ŠKOLA M. P. ŠČETININA
Škola v Tekose bola pre Michaila Petroviča Ščetinina zavŕšením jeho celoživotnej vzdelávacej činnosti. V nej jeho najrozvinutejší obraz tejto vzdelávacej zložitosti našiel optimálnu implementáciu. Za najdôležitejšiu úlohu školy považoval “poznanie zmyslu ľudského bytia”.
Človek ako kozmická bytosť
Aby sme porozumeli niektorým dôležitým aspektom jeho nadčasovej školy a pedagogiky, pokúsime sa poukázať na niektoré filozoficko-pedagogické názory, ku ktorým tento pedagóg dospel v zrelom štádiu svojej práce. Lebo to je vlastný teoretický základ, na ktorom je tento fungujúci praktický systém založený.
Človek je pre neho „časť Veľkého Kozmu“. To kozmické v ľudskom “Ja” je stav aktívneho bytia v celej nekonečnej „kozmickej rieke života“. Žiť v kozme znamená chápať a niesť v sebe kozmické zákony, priestorové nekonečno a časovú večnosť kozmu. To všetko predpokladá, že ľudské „Ja” je schopné počúvať, vnímať signály nekonečného vesmíru (viď šifry Karla Jaspersa). Ľudská bytosť vytváraná počas tisícročí evolúcie je toho schopná. Človek je “dieťa večnosti” a ako taký sa rodí na svet. Nesie v sebe celú históriu ľudského rodu, podľa Ščetinina upravenú rozhodujúcim spôsobom dejinami národa. Človeka takto utvoreného evolúciou nazýva “Rodočlovek” Takto utvorené dieťa prichádza na svet ako “Gigant – dieťa nekonečnosti a večnosti”. Avšak súčasný ľudský svet a súčasná škola ich prijíma do života ako bytosť jednogeneračnú, čiastočnú, malú, primitívnu. Človek ako mikrokozmos v symbióze s makrokozmom sa nijako nevie zmestiť do umelého, neosobného prúdu poznania. Dieťa sa búri, protestuje, lebo na prácu a život je pripravované akosi podivne.
Zo svojho kozmického poňatia človeka M. P. Ščetinin vyvinul tieto zásady:
Zásada dôslednej národnej akulturácie
Dieťa sa podieľa na všetkom, čo reprezentuje národnú kultúru, ustanovuje jeho vstup do jazyka, národné piesne, národný tanec, hmotná kultúra, tradície, umenie daného národa (dokonca v ruskom prostredí ruské bojové umenie). Tejto zásade sa dá rozumieť tak, že človek ako dieťa nekonečnosti a večnosti nesie v sebe celú históriu ľudského rodu, prežíva túto pamäť rodu ako žijúca, teraz existujúca pamäť etnika, ku ktorému patrí. To v našom svete znamená etnikum národné a tie hodnoty, ktoré sú vlastné danej kultúre vo vyššie uvedených formách – jazyk, pieseň, riekanky, tance atď. Do výchovy, v ktorej je primárny zreteľ duchovný a morálny a v zhode so Ščetininom pridávame estetický zreteľ – krásu. Tieto hodnoty sú akousi prirodzenou ochranou, hrádzou proti povrchnej, plytkej pseudokultúre, šírenej médiami (televízia, internet) v tejto dobe globalizácie nekultúrnosti. Akokoľvek paradoxne o znie, práve kultúra “úzkeho” etnika nesie hĺbku tohto kozmického, transcendentného, duchovného v človeku, ľudsky univerzálneho. Ľudia z prostredia jednoduchého živého – žitého folklóru siahajú do hlbín pamäti ľudského rodu ľahšie, a s väčšou samozrejmosťou.
Zásada pravdy a zmyslu
„Pravda je láska. „ Tu sa autor odvoláva na biblické slová: „Ja som Pravda,“ hovorí Pán. “ A možno vie, že Pán je Láska. Cieľom všetkých kozmických procesov je v konečnom dôsledku dosiahnuť úplnú vzájomnú zhodu všetkých tých, ktorí sú všetkým. A to je láska a pravda. “ Ako učiteľ Ščetinin požaduje, aby všetko, čím škola žije, – každý zákon fyziky, chémie, matematiky, biológie, ktorý dieťa spolu s dospelým objavuje, – spoluutváralo jeho vzťah k svetu a k sebe samému. Pomocou vedeckého poznávania a vzdelávania žiak rozhoduje o zmysle svojho bytia. Je to smerovanie k Pravde, k pravdivému konaniu, k pravdivému bytiu na svete. Iba v takejto atmosfére školy sa môže formovať zdravá, morálna, duchovná osobnosť.
Zásada zrušenia skupín žiakov/tried podľa veku
Človek ako dieťa večnosti podľa Ščetinina nemá vek. Pamäť celej evolúcie, pamäť „Rodu“, ktorý nosíme v sebe, sa prejavuje, ako autor verí, ako svedomie, Božia iskra, hlbinný základ osobnosti, duch; je to vzácny poklad, ktorý sa nám otvára mocnou silou, keď sa k nemu obraciame a hľadáme v ňom oporu. Autor sa domnieva, že tvorba skupín žiakov podľa veku, znamená, že dominuje jednogeneračný človek, jeho skúsenosť jedného pozemského života. Stráca sa tak kozmické vedomie večnosti, ktoré ku človeku patrí. Kolektív žiakov preberá úlohu formovať systém svojho vzdelávania; úlohy medzi jednotlivými členmi sú rozdeľované a prerozdeľované podľa kvality a výsledkov práce, podľa osobitosti charakterov, pováh, záujmov… nie podľa veku.
Príčinu pochybností o význame skupín rozmanitého veku vo vzdelávaní vidí Ščetinin v tom, že nie sú pochopené veľké možnosti, ktoré v sebe nesie detské myslenie a detská výkonnosť v rozmanitých oblastiach poznávania a konania.
Zásada informačnej čistoty a zrozumiteľnosti
„Svet je prúdenie slova božieho”. Autor rozoberá túto nábožensky formulovanú tézu z hľadiska informácií a domnieva sa, že vesmír ako systém nie je možný bez vzájomnej informovanosti elementov, ktorými je tvorený; a že v nekonečnom kozmickom priestore musí existovať harmónia, vzájomná súhra pohybov podľa jediného zmyslu, jednotnej cesty, ktorá prijíma všetko vo vesmíre ako nespochybniteľnú konštantu. Vnútorne prijatý zmysel jednoty objavujeme ako niečo vlastné, niečo podobné nám. To podobné nás zbližuje, ukazuje na náš spoločný pôvod, zjednocuje nás so všetkými.
Pokúsili sme sa stručne tlmočiť autentické myslenie Michaila Ščetinina o človeku, svete a výchove. Tento ideálny obraz – Pravda, Láska, Harmónia, ak je študentom akceptovaný (či už sčasti celistvo alebo čiastočne vedome), má silný účinok na jeho svetonázorové sebautváranie a tým aj jeho celkový sebarozvoj.
O POVAHE VZDELÁVANIA
Čo znamená, keď sa dozvieme o Ščetininovej internátnej škole v Tekose, že tam nie sú žiadne triedy so žiakmi toho istého veku, že tam nie sú vyučovacie hodiny, a že nie sú bežné učebné osnovy a v učebnice? Čo znamená, že v škole nie je učiteľský zbor s jeho pedagogickými poradami, že žiak sa stáva učiteľom? Ako teda prebieha vzdelávanie, vyučovanie? Čo znamená, že stredoškolskú látku matematiky alebo fyziky si žiak osvojí za rok a že študuje súčasne na niektorej vysokej škole alebo už vyštudoval vysokú školu?
Pri hľadaní odpovedí na dané otázky sa budeme držať piatich podstatných hľadísk, ktoré už pomenoval pedagóg Šalva Amonašvili. Je to pohľad zovšeobecňujúci znaky Ščetininovej školy.
Prvým z týchto aspektov je morálny vývin každého žiaka. Je to výsledok spôsobu života v celej školskej komunite, čím je vytvorená pozitívna sociálna vzdelávacia klíma. Do školy je prijatý aj darebák, s ktorým si v predchádzajúcej škole nevedeli rady. Tu sa zrazu „otočí“. Kto ho vychováva? Akoby nikto. Každý o neho prejavuje záujem, správa sa k nemu s láskou, pomáha mu byť úspešný, dobrý vo všetkom – v učení, v správaní. Atmosféra vzájomnosti a dobra pramení z vedomia duchovných hodnôt, národných kultúrnych tradícií, pochopenia životnej úlohy pracovať pre druhých, pre dobro všetkých.
Druhou dôležitou základnou črtou jezaujatie poznávaním, snaha poznávať, neustála zvedavosť, túžba učiť sa; to, čo sa ako prirodzený vlastnosť väčšinou v škole stráca. Najmä sa však žiak povzbudzuje, k zaujatému poznávaniu tvorivým spôsobom učenia, ktoré je pre neho objavovanie, celostné poznávanie sveta a poznávanie seba samého v ňom. A to v skupinách rôzneho veku, a tak sa postupne stáva učiteľom i metodikom študijného odboru.
Tretím, dôležitým hľadiskom vzdelávania je práca v jej rozmanitej úlohe. Dievčatá i chlapci so zaujatím stavajú dom a to za estetickej úprave exteriéru a interiéru. Vykonávajú poľnohospodárske práce, remeselné činnosti pri údržbe budov, sami zabezpečujú všetko, čo vyžaduje každodenný život v internátnej škole: príprava jedla, upratovanie atď. Sú vo všetkých každodenných obstarávaniach sebestační.
Štvrtou črtou vzdelávania jevnímanie, hľadanie, prežívanie krásy vo všetkom, čo školská komunita vytvorila. Krása je v harmonických medziľudských vzťahoch, v spokojnosti, v radosti z učenia a práce, ktorá má zmysel, v čistote udržiavaného prostredia, v živote s prírodou, v architektúre postavených domov, v nástenných kresbách, mozaikách, vo vzdelávaní v umeleckých odboroch, vo výtvarnej činnosti, literatúre, hudbe, tanci… To všetko je súčasťou každodenného programu.
Konečným piatym vzdelávacím znakom je telesná zdatnosť všetkých – detí a dospelých, dievčat i chlapcov. Ide o zdatnosť špecifickú, z veľkej časti je viazaná na ruské bojové umenie svojou filozofiou a estetikou. Toto umenie je zamerané výhradne na sebaobranu, nie útok. Presadzuje sa aj osobitný etický princíp: nielen odraziť útok násilníka, ale aj pomôcť mu svojou vnútornou silou zbaviť sa agresie, hnevu. V boji možno obdivovať obratnosť, pohotovosť, presnosť, krásu, ohľaduplnosť. A to nie sú zanedbateľné vlastnosti pri sebautváraní človeka. Dodajme, že telesná zdatnosť je posilnená prácou, ktorú študenti vykonávajú. Okrem toho škola ponúka pohyb na čerstvom vzduchu, prechádzky a beh v lese, ako aj otužovanie v blízkom potoku.
Absolventi sú slobodní a silní ľudia.
Zdroj: journals.muni.cz/pedor/article/wiew/1380
Andrea Maľarová
Skúšali to mnohí, Montesori, a desiatky po nich a výsledok? Hovorí sám za seba! U nás máme „Sofistu“ v podaní dr. Emil Páleše.