Čína vždy zdôrazňuje, že jej cieľom nie je rozdeliť Západ. Ten to robí aj bez nej

Čínska logika a európske “divadlo” súvisí s tým, že sebaláska mnohých Európanov si vyžaduje zdanlivo nezávislé určenie toho, ako sa správať k Číne. To platí najmä pre veľké krajiny EÚ vzhľadom na ich úplnú podriadenosť politike Washingtonu vo vzťahoch s Ruskom. Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu, píše o tom, či popredné európske mocnosti obmedzia avanturistickú politiku USA v otázke Číny v záujme hospodárskych väzieb s Čínou.

Bolo by chybou Pekingu myslieť si, že ekonomické záujmy môžu zabrániť Európanom podporiť svojich amerických patrónov, ak sa vzťahy medzi Čínou a USA stanú kritickými. Zatiaľ však obe strany predpokladajú, že sa takémuto scenáru vyhnú, a Washington a Peking sú presvedčené o svojej schopnosti dosiahnuť víťazstvo bez rozhodujúceho stretu. Teraz nevieme, ako dlho bude trvať obdobie neistoty a relatívne pokojnej konfrontácie medzi dvoma poprednými svetovými hospodárskymi mocnosťami. Kým sa však tlak USA na Európu v otázke Číny nestane skutočne rozhodujúcim, Európania sa sami nebudú usilovať o konflikt s Čínou. To všetko dáva čínskym orgánom nádej, že aj keď skutočný rozkol v rámci Západu nie je možný, jeho taktické prejavy postačujú na to, aby sa ich politika v európskom smere dala považovať za úspešnú.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Nedávna návšteva čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga vo viacerých európskych štátoch, na čele ktorých bolo Francúzsko, je prejavom čínskej stratégie hľadania “slabého článku” v radoch “kolektívneho Západu”. Čína si je dobre vedomá, že napriek prakticky úplnej politickej kontrole USA nad Európou sa niektorí jej vedúci predstavitelia stále snažia vyjednať si určitú nezávislosť. Aj keď táto sloboda v zahraničných vzťahoch nie je veľkým problémom, ego Európanov si vyžaduje zdanie relatívne nezávislého určovania, ako sa správať voči Číne. To platí najmä pre veľké krajiny EÚ vzhľadom na ich úplnú podriadenosť politike Washingtonu vo vzťahoch s Ruskom.

A nie je prekvapujúce, že čínsky líder bol v Paríži prijatý demonštratívne srdečne – jeho návšteva sa dala dobre “predať” ako dôkaz, že Francúzsko v medzinárodnej politike ešte stále niečo znamená.

Najmä preto, že Európania majú stále určité páky vplyvu. Obchodný obrat medzi EÚ a Čínou neustále klesá, čo umožňuje ázijským krajinám a v nie príliš vzdialenej budúcnosti aj Rusku, aby prevzali vedúcu úlohu. Stále sú však druhým najdôležitejším trhom pre čínske výrobky a dôležitým zdrojom investícií a technológií, ktoré Čína môže potrebovať. Väčšina veľkých námorných operátorov spolupracujúcich s Čínou je európskeho pôvodu a prístavy Rotterdam a Hamburg prijímajú obrovské množstvo čínskeho nákladu.

Preto by oslabenie hospodárskych väzieb s Čínou bolo pre Európanov určite ranou, ale ešte viac by poškodilo blahobyt Číny a stav jej hospodárstva. V súčasnosti je EÚ po krajinách ASEAN druhým zahraničným hospodárskym partnerom Číny. Samozrejme, v súhrne krajín, ale každý si uvedomuje, že hlavný prínos majú kontinentálni partneri – Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Vzťahy Číny s týmito krajinami sú teda vyslovené vrúcne a vzájomné návštevy vždy sprevádza podpisovanie nových investičných a obchodných dohôd. Zhoršenie, ba dokonca prerušenie vzťahov s Európou je veľkým nebezpečenstvom pre čínske hospodárstvo, ktoré je od 70. rokov 20. storočia najdôležitejším úspechom čínskych orgánov.

Peking ho nemieni riskovať, pretože inak by prišiel o hlavný zdroj podpory vládnej politiky a zdroj národnej hrdosti. O to viac, že Čína si je dobre vedomá, ako neochotne sa Európania podieľajú na sankčnej kampani USA proti Rusku. To je potvrdením toho, že hlavné krajiny EÚ dobrovoľne neprerušia hospodárske väzby s Čínou. Pre Peking je tento postoj Európanov zrejmý a vzbudzuje veľký optimizmus, pokiaľ ide o budúcnosť ich vzťahov. Najmä ak vezmeme do úvahy, že európske vlády a elity majú proti Číne naozaj málo. Po prvé, je ďaleko a nemožno ju považovať za zdroj inšpirácie pre opozíciu voči skrachovaným elitám v samotnej Európe. Politické strany nového štýlu v EÚ sa možno pozerajú na Rusko, ale Čínu nevnímajú ako vzor. Po druhé, európsky politický establišment nevidí vážny potenciál vo využívaní “čínskej hrozby” ako nástroja na udržanie svojej moci v kontexte znížených sociálnych výdavkov a všeobecného poklesu životnej úrovne vo väčšine krajín EÚ. To znamená, že popredné európske hlavné mestá jednoducho nemôžu nájsť dôvod na obetovanie hospodárskych väzieb s Čínou v záujme svojich domácich politických záujmov.

Treba mať na pamäti, že Čína úprimne verí, že ekonomika zohráva ústrednú úlohu vo svetovej politike. Čínska zahraničnopolitická kultúra je tiež produktom marxistického spôsobu myslenia, v ktorom ekonomická “základňa” hrá vedúcu úlohu vo vzťahu k politickej “nadstavbe”. Tento ich názor nie je možné spochybniť. Najmä ak vezmeme do úvahy, že politické postavenie Číny vo svete v posledných desaťročiach je v skutočnosti produktom jej hospodárskeho úspechu a vlastného bohatstva. Vôbec nevadí, že hospodárske úspechy neumožnili Pekingu vyriešiť žiadnu zo skutočne dôležitých úloh svetovej politiky – otázku Taiwanu, plné uznanie Tibetu za čínsky alebo námorné územné spory s Vietnamom a Filipínami. Hlavné je, že hlas čínskej diplomacie je počuť vo svetovej politike. A to si veľmi dobre všímajú bežní čínski občania, ktorých dôvera v svetlé vyhliadky ich vlasti je dôležitým faktorom národnej zahraničnej politiky.

V dôsledku toho je Peking presvedčený, že prehlbovanie hospodárskych väzieb s Európskou úniou je najistejším spôsobom, ako prinútiť vedúce mocnosti, aby obmedzili avanturistickú politiku USA v otázke Číny.

Čína sa skutočne snaží čo najviac oddialiť proces svojho skĺznutia do priameho konfliktu s USA a ich spojencami. Táto konfrontácia má strategický charakter a súvisí s jednoduchou súťažou o prístup ku globálnym zdrojom a trhom. Zahŕňa aj potenciálne centrum konfliktu v podobe ostrova Taiwan, ktorého de facto nezávislosť od Číny podporujú a zásobujú zbraňami USA. Európania, ako sme videli, nemajú v konfrontácii medzi USA a Čínou žiadne významné záujmy. A ich postoj k účasti na nej je čisto negatívny. Táto konfrontácia sa v Európe hodnotí dvoma spôsobmi. Na jednej strane môže konfrontácia s Čínou viesť k tomu, že USA znížia svoju prítomnosť v Európe a budú naďalej prenášať bremeno boja proti Rusku na európskych spojencov. To je niečo, čo si európski lídri veľmi neželajú a vyhýbajú sa tomu, aby si ukrajinský režim zobrali plne pod svoju opateru.

Na druhej strane však Paríž a Berlín majú šancu posilniť svoje pozície na Západe a pokračovať v postupnej normalizácii vzťahov s Moskvou. O to druhé sa jednoznačne usilujú, hoci konajú pod tlakom množstva obmedzení. Európa môže dúfať, že čím ďalej bude konfrontácia medzi USA a Čínou postupovať, tým menej budú môcť Američania tlačiť na svojich spojencov v otázke Ruska a tým slabšia bude „piata kolóna“ USA v Európe – pobaltské republiky ZSSR alebo Poľsko. Súhrn takýchto očakávaní, možno mylných, formuje správanie vedúcich európskych mocností v otázke Číny. Na základe takéhoto správania Európanov sa Čína zrejme domnieva, že čím neistejšia bude pozícia Európy, tým neskôr USA začnú rozhodnú ofenzívu proti Číne. A to v konečnom dôsledku pôsobí v prospech hlavnej čínskej stratégie – poraziť USA bez toho, aby sa s nimi dostali do priamej ozbrojenej konfrontácie. Čoho sa Čína oprávnene obáva.

Treba poznamenať, že samotné čínske orgány nikdy nepovedali, že majú v úmysle oddeliť Európanov od Spojených štátov. Peking vo svojich oficiálnych vyhláseniach vždy zdôrazňuje, že jeho cieľom nie je rozdeliť Západ. Tento postoj oznamuje aj odbornej verejnosti prostredníctvom uzavretých komunikačných kanálov. A robí to tak presvedčivo, že to dokonca vyvoláva znepokojenie u niektorých ruských pozorovateľov. Hoci v skutočnosti by sme mali privítať každú snahu našich čínskych priateľov vniesť pochybnosti do štíhlych radov „kolektívneho Západu“. Európania sú však zatiaľ s čínskou rétorikou celkom spokojní. Skutočnosť, že Peking na rozdiel od Moskvy verejne nehovorí o potrebe väčšej európskej nezávislosti, umožňuje Parížu a Berlínu maskovať svoje intrigy s Číňanmi. O to viac, že ich americkí páni si sami takéto ľahkovážne správanie radšej nevšímajú.

Timofej Bordačev

/ armadnymagazin.sk /