Totalitarizmus ideológie LGBT. Pederastia a Homo štýl ako revolučné baranidlo na zničenie spoločnosti a kultúry

Pederastia a tzv. homosexuálny životný štýl mali byť revolučným baranidlom, ktorý pripravoval pôdu pre nové Nemecko.

Americký publicista a neokonzervatívny spisovateľ Jonah Goldberg vo svojom bestselleri Liberálny fašizmus si všimol, že „nacizmus vyzdvihoval mnoho tém, ktoré charakterizujú neskoršie verzie Novej ľavice: odmietanie racionalizmu, dôraz na to, čo je organické a holistické – vrátane ochrany životného prostredia, zdravého stravovania a cvičenia – a predovšetkým nutnosť „prekonať“ pojem (spoločenskej) triedy.“

Sú to iba symptómy čohosi oveľa hlbšieho. Nemecký národný socializmus treba považovať za konglomerát všetkých tých ideologických prúdov, ktoré boli v nemeckej kultúre (vrátane politickej kultúry) už dávno prítomné a ktorých spoločným menovateľom bolo odmietnutie kresťanstva. Nejde iba o čisto náboženskú otázku (hoci, pokiaľ ide o dôsledky, je najdôležitejšia), ale aj o kresťanskú víziu človeka, kultúry a spoločnosti.

Taký charakter mal biologický rasizmus (považovaný, podobne ako komunizmus, za „vedecký“ výdobytok), ale aj eugenika, propagácia telesnej zdatnosti či modernosti (rádio, diaľnice) ako alternatívy k „starému, prehnitému svetu“. Kult vitality a mladosti, ktorý bol v národno-socialistickom hnutí prítomný od samého začiatku, mal podobné konotácie. Podobne ako ostatné zložky tejto ideológie, nevymyslel ho Hitler, Rosenberg a partia okolo nich, ale NSDAP ho prevzala z „kultúrnych zdrojov“ prítomných v Nemeckej ríši dávno pred vypuknutím prvej svetovej vojny.

Na prelome 19. a 20. storočia sa vo francúzskej tlači i literatúre čoraz častejšie objavovalo označenie „nemecký hriech“. Nešlo o pruský militarizmus či o nafúknutý etatizmus hohenzollernovského štátu. Pod týmto pojmom sa skrývala homosexualita a celá homosexuálna kultúra. V tom istom čase sa Berlín so svojím dynamickým rastom obyvateľstva, rozrastaním miest a industrializáciou stával svetovou metropolou (Weltmetropole) a hlavným mestom európskej – a vzhľadom na vtedajší význam Európy – aj svetovej homosexuality.

V roku 1906 Nemeckou ríšou otriasol škandál, keď bola v tlači zverejnená správa o existencii homosexuálnej siete v najbližšom okolí cisára Viliama II. Jej najdôležitejšou postavou bol gróf Philipp zu Eulenburg, najbližší poradca Hohenzollernovcov od roku 1890. Po „Eulenburgovej afére“ sa začalo nielen nad Seinou písať o „nemeckom hriechu“, pod ktorým mali na mysli pederastiu.

Sťahovavý „Klub pederastov“

Expanzia homosexualizmu v Nemecku na začiatku 20. storočia nebola javom obmedzeným iba na úzky kruh aristokratickej spoločnosti. Tento jav bol charakteristický aj pre vtedajšie dynamicky sa rozvíjajúce „mládežnícke hnutie“ (Jugendbewegung). Jeho najznámejšou formou boli Sťahovavé vtáky (Wandervogel), ktoré niektorí historici považujú za archetyp neskorších mládežníckych „protestných hnutí“ v Nemecku 20. storočia (Ch. Fuller).

Názov pochádza z pôvodnej formy aktivity účastníkov tejto mládežníckej iniciatívy. Na začiatku 20. storočia po celej Nemeckej ríši putovali skupiny študentov a gymnazistov, ktorí chceli na jednej strane prejaviť svoj obdiv k „nemeckej prírode“ a na strane druhej vymaniť sa zo sveta „buržoáznych hodnôt“. V tomto prípade nešlo iba o rozchod s buržoáznou mentalitou, či o odklon od zhonu priemyselnej civilizácie, ale – s odstupom času v čoraz väčšej miere o odklon od noriem kresťanskej (hlavne katolíckej) morálky.

Prejavom tohto postoja bol šíriaci sa homosexualizmus medzi Sťahovavými vtákmi. Tento fenomén bol taký bežný, že ďalším, najpopulárnejším názvom tohto hnutia v Nemecku krátko pred vypuknutím I. svetovej vojny bol Klub pederastov (Päderastenklub). Bolo to po široko medializovaných homosexuálnych pedofilných škandáloch v nemeckej tlači, ktoré postupne vybuchovali v jednotlivých skupinách Sťahovavých vtákov.

Krédo prvého nemeckého mládežníckeho hnutia 20. storočia spísal v roku 1912 Hans Blüher vo svojom trojzväzkovom diele Nemecké hnutie Sťahovavých vtákov ako erotický fenomén. Autor (narodený v roku 1888), deklarovaný homosexuál, vo svojej práci zdôraznil, že podstatou Wandervogelov je „hierarchia miláčikov“ (Hierarchie der Lieblinge). „Ide o to“, napísal Blüher, „aby mládež zverila svoje srdcia dospelým mužom“. Nielen srdcia, pretože – ako napísal ten istý autor – hnutie Sťahovavé vtáky malo „dávať priechod sexuálnej vášni dvanásť- či pätnásťročných detí“.

Tieto tézy Blüher rozvíjal vo svojom ďalšom diele s názvom Rola erotiky v mužskej spoločnosti. Na stránkach dvoch zväzkov dávno pred Wilhelmom Reichom rozpracoval teóriu „politického erosu“, v tomto prípade s otvorene homosexuálnym (a pedofilným) nádychom. Stručne povedané, táto teória tvrdila, že mužsko-mužské „erotické vzťahy“ by mali byť základom pre vytvorenie nemeckého národného spoločenstva budovaného na nových (čítaj: protikresťanských) základoch.

Nie je náhoda, že Blüherove tézy si ešte pred II. svetovou vojnou všimli a priaznivo komentovali takí teoretici a praktici sexuálnej revolúcie ako Sigmund Freud a Magnus Hirschfeld (vodca organizovaného nemeckého homosexuálneho hnutia).

V službe revolúcie

Ešte pred rokom 1933 sa nemecké „mládežnícke hnutie“ spojilo s ďalšou emanáciou protestného hnutia proti svetu „skazených hodnôt“, ktorou bola NSDAP. K národnému socializmu sa pridal aj Hans Blüher, autor koncepcie „politického erosu“, a radikálny antisemita.

Mníchov – mesto spojené s počiatkami nacistického hnutia – bol, podobne ako Berlín, centrom umeleckej bohémy a podobne ako hlavné mesto nad Sprévou mal pomerne rozsiahlu homosexuálnu scénu. Prví nacisti sa stretávali v mníchovských pivniciach, medzi ktorými bola aj pivnica Bratwurst Glockl, známa tým, že sa v nej schádzali miestni homosexuáli.

Jedným z nich bol kpt. Ernst Röhm, ktorý do Nemeckej národno-socialistickej robotníckej strany vstúpil ešte pred Adolfom Hitlerom. V roku 1921 Röhm prevzal velenie nad organizáciou Sturmabteilung (SA) – ozbrojenou zložkou nacistického hnutia. Na ich čele stál až do roku 1934, keď v rámci vnútrostraníckej očisty (Noc dlhých nožov, 30. júna 1934) na Hitlerov príkaz bol spolu s celou svojou homosexuálnou sieťou usmrtený.

Ako píše jeden z historikov zaoberajúcich sa dejinami Tretej ríše: „Röhm navrhoval taký spoločenský poriadok, v ktorom by sa homosexualita považovala za vzor ľudského správania a tešila by sa dobrej povesti“ (L. Snyder). Nešlo však iba o to. Pederastia i tzv. homosexuálny životný štýl mali byť revolučným baranidlom, ktorý pripravoval pôdu pre nové Nemecko.

Niektorí Hitlerovi životopisci sa domnievajú, že Hitlerom zorganizovaná „Noc dlhých nožov“, ktorej jednou z obetí bol aj Röhm, nebola ani tak prejavom Führerovej „homofóbie“, ako skôr snahou zabrániť tomu, aby vyšli najavo jeho intímne tajomstvá, ktoré možno súviseli s homosexuálnou minulosťou budúceho „vodcu Tisícročnej ríše“. V tejto súvislosti sa povrávalo, že mladý Hitler sa počas svojich viedenských rokov (1907 – 1912) živil ako mužský prostitút. Túto otázku nie je možné definitívne uzavrieť na základe v súčasnosti dostupných zdrojových materiálov.

Obete a kati

Po roku 1933 Hitler presadzoval politiku zameranú proti organizovanej homosexualite v Nemecku (znovu sa vynára otázka, či nešlo o zahladenie genézy NSDAP). Podľa paragrafu 175 nemeckého trestného zákonníka (dávno pred Hitlerom), ktorý postihoval homosexuálne činy, bolo niekoľko tisíc pederastov poslaných do koncentračných táborov. Odhaduje sa, že takmer polovica z nich zahynula.

Treba poznamenať, že likvidácia Röhmovej frakcie neznamenala vyhladenie homosexuálnej komunity v nacistickom hnutí. Asi nebola náhoda, že mládežnícka organizácia Hitlerjugend sa bežne nazývala aj Homojugend. V nemeckej katolíckej tlači, ktorá až do roku 1937 smela v Ríši vychádzať, boli katolícki rodičia vystríhaní pred posielaním svojich detí do tejto organizácie poukazujúc na protikatolícku ideológiu a šírenie homosexuality a pedofílie v radoch „novej nemeckej mládeže“.

Homosexualisti v nemeckých koncentračných táboroch neboli iba obeťami. Boli medzi nimi aj krutí kápovia a vedúce kádre tovární na smrť. Jedným z nich bol Max Biela, jeden z veliteľov v koncentračnom tábore v Treblinke, ktorý „mal hárem pozostávajúci z malých židovských chlapcov.Páčilo sa mu, že sú mladí a nemajú viac ako sedemnásť“ (J. F. Steiner). Elie Wiesel zasa spomínal na jedného z veliteľov barakov v Osvienčime s „tvárou vraha“, ktorý „podobne ako veliteľ tábora mal rád deti. (…) Ako sa neskôr ukázalo, nerobil to nezištne:medzi tunajšími (v Osvienčime) homosexuálmi prekvitalo obchodovanie s deťmi“.

Zdroj: christianitas