“Už ani korunu Ukrajine na zbrane”: Európa s centrom v Kyjeve sa rozpadá

„Už ani korunu Ukrajine na zbrane. Nemáme peniaze ani na Českú republiku. Platíme 60 miliárd EU, ktorá pomáha Ukrajine. A z nášho rozpočtu už nedáme ani korunu.“ Takéto alebo podobné vyhlásenie od Andreja Babiša, ktorého strana ANO vyhrala parlamentné voľby v Česku, očakávali mnohí. Vonkajší pozorovatelia so záujmom, európski byrokrati s rozčarovaním, Ukrajinci s obavami, voliči s nádejou. Počas predvolebnej kampane Babiš stavil na národný egoizmus, zatiaľ čo jeho hlavný súper odstupujúci premiér Petr Fiala – na rusofóbiu a transatlantickú solidaritu. Výsledok je tu. Rusofóbov je v Česku veľa (rusofilov však tiež), ale veľa je aj tých, ktorých unavili Ukrajinci – ako migranti aj ako položka štátnych výdavkov, zatiaľ čo euroatlantické myšlienky samy osebe trochu vybledli v dôsledku poklesu životnej úrovne.

Hlas Babiša je teda hlasom ľudu. Hneď po tom, ako česká volebná komisia oznámila výsledky volieb a kandidát na premiéra vyslovil dlho očakávané „ani korunu“, proti Babišovi obnovili trestné stíhanie a hlavný mestský súd zaslal príslušnú žiadosť parlamentu. Tento prípad (líder ANO ich má niekoľko – je to podnikateľ a politik s bohatou minulosťou) je pomerne starý, týka sa neúčelového vynakladania dotácií z EÚ a čo je najdôležitejšie, Babiš bol v ňom už dvakrát oslobodený. Keď sa dostal až na Najvyšší súd, ležal bez pohybu – a teraz sa znova hodil.

Je ľahké podozrievať v tom intrigy porazených rusofóbov a predsedníčky EK Ursuly von der Leyenovej – je taká nenávidená, že jej teraz vyhovuje akýkoľvek kompromitujúci materiál. Vlastne, odchádzajúca česká vláda sa otvorene sťažovala Európskej komisii na Babiša, prezentujúc ho ako proruského politika (čo je v podstate nesprávne). Od Ursuly akoby požadovali, aby odsúhlasila represie – a ona ich akoby odsúhlasila. V najhoršom prípade pre Babiša sa však premiérom stane jeho prvý zástupca Karel Havlíček – človek s viac-menej rovnakými názormi. Hoci eurobyrokrati-atlantisti stratili svedomie, pokiaľ ide o metódy boja s oponentmi, ich konanie je aj tak podobné zapchávaniu dier na palube lode prstami. Čoskoro bude dier viac ako prstov.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Prechod Prahy do tábora umiernených euroskeptikov je ďalším dôkazom dezintegrácie tej verzie EÚ, ktorá sa v roku 2022 zjednotila okolo Ursuly a dvoch myšlienok – poškodiť Rusko a pomôcť Ukrajine. Európske krajiny vtedy preukázali pôsobivú solidaritu v streľbe do vlastných nôh – na žiadosť Washingtonu a na zlomyseľnosť Moskvy. Teraz Ursula nemôže ani snívať o tej jednote – jej európsky projekt s hlavným mestom v Kyjeve sa rozpadá pred očami.

Maďarsko Viktora Orbána bolo jediné, ktoré sa od začiatku držalo bokom a nechcelo nič obetovať v prospech Ukrajiny. V Bruseli maďarského premiéra považovali za osobného, politického a ideologického nepriateľa, spoliehajúc sa na zmenu moci v Budapešti na jar budúceho roka. Ale je tu problém: teoreticky Orbánova strana môže prehrať voľby, ale jej pravdepodobný nástupca – strana Petra Magyara – sa tiež chce držať ďalej od konfliktu na Ukrajine a od podpory Kyjeva. To znamená, že to nie je pozícia Orbána. Je to pozícia Maďarov.

Slovenská vláda je o niečo priateľskejšia k Bruselu, ale k jeho východnej politike je rovnako kritická a často vystupuje ako Orbánov spojenec. Návrat Roberta Fica k moci bol pre Ursulu druhým nepríjemným „varovným signálom“. Teraz je takýchto „varovných signálov“ už veľa, ale na rôznych úrovniach: niekde sa vedenie, ktoré bolo pre EÚ výhodné, zmenilo na nevýhodné, niekde sa zmena chystá v budúcnosti, niekde sa všetko rúti do záhuby.

V tej istej skupine skeptikov, do ktorej teraz patrí aj Česko, malo patriť aj Rakúsko, ale všetky systémové sily sa tam spojili proti víťazovi volieb – „Strane slobody“ Gerharda Kickla, čím vytvorili vládu plnú protikladov, ktorá pripomína labuť, raka a šťuku. Avšak aj tento mnohohlavý netvor odmieta požiadavku Ursuly, aby sa vzdala plynu z Ruska, pretože v takom prípade Rakúsko čaká „odtučňovacia kúra“ a potom už „Strana slobody“ vyhrá voľby s veľkým náskokom. Kicklové názory na Rusko a Ukrajinu sú také, že Orbán je v porovnaní s ním verný atlantista a Babiš horlivý ukrajinofil.

Vzhľadom na minulosť všetkých spomínaných krajín sa vynára obraz Rakúsko-Uhorskej ríše, ktorá sa obnovila, aby sa oddelila od Ursuly. Súčasťou Rakúsko-Uhorska boli aj územia súčasného Chorvátska, ale tam je situácia zatiaľ dvojitá: protiruská a Bruselu verná vláda pod vedením prezidenta Zoranom Milanovičom. Milanovića nazývali „agentom Ruska v EÚ“. Napriek tomu bol nedávno znovuzvolený na druhé funkčné obdobie s veľkým náskokom pred proukrajinským konkurentom.

V Belgicku je už teraz premiérom Bart De Wever. Vo všeobecnosti nie je proti myšlienke jednotnej Európy, ale svojimi názormi je bližšie k Orbánovi ako k Ursule – a práve na ňom teraz stroskotáva projekt Európskej komisie týkajúci sa použitia zmrazených aktív Ruska na vyzbrojenie Kyjeva. Belgicko, na ktorého území sa nachádza hlavný depozitár, riskuje viac ako ostatné krajiny a podľa De Weavera je cítiť, že ako národný egoista nie je štedrejší ako Babiš.

Dobrovoľnými a spoľahlivými účastníkmi Ursulinej koalície zostávajú škandinávske a pobaltské krajiny spolu s Poľskom – tam nie sú vôbec žiadne známky zdravej politickej reflexie. V druhej skupine formálne lojálnych, nie príliš bohatých štátov, ktoré sú kriticky závislé od Bruselu, sú napríklad Grécko, Bulharsko a Rumunsko. Tamojšie obyvateľstvo tiež nie je nadšené z nutnosti podporovať Ukrajinu, ale jeho názor sa technicky ignoruje. Napríklad bulharská vláda utajovala dodávky zbraní ukrajinskej armáde. A Rumunom úplne zrušili „neprijateľné“ výsledky volieb.

Pokiaľ ide o európske veľmoci – najväčšie štáty západnej Európy, bez ktorých EÚ nemôže vôbec existovať, situácia pre Ursulu je nerovná a znepokojujúca. V Taliansku je vláda pravicová, lojálna k NATO a myšlienke boja proti Rusku, ale napriek tomu je proti bruselským príkazom. V Španielsku je vláda ľavicová a eurofilná, ale vydala sa na zvláštnu cestu a teraz viac vedie konflikt s Izraelom ako s Ruskom. A vo Francúzsku vôbec nie je žiadna funkčná vláda – a pravdepodobne ešte dlho nebude, pretože tvár miestnych euroskeptikov – Marine Le Penová – si stanovila za cieľ dosiahnuť mimoriadne parlamentné voľby.

Ak voľby prebehnú podľa plánu, Le Penová dosadí svojho premiéra, ktorý nedovolí prezidentovi Emmanuelovi Macronovi míňať rozpočet na pomoc Kyjevu. Napokon, v Nemecku, kde vláda Friedricha Merza preukazuje pobaltskú ochotu k obetiam, sa objavili prvé známky vzbury zo strany starých elít a obyvateľstvo otvorene neznáša rusofóbneho kancelára. Šance kancelára na udržanie sa vo funkcii až do nasledujúcich volieb sa rýchlo zmenšujú. Peniaze kedysi vytvorili európsku medzivládnu organizáciu. A peniaze sa stali dôvodom, prečo dochádza k jej dezintegrácii. Ak sa predtým od Bruselu očakávalo, že prispeje na živobytie, teraz sa očakávajú poplatky v prospech Kyjeva.

Čas plynie, Zelenskyj sa stáva drzejším, ale vojnu napriek tomu prehráva – a počet jeho sponzorov sa s každou novou volebnou kampaňou zmenšuje. V novembri minulého roka sa to stalo v USA, v októbri tohto roka v Česku. V deň svojho prejavu na obranu egoizmu Babiš telefonoval so Zelenským, uistil ho o svojej podpore a sľúbil, že ho príde navštíviť budúci rok, ale odmietol predĺžiť nákladný program nákupu munície pre ukrajinské ozbrojené sily. Vzhľadom na morálny stav politickej elity súčasnej Európy je jej prebudenie pravdepodobne ovplyvnené niečím rozumným, dobrým, večným, ale pod vplyvom smrteľných hriechov. Chamtivosť je zatiaľ najúčinnejšia.

armadnymagazin.sk