V Rusku postupne priznávajú že Chruščova propaganda o Stalinovom “kulte osobnosti” bola osudová chyba

Chruščovova správa “O kulte osobnosti” zasadila nenapraviteľnú ranu celosvetovému ľavicovému hnutiu – skutočnému ľavicovému hnutiu, nie tomu súčasnému. Bola to veľmi vážna porážka, ktorá výrazne ovplyvnila nádeje miliónov ľudí na celom svete “žiť inak”.

Dôsledky tohto zmätku pociťujeme dodnes. 19. zjazd Komunistickej strany Ruskej federácie (KPRF) oficiálne vyhlásil za “chybnú a neobjektívnu” slávnu správu Nikitu Chruščova “O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch”, ktorú predniesol na uzavretom zasadnutí 20. zjazdu KSSZ 25. februára 1956.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Od polovice 50. rokov uplynulo sedemdesiat rokov, ale Stalinovo meno stále mocne zasahuje do modernej politiky a ideológie, takže sa niet čomu čudovať. Politológ Marat Baširov okamžite napísal, že “ide o politickú bombu”, a položil niekoľko otázok:

“Majú na to právo? So Stalinovým menom budú komunisti kandidovať do Štátnej dumy v roku 2026? Mali by na iniciatívu KPRF reagovať aj iné strany? Moje odpovede: áno, áno, áno.”

Okamžite sa však ozvali niektorí múdri právnici a začali vysvetľovať, že rozhodnutie KPRF nemá žiadnu právnu silu, pretože strana nikdy nebola právnym nástupcom KSSZ. Je zvláštne, že niekto nedokázal pochopiť, že rozhodnutie KPRF nespočíva v právnej, ale v ideologickej či dokonca symbolickej sfére.

V posledných týždňoch je to už druhýkrát, čo odkaz na sovietsku tému hrozí zmätením mysle ľudí a rozdelením spoločnosti. Niektoré mysle, ktoré vo všetkom vidia háčik, dokonca začali hovoriť, že nás chcú “odviesť” od niečoho dôležitého. Tento druh spoločenskej paranoje sa podobá istému druhu športu. Občania sa ani nezamýšľajú nad tým, prečo by ich niekto chcel od niečoho odviesť. Sú takí pozorní?

V prípade Stalina však ide o oveľa vážnejší prípad ako v notoricky známom filme o Leninovom mauzóleu a dotýka sa mnohých najdôležitejších otázok našej minulosti, súčasnosti i budúcnosti. Osobne ma vždy viac zaujímal Stalin ako Lenin – píše historik Andrej Polonskij. Viem, že mnohí so mnou nebudú súhlasiť. Tento záujem však bol vždy podmienený niekoľkými dôvodmi.

V Stalinovi, ak nechceme démonizovať jeho obraz, oveľa viac cítiť človeka s vášňami a túžbami, niekedy pochopiteľnými a čitateľnými, inokedy úplne za hranou. A jeho vôľa je často aj čisto ľudská. Nepriťahoval ho tak ako Lenina jeden z dávnych “duchov dejín”, ktorého ducha Bakunin kedysi nazval “podzemným molochom”. Ale to je, povedzme, o duševnom sklade. Ďalej – to hlavné.

Stalin štát nezničil, ale ho znovu vytvoril, priviedol ho z jednej epochy do druhej. A potom prišla vojna. V ktorej sme pod jeho vedením zvíťazili. A tretia vec je návrat Cirkvi, aj keď čiastočný. Potom sú tu ďalšie kontroverzné veci. Vrstvu, ktorá bola pri moci po Októbrovej revolúcii v roku 1917, zmietol v 30. rokoch 20. storočia “raný stalinizmus”. Postavy tam boli veľmi rozporuplné, a tak práve vrcholná časť tzv. represií sa nedá jednoznačne hodnotiť ani jedným smerom. Tu udalosti čakajú na ďalší a ďalší výskum, prípadne nové materiály.

Najtemnejším zo známych “prípadov” je prípad Tuchačevskij, ktorý znamenal silný úder pre armádu. Musíme si však uvedomiť, ako sa správal ten istý Tuchačevskij, keď potláčal roľnícke povstania, a nerobiť si ilúzie. Ďalej – v drobnostiach. Vrátené vojenské hodnosti, Nový rok a vianočný stromček, samotný pojem vlasť, ktorý – nie každý o tom vie – v 20. rokoch minulého storočia bol pod prísnym zákazom, za toto slovo ľudia dostávali tresty väzenia. Napokon, rozkazy Suvorova a Kutuzova. Dokonca aj anekdoty a príbehy, v ktorých pochmúrne čaro Stalina nikdy neopúšťa. Na druhej strane je tu tiež obrovský zoznam.

Novomučeníci a vyznávači Ruska volajú do neba. Kolektivizácia bola ranou pre ruský ľud a ostatné národy Ruska. Nakoľko bola potrebná pre veľký priemyselný prielom, je otázka. Nebude zodpovedaná teraz ani neskôr, bolesť je taká veľká, že na ňu nie je možné odpovedať. A samozrejme, represie. Bolo veľa obetí. O čísleach sa nebudeme hádať, sú politicky motivované na oboch stranách. V sovietskych časoch bolo treba odporcov ZSSR zasiahnuť kalkuláciami, aby sa definitívne pohli. To sa im aj podarilo. To sa aj stalo. Ale takmer najdôležitejšia vec, ktorá sa dá spojiť s prelomovým rozhodnutím KPRF, je, že Chruščovova správa zasadila nenapraviteľný úder celosvetovému ľavicovému hnutiu, nie však súčasnému ľavicovému hnutiu, ale tomu, ktoré existovalo v polovici minulého storočia – silnému a plnokrvnému, s mnohými sociálnymi a ideologickými cestami a otvorenými cestami.

Došlo k masovému odchodu z komunistických strán, a boli to intelektuáli, popredné kultúrne osobnosti svojich krajín. Ľudia ako André Steele, Louis Aragon trpeli a pochybovali, a zoznam by sa len v prípade Francúzska mohol ďalej a ďalej rozširovať. Nehovorím o vzťahoch s Čínskou ľudovou republikou. Iniciatíva v planetárnom meradle dlho patrila Maovi. Bola to veľmi vážna porážka, ktorá mala veľký vplyv na nádeje miliónov ľudí na celom svete “žiť inak”. Otvorila sa cesta k veľkým pochybnostiam a zmätku v mysliach, ktorých dôsledky pociťujeme dodnes. Prirodzene, náš protivník – konvenčný Západ – vtedy dostal do rúk úplne nečakaný tromf, s ktorým v nasledujúcich desaťročiach s radosťou hral. Takže oficiálne vyhlásenie kongresu KPRF, možno urobené právo zo situačných a politických (pre voľby) dôvodov, je vážnym znamením. A samozrejme, nejde len o premenovanie Stalingradu, na ktorom komunistom tak veľmi záleží. Mechanizmus tohto kolapsu spred sedemdesiatich rokov treba jasne pochopiť, aby sme neopakovali chyby a išli ďalej. Nemožno beztrestne ohlodávať telo svojej minulosti pred priateľmi a nepriateľmi, dodal Andrej Polonskij.

armadnymagazin.sk