Oldo Hlaváček kritizoval degresiu v medziľudských vzťahoch aj ochotnícku úroveň hercov súčasného SND

Bývalý dlhoročný člen Činohry Slovenského národného divadla, zabávač, scenárista a moderátor Oldo Hlaváček sa v rozhovore pre magazín Plus 7 Dní vyjadril k úpadkovej úrovni slovenských hercov -revolucionárov a poukázal nielen na ich žalostné umelecké výkony, ale aj na nevídané medziľudské vzťahy v tejto komunite.

Oldo Hlaváček v januári dovŕšil okrúhlu deväťdesiatku a sám seba nazýva vyslúžilým hercom. „Keby ma zavolali, aby som hral na javisku nejaký stĺp, ktorý nemusí rozprávať, to by som možno zvládol podľa ich predstáv. Na ostatné by som sa nedal, pretože my sme hrali podľa iných kritérií. Ľudia by veru dnes potrebovali aj poriadnych komediantov, aby pookriali a dostali sa do dobrej nálady. Život je poriadne ťažký, aj mňa prikvačil. Hlavne po tom, keď mi odišla moja milovaná manželka,“ posťažoval sa pred nami Oldo Hlaváček.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Vo svojom veľkom dome žije sám a napriek vysokému veku sa vie o seba aj postarať.

„Všetko zvládnem, akurát na kosenie trávy si už netrúfam. Preto dnes prišiel syn a pomohol mi,“hovorí ďalej. Ako dôchodca sleduje aj veci verejné a zvlášť ho mrzí napätá situácia v prostredí Slovenského národného divadla.

Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení nejakého ochotníckeho divadla. Takéto výkony na javisku našej prvej scény nemajú čo robiť. A to nie je len môj názor. Možno sa medzičasom zlepšili, ale tak ma znechutili, že ma to tam už neláka chodiť. Navyše by som musel autobusom dvakrát prestupovať, a to je už na mňa, veľa,“poznamenal.

Predostrel nám však aj iné dôvody. „Viete, ja som bol v Slovenskom národnom divadle, ktoré bolo vtedy skutočne národné, vyše polstoročnicu. Keď som ako mladý prišiel, bolo to naozaj niečo. Stál som na javisku s hercami, ktorí pre divadlo žili a tvorili ozajstné umenie a dejiny. A teraz žiadna úcta, vychovanie, nič. Úcta mladých k starším sa úplne vytratila. Sú tam aj takí, u ktorých je vylúčené, aby pozdravili ako prví. A keď pozdravím ja, on mi vôbec neodpovie. Ani sa nepozrie, odkiaľ prichádza môj hlas. V takomto divadle by mali pracovať vzoroví ľudkovia, naše zlato. Ale toto neviem čo je. Či je to nevychovanosť, alebo im stúpla seriálová sláva do hlavy. Naozaj neviem,“ rozhorčuje sa.

Je rád, že už má plodné herecké roky za sebou a mal šťastie hrávať s najlepšími z najlepších. Keď sa ho spýtame, či má medzi súčasníkmi predsa len nejakých obľúbencov, rozpačito krčí ramenami.

„Ja si na ich mená už ani nespomeniem. Vo všetkých seriáloch sú tí istí a všetci hrajú všade rovnako.Veľká väčšina z nich si zo seriálov prenáša zlozvyky aj do divadla. Na to by ich mal niekto erudovaný upozorniť. Najviac to vidieť na javiskovej reči. Tá je pre seriálových hercov obrovským kameňom úrazu. Zle artikulujú, nie je im rozumieť. Mali by sa sústrediť, vzdelávať a nie hrať sa na veľké hviezdy. Tadiaľ cesta veru nevedie,“ odkazuje kolegom.

Hlavou krúti aj nad revolúciou v divadle, ktorá vznikla po odvolaní generálneho riaditeľa Mateja Drličku. „Drlička? Veď to bol v divadle mnoho rokov náš inšpicient. Celkom by ma zaujímalo, či sú v rodine,“ zamýšľa sa.

Rázne kroky ministerstva kultúry, ktoré Matej Drlička nazval slovami ŠTB a gestapo, hodnotiť odmieta, pretože nepozná pozadie ich rozhodnutí.

„Jedno vám ale poviem. Aj my sme podliehali kadejakým vyšším mociam. To bolo a bude vždy a je úplne jedno, v akom žijeme zriadení a kto nám vládne. Aj nás koľko dourážali. A čo sme mali robiť? Štrajkovať? My sme boli umelci, žili sme pre divadlo. Naši milovaní diváci boli pre nás najdôležitejší. A keď sa nedalo inak, naši veľkí herci mali hrdosť a radšej odišli so vztýčenou hlavou. Nikde neplakali, ani sa nedoprosovali. Zbavili sa ako psov Machatu, Kronera, Kvietika a iných. A to bol ozajstný výkvet. Keď si títo mladí myslia, že horekovaním niečo zmenia, mali by im postaviť detskú izbu, ale inak im, samozrejme, držím palce,“ predostiera svojský názor, s ktorým môžeme aj nemusíme súhlasiť.

Zdroj: plus7dni.sk / InfoVojna