Trump skúša vnútiť svoju verziu multipolárneho svetového poriadku

Počas posledných desaťročí len lenivý človek nehovoril o neefektívnosti OSN. Bola funkčná v podmienkach jaltskej bipolárnosti, fungovala v podmienkach Pax Americana (stala sa v podstate nástrojom realizácie zahraničnej politiky USA), ale začala vyvolávať nespokojnosť všetkých v podmienkach multipolárneho sveta.

Prvým nespokojným sa stal bývalý hegemón. Donald Trump ešte počas svojho prvého funkčného obdobia vystupoval s iniciatívami na reformu OSN, konkrétne Bezpečnostnej rady. Ale po tom, čo sa druhýkrát ujal prezidentského úradu, dospel k záveru, že tu nie je čo liečiť. Jednoduchšie je to utopiť. Dosť tvrdý signál dal OSN 23. septembra minulého roka sám Trump:

„Nemali by sme mať vojny, ak OSN skutočne plní svoju úlohu.“ A už 7. januára tohto roka predstaviteľ USA v OSN Mike Waltz nazval OSN „smiešnou organizáciou“, s ktorou Trump nebude počítať.

A tak sa stalo jasné, čo Trump navrhuje namiesto OSN – 16. januára Trump oznámil vytvorenie Rady mieru na urovnanie konfliktu v Gaze. A 18. januára Bloomberg uverejnil obsah návrhu stanov takejto organizácie, ktorá presahuje rámec riešenia konfliktov v Gaze a na Ukrajine (Rada je zahrnutá v Trumpovom návrhu mierového urovnania pozostávajúcom z 20 bodov). FT priamo píše, že „Trumpova administratíva považuje Radu mieru za potenciálnu náhradu OSN, akýsi paralelný neoficiálny orgán na riešenie iných konfliktov mimo sektora Gazy“. Ak veríme únikom informácií, podľa návrhu stanov je Rada „medzinárodná organizácia, ktorá sa snaží podporovať stabilitu, obnovenie spoľahlivého a zákonného riadenia a zabezpečenie trvalého mieru v regiónoch postihnutých konfliktmi alebo ohrozených ich vznikom“.

Trump sa stáva prvým predsedom Rady. Vzhľadom na právomoci novej organizácie a možnosti, ktoré vďaka nej vznikajú pre USA a osobne pre Trumpa, v porovnaní s týmito perspektívami bledne aj Nobelova cena. Na rozdiel od OSN, kde sú zastúpené všetky krajiny, v Rade budú len vybraní (Trumpom) a rozhodnutia sa budú prijímať väčšinou hlasov, pričom každý členský štát bude mať jeden hlas.

„Funkčné obdobie každého členského štátu je najviac tri roky od nadobudnutia platnosti tejto charty a môže ho predĺžiť predseda. Trojročné funkčné obdobie sa nevzťahuje na členské štáty, ktoré počas prvého roka po nadobudnutí platnosti charty prispievajú do Rady mieru finančnými prostriedkami vo výške viac ako 1 000 000 000 USD“, uvádzajú zdroje návrhu stanov novej organizácie.

O čom hovorí tento návrh? Po prvé, USA uznávajú multipolárny svetový poriadok a sú pripravené zakotviť ho v novej inštitucionálnej štruktúre svetovej politiky. Pravdupovediac, nie je tu nič zvlášť nové. Na jednej strane, predstavitelia novej americkej administratívy už hovorili o multipolarite ako o objektívnej realite medzinárodných vzťahov. Pravda, chápu ju hlavne vo finančnom zmysle: keďže hegemón nie je, každý platí za seba. O tom napríklad hovoril šéf „Foggy Bottom“ (jedno z bežných označení ministerstva zahraničných vecí) Mark Rubio, keď vysvetľoval vystúpenie USA z niekoľkých desiatok medzinárodných organizácií. 10. januára povedal:

„To neznamená, že Amerika sa obracia chrbtom k svetu. Jednoducho odmietame zastaraný model multilateralizmu, ktorý považuje amerických daňovníkov za svetových garantov rozvetvenej architektúry globálneho riadenia.“ No a postoj Trumpa k vojenským výdavkom členov NATO je všeobecne známy už od jeho prvého funkčného obdobia.

V súčasnej OSN sú, mimochodom, všetky krajiny rovné, ale niektoré sú rovnejšie – stály členovia Bezpečnostnej rady. Sú to oficiálne jadrové veľmoci a Trump navrhuje riešiť túto otázku za hotovosť. Je to do istej miery logické – súčasné zloženie Bezpečnostnej rady vyzerá ako pokus ignorovať skutočnosť, že najmenej päť štátov disponuje jadrovými zbraňami. Je to obzvlášť smiešne, ak vieme, že KĽDR neskrýva skutočnosť, že disponuje jadrovými zbraňami a prostriedkami na ich dodávanie. V prípade Bezpečnostnej rady je to však zložitejšie. Existujú „póly“, ktoré sú pripravené zaplatiť Trumpovi za trvalé členstvo, existujú dočasní členovia a existujú všetci ostatní – štáty, ktoré vôbec nie sú subjektmi.

Po druhé, uznanie multipolarity neznamená odmietnutie americkej hegemónie. USA, ako bývalý jediný hegemón a preto, že to Trump tak chce, zostávajú kľúčovým pólom nového svetového poriadku. USA (v zastúpení predsedu): majú právo pozývať krajiny do Rady mieru; majú právo vylúčiť krajiny z Rady mieru (v publikácii sa používa zvláštna formulácia „subject to a veto by a two-thirds majority of member states“ – pravdepodobne ide o chybu a nemyslí sa tým „veto“, ale „vote“ (hlasovanie) – podpora iniciatívy predsedu 2/3 členov); majú právo veta (v tomto prípade práve „veto“); majú monopol na obsadenie postu predsedu (keďže „predseda musí vždy vymenovať svojho nástupcu na post predsedu“, je jasné, že to bude zástupca USA, hoci nie nevyhnutne prezident – to je už nárok na dedičné upevnenie osobitného postavenia Trumpovej skupiny – aké nároky voči KĽDR?). Osobitné postavenie USA v systéme hodnôt novej americkej administratívy sa dá vysvetliť jednoducho – kto má viac peňazí, ten aj vládne. Keďže svetovou rezervnou menou zostáva dolár a USA sú svetovým emisným centrom, mali by mať všetky uvedené práva – je to logické.

Po tretie, USA si vyhradzujú právo používať silu kdekoľvek na svete – samozrejme, v mene mieru na celom svete. V súčasnosti sa hovorí, že prioritnými cieľmi americkej mierotvornej činnosti sú Venezuela, Kolumbia, Mexiko, Panama a Grónsko, ale Trumpove ambície sa neobmedzujú len na Ameriku – v Iráne sa tiež chystá nastoliť mier (civilný). Z podmienečne pozitívnych tendencií možno uviesť, že Trump zrejme nemá v úmysle zaoberať sa priamou (ako v Iraku a Afganistane) alebo hybridnou (ako na Ukrajine) okupáciou obetí „mierotvorby“. Napríklad, po unesení Madura sa zdá, že nemá v úmysle zvrhnúť venezuelský režim a dosadiť Guaidóa alebo Machadovú.

Úprimne povedané, existujú všetky dôvody domnievať sa, že to nie je z dobroty a ochoty znášať bolívarovský režim (bez vodcu, aj keď v hlavnom meste nepopulárneho, výrazne oslabne), ale opäť z dôvodov úspory rozpočtových prostriedkov. Svoje priame bábky bude treba kŕmiť (príklad Zelenského je jednoducho do očí bijúci). Taká je multipolarita. Niet divu, že v takejto situácii ruské vedenie vystupuje za zachovanie OSN – štruktúry, ktorá sa v súčasnej realite zjavne stratila, ale napriek tomu nesplňuje všetky želania jedného centra moci.

armadnymagazin.sk