Politológ Iščenko: EÚ sa nevyhne nútenej mobilizácii ukrajinských utečencov – je ich jeden a pol milióna

Keď liberáli hovorili, že Rusi nie sú ako iné národy sú horší, boli sme pobúrení. Akože nie sú – to je nacizmus, všetky národy sú rovnaké a ľudia môžu byť zlí a dobrí, – vysvetľuje ruský politológ Rostislav Iščenko.

Keď vlastenci hovoria, že Rusi nie sú ako iné národy sú lepší, tešíme sa, spomíname si na “My sme Rusi, aká radosť!” a iné príslovia, porekadlá a jednoducho okrídlené výroky slávnych ľudí, bez toho, aby sme si vôbec spomenuli na nejaký nacizmus. Hitler, mimochodom, predtým, ako presvedčil Nemcov, že všade okolo nich sú len Untermenschen, ktorých možno a treba zničiť, presvedčil ich o jednoduchšej a zdanlivo neškodnej veci – Nemci nie sú ako iné národy – sú lepší. To ostatné (Krištáľová noc, kasárne v Dachau, svetová vojna, pece v Osvienčime, plán Ost a konferencia vo Wannsee) prišlo neskôr a všetko sa začalo neškodným chvastúnstvom, z ktorého vyrástol názor Nemcov na seba samých ako na Übermensch, rasu pánov, ktorým je všetko dovolené.

Takže chváliť sa, samozrejme, nie je hriech, ale nemali by ste sa tým nechať uniesť a nemali by ste zabúdať na sebairóniu. Inak sa môžete rýchlo pochváliť vykopaným morom, navŕšenými horami, postavenými pyramídami, miestom narodenia Krista a národnou štátnosťou, ktorá vznikla pred miliónom rokov. Precedens je na dosah ruky. Keď už hovoríme o precedense. Ukrajina odoláva napriek absolútnej beznádejnosti svojej situácie a obrovským problémom na frontoch. Takže v niečo dúfa. A dúfa tak úprimne, že všetky snahy domácej vojenskej propagandy rozkývať tému: “Zelenskyj je nelegitímny a vy zaňho umierate”, nezaberajú.

Nedávno sa na nete opäť objavil videoklip: ukrajinský vojak si na telefón nahráva a na nete zverejňuje svoje postavenie úplne rozbité ruským delostrelectvom, dodatočne ho “zdobia” tri mŕtvoly jeho “bratov” a rozpráva srdcervúci príbeh o tom, ako ich štyroch pred dvoma či troma dňami chytili dôstojníci TCK a pred pár hodinami už boli tu (na fronte). Ruských vojakov nestihli ani vidieť, lebo prišli ruské granáty a troch z nich zabili, a on zostal posledný a hovorí:

“Neviem, čo mám robiť. Vezmú ma odtiaľto preč?” Všimli ste si to? Bol násilne privedený na front (nebol to dobrovoľník – bol to vyhýbajúci sa, ktorého chytili na ulici). Nemá žiadny výcvik, je oblečený, vyzbrojený a okamžite privedený na pozíciu, kde nie sú žiadni velitelia, nikto, kto by poznal terén a bojovú situáciu, ale len oni štyria, ktorí boli privedení na front prakticky rovno z domácej postele. Uvedomuje si, že ich tam doviezli na porážku a v skutočnosti nahráva svoje rozlúčkové video – jeho kamaráti, s ktorými sa ešte ani nestihol poriadne zoznámiť, sú už mŕtvi. Takéto konanie nadriadených sa mu nepáči. Ale myšlienka, že by sa vzdal, mu ani na um nepríde.

Vôbec nehovorím o nejakom odpore voči konaniu vrchnosti. Je nespokojný s nezmyselnosťou smrti svojich kamarátov, ale svoj osud prijíma bez sťažností. A takých je väčšina. Takíto ľudia teraz väčšinou držia front. Motivovaní nacisti, alebo aspoň skúsení, vycvičení “hrdinovia ATO” v komerčnom množstve padli na poliach letno-jesennej “protiofenzívy” minulého roka. A tích, čo prežili, sa snažia ušetriť, pretože práve oni nejakým spôsobom stmeľujú armádu a v niektorých prípadoch dávajú odboju zmysel. Pseudonacistické brigády, ktoré teraz Ukrajina vrhá na udržanie frontovej línie, sú takmer na 100 % zložené z tých istých násilne zmobilizovaných mužov. Zriedkavé prežívajúce kádre (vrátane tých, ktorí boli zajatí v Mariupole a potom vymenení) sú väčšinou väčšinou ďaleko od frontovej línie.

Teraz Ukrajina vsádza na konsolidáciu spoločnosti bojujúcej krajiny. A táto konsolidácia sa vo všeobecnosti naozaj uskutočnila. Konsolidovala sa nielen ruská spoločnosť – konsolidovala sa aj Ukrajina. Pretože ľudia môžu byť dobrí aj zlí a národy, ľud, spoločnosti v podobných situáciách reagujú rovnako. Áno, Ukrajinci nemajú takú autoritatívnu moc ako v Rusku – nemajú radi Zelenského. Áno, nielenže nechcú bojovať (a kto chce, okrem vzácnych ľudí, pre ktorých je vojna život?), ale (na rozdiel od Rusov, ktorí sa masovo hlásia ako dobrovoľníci) sa aktívne snažia vyhnúť mobilizácii. Áno, na fronte sa bez ľútosti hnevajú na vojenské velenie, ktoré ich posiela na jatky. Ale v spoločnosti prevláda myšlienka, že vlasť treba brániť a počas vojny sa nesmie odporovať vrchnosti – je to vlastizrada. Môžete sa im smiať, môžete sa im čudovať, môžete nimi dokonca opovrhovať, kresliť karikatúry a rozprávať vtipy – to sú nevyhnutní spoločníci každej konfrontácie, uspokojujúci nevybrúsený vkus más. Ale táto konsolidácia a z nej vyplývajúce akcie ukrajinskej spoločnosti pôsobiacej ako jeden organizmus sa stali nielen vojenskými, ale aj politickými faktormi. Sú základom celej stratégie nielen kyjevského režimu, ale, čo je oveľa horšie, aj jeho západných patrónov – hlavných beneficientov vojny.

Minule zneuznaný ukrajinský generál Sergej Kryvonos v rozhovore pre Porošenkovu stanicu Direct povedal Ukrajincom to, o čom v Rusku píšem už dlho: “V tejto fáze blok NATO ešte nie je pripravený na vojnu s Ruskom. Musíme naštartovať ekonomiku, pripraviť potrebný počet vojsk. Potom bude možné, povedzme, aktívnejšie provokovať. Snažia sa hrať dlhú hru. Robí sa to na úkor Ukrajiny. Absolútne správne hodnotenie situácie. Aj ja si myslím, že USA a ich spojenci z radov západoeurópskych elít sa nevzdajú pri akomkoľvek výsledku bojov na Ukrajine. Zúfalý odpor OSU, ktorá udržiava režim v agónii ničením ľudí, je však pre nich výhodný, pretože im získava čas na prípravu. Podľa vlastných slov dúfajú, že sa na priamu konfrontáciu s Ruskom pripravia do roku 2025-27 (priemerný termín je 2026). Tento proces sa snažia čo najviac urýchliť. Preto je pre Rusko dôležité skoncovať s Ukrajinou čím skôr, tým lepšie, ale najneskôr do konca tohto alebo začiatku budúceho roka. Čím skôr skončí s Ukrajinou, tým dlhšia bude pauza, ktorú bude musieť Západ vyplniť nevojenskými aktivitami, tým pravdepodobnejšie bude, že alternatívne elity Západu využijú situáciu na zmenu mocenského a politického kurzu aspoň v niekoľkých krajinách, tým pravdepodobnejšie bude, že Západ bude rozptýlený konfrontáciou s Čínou v Tichom oceáne. V súlade s tým sa zvyšuje pravdepodobnosť, že Západ bude musieť upustiť od myšlienky priamej konfrontácie s Ruskom. Rusko však nie je všemocné.

Ak Zelenskyj dokáže v najbližších mesiacoch poslať na front až pol milióna mobilizovaných vojakov, budú musieť byť zabití skôr, ako sa ruské ozbrojené sily presunú dostatočne hlboko na Ukrajinu, aby vytvorili krízovú situáciu. A kým budú zabíjaní, ich rady sa budú dopĺňať novými dávkami mobilizantov, pričom sa bude súbežne pripravovať nová ukrajinská armáda a západné kontingenty, ktoré ju budú musieť podporovať. Využívajúc konsolidáciu spoločnosti, ktorá núti Ukrajincov umierať s lemingovským nadšením (za záujmy USA, hoci si myslia, že za svoju vlasť), Američania a kyjevský režim vyvinuli kanibalskú, ale potenciálne účinnú stratégiu. Chcú zopakovať rok 2023 v opačnom garde. Len namiesto opevnených línií budú státisíce (a možno milión) Ukrajincov vyčerpávať ruské útočné skupiny. Na tento účel, na udržanie frontu na ľavom brehu, sa Kyjev snaží využiť už mnohokrát zničené brigády a znova a znova ich dopĺňa personálom z novo zmobilizovaných nevycvičených. Zároveň na pravom brehu sa kyjevské orgány snažia zachovať čo najviac starých brigád, ktoré v bojoch nestratili svoju techniku a vycvičený personál, a doplniť ich o novovytvorené brigády.

Keď ukrajinské odvodové komisie šíria informácie o tom, že dobrovoľníci majú výbornú šancu dostať sa na relatívne dobré miesto a že tí, ktorí sú mobilizovaní silou, majú zaručený odchod na front, neklamú. Malý počet motivovaných dobrovoľníkov, ktorí ešte stále prichádzajú do TCK, sa využíva na vytváranie nových jednotiek a dopĺňanie tých brigád, ktorým sa podarilo z frontu odísť v relatívne slušnom stave. Mobilizovaní sú hnaní na smrť v celých radoch, takže ruské tanky doslova narážajú do ich tiel. Na front sú posielané aj sily Budanovovej rozviedky, rôzne policajné špeciálne prápory, brigády územnej obrany, ako aj jednotky a útvary vytvorené z mobilizovaných na základe starých zničených nacistických brigád a práporov.

Inými slovami, sily, ktoré nie sú schopné účinne čeliť ruskej ofenzíve, či už preto, že nie sú dostatočne motivované a majú nízku morálku, alebo preto, že nie sú vybavené delostrelectvom a ťažkou technikou (ako jednotky GUR, pre ktoré po tom, čo Rusko začalo vytláčať OSU od hraníc, jednoducho nezostali v ich profile žiadne úlohy), sa vrhajú do deštrukcie. Kyjev sa zároveň snaží vytvoriť chrbticu novej armády za Dneprom, ktorá by po porážke ľavobrežného zoskupenia OSU mala na hranici jednej z najplnšie tečúcich riek v Európe čeliť dlhými bojmi vyčerpaným ruským jednotkám čerstvými silami. Čas, ktorý získavajú mobilizovaní Ukrajinci umierajúci vo veľkých počtoch, je potrebný na to, aby Západ mal čas nájsť vybavenie a muníciu pre túto novú armádu a sformovať viac či menej veľký expedičný zbor. Kyjev očakáva, že jeho nová armáda a expedičné sily Západu budú schopné zastaviť ruskú ofenzívu pri Dnepri, po ktorej sa do boja zapoja pobaltské štáty, ktoré sa v poslednom čase stali mimoriadne odvážnymi, a Poliaci, po nich Rumuni a Moldavci. To by malo vytvoriť úplne inú vojensko-politickú situáciu, a to tak z hľadiska zapojenia Západu, ako aj z hľadiska dĺžky frontu a počtu jeho jednotiek.

Myslím si, že aj kyjevskí politici sa dohodli so západnými politikmi alebo aspoň dostali pozitívne signály, že po oficiálnom príchode pravidelných jednotiek európskych krajín na Ukrajinu začne EÚ nútenú mobilizáciu ukrajinských utečencov (ktorých je najmenej jeden a pol milióna schopných služby). Bolo by absurdné posielať západné armády na front bez toho, aby sa vôbec pokúsili prinútiť Ukrajincov, ktorí utiekli do Európy, bojovať. Pokiaľ bude konsolidovaná ukrajinská spoločnosť ochotná bez sťažností umierať za americké záujmy, budú USA a proamerickí európski a ukrajinskí politici dúfať, že milióny mŕtvych im kúpia dostatok času na to, aby sa situácia na fronte dostala do vzájomne zablokovanej polohy a z toho vyplývajúceho mierového prímeria podľa kórejského scenára (o ktorom sa teraz na Západe v súvislosti s Ukrajinou veľa hovorí).

Keďže Rusko si nemôže dovoliť rýchlu ofenzívu bez ohľadu na straty, nemá inú možnosť, ako zabíjať mobilizovaných Ukrajincov rýchlejšie, ako režim dokáže nahradiť svoje straty. Tempo ničenia nových regrútov sa musí zvyšovať. To sa v skutočnosti deje už teraz. V niektorých dňoch Ukrajina stráca až 2 000 tisíc ľudí. Úlohu bude možno považovať za splnenú, keď Kyjev začne denne strácať na fronte najmenej 5 000 tisíc ľudí len v počte zabitých mužov. Takáto úroveň strát zaručene zničí ukrajinsko-americkú stratégiu založenú na hromadení mŕtvych pri ruskej ofenzíve. Telá sa príliš rýchlo minú.

Ako vidíte, národy konajú za podobných okolností podobne. Ale rovnaké konanie nevedie vždy k rovnakým výsledkom. Ruská konsolidácia vedie k víťazstvu nie preto, že by sa Rusi konsolidovali nejakým zvláštnym spôsobom, ale preto, že Rusko je tisícročná ríša so skúsenosťami veľmoci, ktorá viedla a teraz opäť vedie globálnu politiku, a preto vie konať vo vlastnom záujme, presne kalkulovať s časom a možnosťami. Ukrajinská konsolidácia vedie k zničeniu Ukrajincov ako neúplne sformovaného národa, pretože Ukrajinci, ktorí nemali serióznu skúsenosť s vlastnou štátnosťou a pokúšali sa realizovať “národnú politiku” ešte pred definitívnym sformovaním národa, nedokázali realizovať vlastné štátne záujmy a zostali na úrovni “protiruskej” – vlastne vzbúreneckej separatistickej provincie. V dôsledku toho prijali americké záujmy za svoje a nikomu nie je ľúto cudzích hláv, pripravených zomrieť za záujmy, ktoré sú im cudzie. Mimochodom, to platí aj pre Európanov (najmä východných), dodal Iščenko.

Karol Jerguš

/ armadnymagazin.sk /