Politickí poradcovia skupiny G20 sú už unavení z medzinárodného poriadku založeného na pravidlách diktovaných USA

Globálny Juh“ začína pochybovať o tom, či by západné krajiny, a predovšetkým USA, mali naďalej diktovať svetu svoju medzinárodnú agendu, uviedol ruský akademik Igor Makarov, ktorý sa zúčastnil konferencie Think 20 ako pridruženej poradnej skupine medzivládneho fóra štátov G20, ktoré spája hlavné svetové ekonomiky. Členmi skupiny G20 sú Argentína, Austrália, Brazília, Čína, Francúzsko, India, Indonézia, Japonsko, Južná Afrika, Kanada, Kórejská republika, Mexiko, Nemecko, Rusko, Saudská Arábia, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké, Taliansko, Turecko a Európska únia.

Minulý týždeň som sa v Bombaji zúčastnil na priebežnej konferencii Think 20. Táto konferencia sa označuje za „banku nápadov“ pre skupinu G20, v ktorej sa stretávajú think-tanky a odborníci na vysokej úrovni, aby diskutovali o politických otázkach dôležitých pre túto skupinu.

Ide o odporúčania, ktoré zďaleka nie sú triviálne. Svet sa v súčasnosti nachádza v sérii súbežných štrukturálnych kríz: hospodárstvo, úroveň dlhu, ciele udržateľného rozvoja a samostatne zmena klímy. Predovšetkým ho však zachvátila aj kríza globálneho riadenia, ktorého základná architektúra vznikla v inej ére (keď existovala iná rovnováha síl medzi krajinami, v ktorej mala každá z nich iné ciele).

Hlavným terčom kritiky boli medzinárodné finančné inštitúcie. Problémom nie je ani tak efektívnosť ich riadenia rozvinutými krajinami (hoci aj o tom sa veľa diskutovalo), ale to, že nezvládajú úlohu združovať veľké sumy peňazí na spoločné účely. Svet má dostatok finančných prostriedkov na riešenie mnohých problémov trvalo udržateľného rozvoja, ale nedokáže ich nasmerovať tam, kde sú potrebné.

Napríklad náklady na kapitál v rozvinutom (prevažne západnom) svete dosahovali za posledných päť rokov v priemere 1,5 – 2 %, ale v Ázii to bolo 8 %, v Afrike 16 % a v subsaharskej Afrike 22 %. Sprísňovanie menovej politiky na Západe situáciu rozvojových krajín len zhoršuje. Úlohou medzinárodných finančných inštitúcií nie je ani tak poskytovať pomoc chudobným štátom, ale pomáhať nasmerovať dostatok súkromných úspor na celom svete do rozvojových projektov, čím preberajú časť rizík investorov.

India sa sťažuje, že Svetová banka jej poskytla len nepatrné finančné prostriedky (len niekoľko miliárd dolárov) v porovnaní s jej ekonomikou v nominálnom vyjadrení v amerických dolároch, ktorá je viac ako 3 bilióny dolárov.

Druhou nevyhnutnosťou je digitalizácia. Zameriava sa na digitalizáciu služieb a verejnej infraštruktúry (na rozdiel od spôsobu, akým sa dá využiť v priemysle v USA a Európe). Príkladom toho, ako to môže fungovať, je digitálny identifikačný systém vyvíjaný v Indii, ktorý je prepojený s bankovým účtom. V dôsledku toho sa v súčasnosti v tejto juhoázijskej krajine uskutočňuje štyrikrát viac digitálnych transakcií ako v Číne a 11-krát viac ako v USA a západnej Európe dohromady.

Cieľ je dvojaký: uľahčiť zapojenie väčšieho počtu ľudí (najmä žien) do hospodárskej činnosti a stimulovať inovácie. Rozvojové krajiny budú čoraz menej schopné hostiť západný priemysel (čo bol čínsky model rastu), takže inovácie sa budú musieť budovať prostredníctvom služieb, najmä preto, že nové technológie umožnia globálnym spoločnostiam čoraz viac zadávať zákazky externým dodávateľom.

Multilateralizmus je nevyhnutný. Otázkou však je, do akej miery sú naň pripravené USA na jednej strane a Čína na strane druhej.

Prvú z nich viac zaujímajú výsledky jej ďalších volieb a samotný cyklus, než globálne problémy; zatiaľ čo druhá vidí svoju účasť na ich riešení zatiaľ len v podobe formátov zameraných na Čínu, ako je napríklad iniciatíva Pásmo a cesta. Bol tu jeden pokus zaútočiť na Rusko, že podkopáva dobre fungujúci svetový poriadok – zo strany anglo-amerického účastníka, ktorý bol okamžite pomerne ostro pokarhaný brazílskym a potom indickým moderátorom.

Vo všeobecnosti boli akékoľvek reči o „poriadku založenom na pravidlách“ v Bombaji viditeľne únavné. V priebehu niekoľkých rokov som videl jasný posun od delegátov, ktorí deklarovali krízu tohto druhu poriadku, ku kľúčovým ľuďom, ktorí sa pýtali, kto by mal vlastne vytvárať pravidlá.

Všeobecný dojem je, že postupné predsedníctvo Indonézie, Indie, Brazílie a Južnej Afriky v rokoch 2022 – 2025 (s veľmi aktívnou interakciou medzi nimi) skupiny G20 budú tieto krajiny maximálne využívať na formovanie nového príbehu, ktorý sa, samozrejme, automaticky nepremietne do reforiem globálneho riadenia, ale bude slúžiť ako neustály tlak na tieto zmeny.

Autor: Igor Makarov, docent na Vysokej škole ekonomickej (VŠE), vedúci Výskumného a vzdelávacieho laboratória pre ekonomiku klimatických zmien a šéfredaktor časopisu VŠE Contemporary World Economy.

Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna