Sudca Števík opisuje nás­tup to­ta­li­ta­riz­mu v Slo­ven­skej re­pub­li­ke

Ak sme pred ro­kom 2020 moh­li skon­šta­to­vať, že Slo­ven­sko je práv­ny štát a de­mok­ra­cia s väč­ší­mi či men­ší­mi ne­dos­tat­ka­mi, dnes už mô­že­me Slo­ven­skú re­pub­li­ku ozna­čiť za štát, kto­rý opúš­ťa plat­for­mu práv­ne­ho štá­tu a de­mok­ra­cie, píše na portály Práve listy sudca okresného súdu Patrik Števík. Jeho príspevok uverejňujeme v plnom znení.

Vlád­nu­ci po­li­ti­ci už prek­ro­či­li po­my­sel­ný Ru­bi­kon a že­nú na­šu kra­ji­nu do osí­diel to­ta­li­ta­riz­mu. Po fa­šiz­me, na­ciz­me a ko­mu­niz­me tu má­me ďal­šiu for­mu to­ta­li­ty v pok­ro­či­lom štá­diu –pseu­do­li­be­ral­izmus.

Teóriu li­be­ra­liz­mu po­va­žu­jem za po­zi­tív­nu hod­no­tu rov­na­ko ako kon­zer­va­tiv­izmus. Tam kde kon­zer­va­tiv­izmus pos­ky­tu­je člo­ve­ku is­to­tu tra­dič­ných hod­nôt, li­be­ral­izmus vdy­chu­je spo­loč­nos­ti prog­res. Iba sú­ži­tie oboch tých­to sys­té­mov za­bez­pe­ču­je sta­bi­li­tu a roz­voj zá­ro­veň. Ak za­čne je­den z nich do­mi­no­vať na úkor to­ho dru­hé­ho a lik­vi­do­vať ho, vzni­ká v spo­loč­nos­ti na­pä­tie a roz­bro­je.

Li­be­ral­izmus je te­da li­be­ra­liz­mom iba po­tiaľ, po­kiaľ reš­pek­tu­je pri­ro­dze­nosť a pri­ro­dze­né prá­vo.

Stav v na­šej kra­ji­ne ako aj v ce­lej Euró­pe má už s li­be­ra­liz­mom spo­loč­né pra­má­lo. For­mál­ne sa jes­tvu­jú­ci stav sí­ce prik­rý­va slo­vom li­be­ral­izmus či li­be­rál­na de­mok­ra­cia, ale ma­te­riál­ne už o ideo­ló­giu li­be­ra­liz­mu nej­de. Pre­to je vý­stiž­nej­šie pou­ží­vať po­jem pseu­do­li­be­ral­izmus a nie neo­li­be­ral­izmus.

Nie je to pr­výk­rát v de­ji­nách, čo sa to­ta­lit­né prak­ti­ky za­ha­ľu­jú do es­te­tic­ky kraj­šie zne­jú­cich poj­mov s ná­de­jou, že väč­ši­na si nev­šim­ne, že ide iba o zda­nie. Väč­ši­ne to­tiž sta­čia k spo­koj­nos­ti chlieb a hry.

Zá­ba­va, ces­to­va­nie, dob­ré jed­lo či kva­lit­ný al­ko­hol čas­to pos­ta­ču­je na udr­ža­nie ma­sy v sta­ve nev­ší­ma­vos­ti a v zda­ní slo­bo­dy. Ľudia ce­nia­ci si slo­bo­du slo­va, slo­bod­ný prís­tup k in­for­má­ciám, slo­bod­nú voľ­bu, prá­vo na bez­peč­nosť ale­bo prá­vo na ľud­skú dôs­toj­nosť zvyk­nú byť oboz­ret­nej­ší a cit­li­vej­ší na nás­tup to­ta­lit­ných prak­tík. Do­ká­žu do­vi­dieť ko­niec pro­ce­su, ak sa včas ne­zas­ta­ví. Ten­to typ člo­ve­ka je však čas­to v men­ši­ne.

Lu­cid­nej sku­pi­ne oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku je zrej­mé, že sa po­ná­ra­me stá­le hlb­šie do to­ta­li­tár­ne­ho ma­raz­mu.

Vlád­na moc zne­mož­ni­la ob­ča­nom na­šej kra­ji­ny účin­ne brá­niť súd­nou ces­tou svo­je ľud­ské prá­va a slo­bo­dy pred vlád­ny­mi opat­re­nia­mi v ča­se ko­ro­nak­rí­zy. Na prek­ry­tie tej­to sku­toč­nos­ti sme z kaž­dej stra­ny po­čú­va­li os­lav­né hla­sy na vznik Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du SR ako ga­ran­ta ochra­ny ľud­ských práv a slo­bôd. Ale iba tých práv a slo­bôd, kto­rých po­ru­šo­va­nie ne­bu­de vlád­nou gar­ni­tú­rou ši­kov­ne vy­ňa­té z ob­las­ti správ­ne­ho prá­va, ako sa to sta­lo po­čas ko­ro­nak­rí­zy. Člo­vek svie­že­ho du­cha v tom uvi­dí pre­ce­dens.

Po vy­puk­nu­tí voj­no­vé­ho kon­flik­tu na Uk­ra­ji­ne sme sa doč­ka­li dl­ho­do­bo avi­zo­va­né­ho zá­ko­na o cen­zú­re.Dáv­no pred je­ho pri­ja­tím vlád­ni po­li­ti­ci na če­le s pre­zi­den­tkou horli­vo vo­la­li po cen­zú­re ne­po­hodl­ných mé­dií. Ma­lo sa tak stať v me­ne zdra­vot­nej bez­peč­nos­ti a ochra­ny de­mok­ra­cie.

Tie­to mo­rál­ne a in­te­lek­tuál­ne za­ned­ba­né oso­by ži­jú v ta­kom hl­bo­kom pred­klo­ne, že ne­tu­šia, že

ochra­na de­mok­ra­cie ne­de­mok­ra­tic­ký­mi pros­tried­ka­mi zna­me­ná jej lik­vi­dá­ciu

Per­so­nál­ne­mu ob­sa­de­niu ak­tuál­ne­ho vlád­ne­ho or­ches­tra sú zá­ko­ny a Ústa­va na ob­tiaž. Poc­ti­vo sa vy­hý­ba­jú di­aló­gu a ve­rej­nej kon­tro­le, le­bo pre to­ta­lit­né prak­ti­ky je di­alóg smr­ťou. Už bez zá­mie­nok a na dr­zov­ku ob­chá­dza­jú le­gis­la­tív­ny pro­ces, kla­mú a za­vá­dza­jú, ako na­pos­le­dy mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti pri a po schvá­le­ní tzv. súd­nej ma­py. Po­pí­sa­lo sa o tom už mno­ho a kto mal zá­ujem poz­nať sku­toč­nosť, dos­tal sa k nej.

Nes­voj­práv­ni ak­ti­vis­ti vlád­nu­ci na­šej kra­ji­ne doo­ko­la opa­ku­jú­ci slo­ga­ny o de­mok­ra­cii a práv­nom štá­te rých­los­ťou svet­la de­mo­lu­jú ne­zá­vis­losť súd­nej mo­ci. Ten­to je­den zo zá­klad­ných pi­lie­rov práv­ne­ho štá­tu zba­vu­jú ne­zá­vis­los­ti spô­so­bom, kto­rý ne­má v na­šich kon­či­nách ob­do­bu.

Tres­ta­nie sud­cu za práv­ny ná­zor, do­sa­dzo­va­nie do jus­tič­ných fun­kcií ideo­lo­gic­ky spriaz­ne­ných ľu­dípo­mo­cou po­li­tic­ky sko­rum­po­va­ných osôb z ob­las­ti jus­tí­cie, za­vá­dzanie in­kvi­zič­ných prak­tik na úkor spra­vod­li­vos­ti, zneu­ží­va­nie tres­tné­ho prá­va na pl­ne­nie pred­vo­leb­ných sľu­bov za asis­ten­cie re­ži­mo­vých pos­ko­kov vo všet­kých sfé­rach tres­tné­ho pro­ce­su, to sú len niek­to­ré zo zvrá­te­ných ak­ti­vít sú­čas­nej vlád­nu­cej mo­ci.

A če­reš­nič­kou na tor­te je ot­vo­re­ná po­li­ti­zá­cia Súd­nej ra­dy SR jej pred­se­dom, kto­rý vy­tr­va­lo ig­no­ru­je sta­tus Súd­nej ra­dy ako ús­tav­né­ho or­gá­nu sud­cov­skej le­gi­ti­mi­ty a te­da ochran­cu ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva.

Dnes sa už ne­no­sí lik­vi­do­vať ne­zá­vis­losť súd­nej mo­ci os­ten­ta­tív­nym spô­so­bom ako to ot­vo­re­ne ro­bi­li mno­hé to­ta­lit­né re­ži­my. De­mo­lá­cia ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci pre­bie­ha vo for­me zda­nia de­mok­ra­cie.

His­tó­ria nás učí, že v tom­to prí­pa­de je ne­vyh­nut­né zní­žiť dô­ve­ry­hod­nosť jus­tí­cie v očiach ve­rej­nos­ti.

Keď sa to po­mo­cou po­li­ti­kov a mé­dií po­da­rí, za­čne sa pros­tred­níc­tvom zmien v súd­nic­tve pod pláš­ti­kom od­stra­ňo­va­nia jej ne­dô­ve­ry­hod­nos­ti de­vas­to­vať jej ne­zá­vis­losť a ve­rej­nosť tlies­ka.

Pre­to je neak­cep­to­va­teľ­né, aby sa po­li­ti­ci za­hrá­va­li s dô­ve­ry­hod­nos­ťou súd­nej mo­ci, aby ju ume­lo zvy­šo­va­li, le­bo to vy­ho­vu­je ich to­ta­lit­ným zá­me­rom. Lik­vi­dá­cia ne­zá­vis­los­ti jus­tí­cie je lik­vi­dá­ciou práv­ne­ho štá­tu a de­mok­ra­cie, kto­rú nám ga­ran­tu­je aj Ústa­va SR. Po vy­hlá­se­ní roz­hod­nu­tia vždy od­íde z po­je­dá­va­cej mies­tnos­ti 50% nes­po­koj­ných. Pre­to nie je ťaž­ké za­hrať na slab­šiu stru­nu ve­rej­nos­ti a ne­zod­po­ved­ný­mi vy­hlá­se­nia­mi po­li­ti­kov a mé­dií zvy­šo­vať ne­dô­ve­ry­hod­nosť súd­nej mo­ci.

Ma­ni­pu­la­tív­na hys­té­ria vy­vo­la­ná pod doj­mom kon­flik­tu na Uk­ra­ji­ne pos­lú­ži­la na ob­me­dzo­va­nie slo­bo­dy pre­ja­vu v Slo­ven­skej re­pub­li­ke. 

Pos­lú­ži­la na prek­ry­tie nes­chop­nos­ti ria­diť kra­ji­nu, kto­rá sa na­šim vlád­nym po­ten­tá­tom roz­pa­dá­va pod ru­ka­mi vo všet­kých ob­las­tiach. Co­vid ani voj­na na Uk­ra­ji­ne však ne­zod­po­ve­da­jú za stav na­šej spo­loč­nos­ti. Úpa­dok ži­vot­nej úrov­ne, zdra­žo­va­nie či lik­vi­dá­ciu práv­ne­ho štá­tu pri­nies­li nez­re­lé a nez­my­sel­né opat­re­nia na­šej exeku­tí­vy.

Tá nes­chop­nosť ria­diť štát nah­rá­dza zvý­še­nou lo­ja­li­tou vo­či me­dzi­ná­rod­ným štruk­tú­ram dú­fa­júc, že priv­rú oči. A ču­duj sa sve­te, za­hra­ni­čie oči nie­len pri­vie­ra, ale ich rov­no za­tvá­ra.

V na­šej – pod­ľa Ústa­vy de­mok­ra­tic­kej – kra­ji­ne si ob­čan ako no­si­teľ mo­ci ne­mô­že up­lat­niť vo­leb­né prá­vo po­čas vo­leb­né­ho ob­do­bia. Pred 2 500 rok­mi v sta­ro­ve­kom Rí­me mal ob­čan v ob­do­bí re­pub­li­ky väč­ší vplyv na vo­le­né or­gá­ny v prie­be­hu vo­leb­né­ho ob­do­bia ako u nás v 21. sto­ro­čí.

Je na­mies­te po­má­hať slab­ším a ťaž­ko skú­ša­ným. Je v po­riad­ku po­má­hať ľu­ďom ute­ka­jú­cim z Uk­ra­ji­ny pred voj­nou a dať im po­cit bez­pe­čia a dôs­toj­nos­ti. Ale nes­mie sa tak di­ať na úkor vlas­tné­ho ob­čian­ske­ho substrá­tu. Zá­klad­nou te­leolo­gic­kou pa­ra­dig­mou kaž­dé­ho štá­tu je ochra­na vlas­tné­ho oby­va­teľ­stva.

Ak ma­jú cu­dzin­ci väč­šie vý­ho­dy ako do­má­ci, štát nepl­ní svo­ju fun­kciu a te­da ani de­mok­ra­cia a práv­ny štát.

Je po­ru­še­nie me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va v su­sed­nej kra­ji­ne dô­vo­dom na se­baz­ni­če­nie na­šej kra­ji­ny, ožob­rá­če­nie oby­va­teľ­stva a stra­tu su­ve­re­ni­ty?

Čas­to sa pý­tam, či cie­ľom ma­so­vej hys­té­rie vy­vo­la­nej po­li­tik­mi a mé­dia­mi je sku­toč­ne so­li­da­ri­ta k Uk­ra­ji­ne ale­bo jej cie­ľom je vy­vo­la­nie ne­ná­vis­ti k Rus­ku a Ru­som.

Pý­tam sa, ako je mož­né, že pre­mo­ti­vo­va­ným ak­ti­vis­tom do­te­raz ne­zá­le­ža­lo na ľud­ských ži­vo­toch v iných kon­či­nách sve­ta pos­tih­nu­tých voj­nou? Má ľud­ský ži­vot na Uk­ra­ji­ne vy­ššiu hod­no­tu ako ži­vot na Blíz­kom vý­cho­de ale­bo v se­ver­nej Af­ri­ke? Je smut­né, ak ľud­stvo rie­ši svo­je nez­ho­dy voj­no­vým kon­flik­tom. Je smut­né, ak ľu­dia horlia­ci za mier vy­zbro­ju­jú kra­ji­ny kon­flik­tov.

A je alar­mu­jú­ce, ak vlád­nu­ci po­li­ti­ci v Slo­ven­skej re­pub­li­ke ned­ba­jú na pot­re­by a bez­peč­nosť vlas­tné­ho oby­va­teľ­stva a ro­bia z ne­ho do­dáv­kou zbra­ní terč v me­dzi­ná­rod­nom kon­flik­te, kto­rý sa nás ne­tý­ka ani ako štá­tu ani ako vo­jen­ské­ho zos­ku­pe­nia. Mo­ja iden­ti­ta je Európ­ska. De­dič­stvo pr­vé­ho a dru­hé­ho Rí­ma vy­tvá­ra môj du­chov­ný zá­klad. Osu­dy tre­tie­ho Rí­ma sú pre mňa vzdia­le­né, ale nie ne­po­cho­pe­né. Mo­je oči vždy hľa­de­li viac sme­rom na zá­pad ako na vý­chod.

Po­má­haj­me ute­čen­com z Uk­ra­ji­ny. Ide o ľu­dí rov­na­ké­ho kul­túr­ne­ho vzor­ca, s po­dob­ný­mi zvyk­mi a tra­dí­cia­mi. Ne­boj­me sa ich. Ale maj­me strach z uk­ra­jin­ské­ho re­ži­mu, kto­rý pod­ľa me­dzi­ná­rod­ne uz­ná­va­né­ho In­dexu de­mok­ra­cie má s de­mok­ra­ciou spo­loč­né len má­lo, kto­rý osem ro­kov to­le­ro­val za­bí­ja­nie men­ši­no­vé­ho oby­va­teľ­stva na vý­cho­de kra­ji­ny, pri­jí­ma proti­men­ši­no­vé zá­ko­ny a to­le­ru­je po­lo­vo­jen­ské sku­pi­ny pá­cha­jú­ce zlo­či­ny na ci­vil­nom oby­va­teľ­stve, na čo sa v mi­nu­los­ti po­no­so­va­li do­kon­ca aj kon­gres­ma­ni v USA.

Os­la­va uk­ra­jin­ské­ho re­ži­mu ma de­sí rov­na­ko ako ľa­hos­taj­nosť k ľu­dom pri­chá­dza­jú­cim z Uk­ra­ji­ny. Viem po­cho­piť sym­pa­tie a in­špi­rá­ciu ne­de­mok­ra­tic­kým re­ži­mom zo stra­ny na­šej vlá­dy a pre­zi­den­tky, kto­rí sa vy­da­li po­dob­nou ces­tou. Rov­na­ko chá­pem pos­toj ich pris­lu­ho­va­čov, kto­rí z to­ho pro­fi­tu­jú vo for­me rôz­nych vý­hod a fun­kcií. Aj v jus­tí­cii ich má­me dosť.

Čo je však ťaž­šie po­cho­pi­teľ­né je pos­toj ľu­dí, kto­rí strá­ca­jú ži­vot­nú úro­veň, dí­va­jú sa a stá­le ne­vi­dia.

Pris­tu­puj­me k váž­nym té­mam s ro­zu­mom bez hys­té­rie a emoč­né­ho vy­pä­tia. Bu­de­me mať me­nej ne­pria­te­ľov a viac po­cho­pe­nia.

JUDr. Pat­rik Šte­vík, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II

sk správy