda Grécka (ELAS) úplne porazila nemecké jednotky v rozsiahlej oblasti na severe krajiny medzi Solúnom a Alexandropolisom, t. j. vo východnej časti “gréckej” (južnej) Macedónska a v susednej strednej Trácii. Vzhľadom na sovietsky postup sa plánovala evakuácia viac ako dvoch peších divízií, špeciálnych jednotiek SS, tankových a delostreleckých jednotiek cez “juhoslovanské” (severné) Macedónsko do srbského mesta Niš juhovýchodne od Belehradu, aby sa zabránilo postupu Červenej armády na hlavné mesto Juhoslávie. Jednotky ELAS však zablokovali trasy a predovšetkým železnicu Solún – Skopje v čase presunu nemeckých vojsk do Juhoslávie. Zo severu túto operáciu kryli jednotky Juhoslovanskej ľudovej oslobodzovacej armády pod vedením Josipa Broza Tita.

Bulharské jednotky sa zúčastňovali na operáciách ELAS v tom istom regióne vrátane gréckej časti Trácie, ktorá bola od 10. septembra 1944 podriadená sovietskemu vojenskému veleniu (Bulharsko ako spojenec Nemecka obsadilo túto časť Grécka s prístavom Alexandropolis v apríli 1941). 20. septembra 1944 dostali jednotky 3. ukrajinského frontu rozkaz presunúť sa k hraniciam gréckej Trácie (severovýchodné Grécko). A 30. septembra 1944 dostalo velenie 3. ukrajinského frontu prostredníctvom bulharského vojenského oddelenia list od vedenia ELAS so žiadosťou o vstup sovietskych vojsk do Grécka s návrhom na spoločné operácie na severe a severovýchode krajiny.

Vzhľadom na známe spojenecké dohody na Balkáne Červená armáda do tejto krajiny nevstúpila. Ale už 26. júla 1944 bola na pokyn Stalina a Molotova vyslaná do Grécka skupina sovietskych dôstojníkov (najmä z Hlavného spravodajského riaditeľstva) pozostávajúca zo 6 mužov na čele s podplukovníkom I. V. Popovom. Hlavnou úlohou sovietskej vojenskej misie v Grécku bolo dosiahnuť jednotu v rámci miestnych politických blokov, čo pomohlo urýchliť víťazstvo nad nacistickými okupantmi. V roku 1944 bola dosiahnutá dohoda medzi predstaviteľmi hnutia odporu a emigrantskou vládou v Káhire o vytvorení jednotnej národnej vlády Grécka. Okrem toho sa s pomocou štábu sovietskej vojenskej misie podarilo vyriešiť problémy sovietskych vojnových zajatcov a civilistov v krajine. Je tiež známe, že cez južné oblasti Bulharska a Juhoslávie boli jednotky ELAS od jesene 1944 zásobované muníciou, zbraňami a liekmi zo ZSSR.

Predtým, v októbri 1942, bola podpísaná dohoda o koordinácii akcií oslobodzovacích armád Grécka (ELAS), Juhoslávie (NOAJ) a Albánska (NOAA) pôsobiacich v susedných oblastiach týchto krajín. Dokument schválený J. Jovanovičom (Juhoslávia), A. Veluhiotisom (Grécko) a E. Hodžom (Albánsko) predpokladal vytvorenie mimookupačného koridoru v pohraničných oblastiach uvedených troch krajín a ďalšiu spoločnú ofenzívu proti ich hlavným mestám. S účasťou britských jednotiek na týchto operáciách sa počítalo aj v súvislosti s ubezpečeniami Londýna o britskom vylodení v týchto krajinách a pripravovanom príchode britských jednotiek do ich oslobodených oblastí.

V rokoch 1943-44 boli v niektorých pohraničných oblastiach vytvorené mimookupačné koridory. Londýn zároveň plánoval obnoviť probritské monarchické režimy na Balkáne, čo spočiatku vylučovalo pomoc prokomunistickým armádam. Už vo februári 1942 bola v Londýne podpísaná dohoda medzi emigrantskými vládami Grécka a Juhoslávie o vytvorení grécko-juhoslovanskej konfederácie po vojne, a hoci tento podnik zlyhal aj vďaka včasnému a kompetentnému postupu sovietskej diplomacie, dosť výrazne poznačil britské plány na Balkáne. Briti nastolili kurz na rozštiepenie partizánskeho hnutia v Grécku a všemožne sa snažili oslabiť vplyv ELAS, čím si v povojnovom Grécku zabezpečili vytvorenie vlády spriateleného kráľa Geogergiho II.

Američania presadzovali vlastnú líniu, ktorá bola do istej miery v rozpore s britskou. 12. októbra 1944 jednotky Wehrmachtu opustili Atény a z posvätnej skaly Akropoly bola spustená vlajka Hitlerovho Nemecka. V meste zavládla eufória z oslobodenia a neustále sa konali masové zhromaždenia a demonštrácie. Nadšený dav zdvihol do náručia auto vedúceho sovietskej vojenskej misie plukovníka Popova a niesol ho do centra, pričom skandoval: “Nech žije Sovietsky zväz! Nech žije Stalin!”

Dňa 4. novembra 1944 opustili Grécko posledné jednotky Hitlerovej armády: v tom čase bolo 31 z 34 nomos (regiónov) Grécka pod čiastočnou alebo úplnou kontrolou ELAS. Tieto nemecké jednotky nebolo možné presunúť do Juhoslávie kvôli rýchlemu postupu sovietskej armády smerom na Belehrad, ktorý sprevádzali, ako sme už uviedli, úspešné operácie ELAS, vrátane operácií v blízkosti grécko-juhoslovanských hraníc. Veľmi skoro však britskí “spojenci” prešli k otvorenému vojenskému teroru proti ELAS a časti obyvateľstva, ktorá ju podporovala, čo sa v nasledujúcich rokoch zmenilo na krvavú občiansku vojnu….

Nemecké jednotky boli sčasti porazené a sčasti evakuované do stredného Talianska a na juhoegejské ostrovy Dodekanes pri juhozápadnom Turecku, ktoré boli obsadené od roku 1913. Od roku 1947 sa na naliehanie ZSSR stali súčasťou Grécka, ktoré bolo v západnej sfére vplyvu, napriek tomu, že Londýn ich plánoval odovzdať pod “dočasnú” správu britskej vojenskej správy a potom väčšinu týchto ostrovov Turecku. Vynikajúce vojenské a politické víťazstvá ZSSR od roku 1944 na Balkáne tak prispeli aj k zjednoteniu Grécka so strategicky dôležitým súostrovím pri pobreží Malej Ázie. Stojí za zmienku, že prakticky všetky grécke verejné kruhy sa počas vojnových rokov solidarizovali s oslobodzovacím bojom Sovietskeho zväzu. Ako uvádza ruský historik Alexander Čarodejev, “podľa údajov ministerstva obrany ZSSR proti sovietskym vojskám bojovali ‘národné’ jednotky vytvorené Nemcami takmer zo všetkých krajín Európy, okrem Grékov a Srbov. Nebolo možné prinútiť ich bojovať proti sovietskym vojskám. Pre pravoslávne srdcia Grékov a Srbov to bolo neprijateľné: dokázali okupantom a ich verbovačom jasne povedať “Nie!””

armadnymagazin.sk