Nešťastné vyhlásenie Oskara Rózsu: Ako tlak deformuje dialóg

Oskar Rózsa, renomovaný skladateľ, sa ocitol v strede kontroverzie okolo novej úpravy slovenskej hymny. Jeho cieľom bolo priniesť modernú, precíznejšiu podobu národného symbolu, ktorá by spájala tradíciu s aktuálnym hudobným jazykom.

Namiesto uznania však čelí obrovskej vlne kritiky, ktorá často presahuje umeleckú rovinu a prerastá do ideologických a politických konfliktov.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Hoci sa Rózsa od začiatku snažil o apolitický postoj, časť kultúrnej obce ho okamžite zaradila medzi sympatizantov súčasnej vlády a ministerky kultúry. Táto automatická stigmatizácia viedla k tomu, že jeho dielo začali kritizovať nielen konzervatívci, ktorí akúkoľvek úpravu hymny odmietajú, ale aj niektorí liberáli, ktorí si dielo spojili s aktuálnou politickou garnitúrou. V tomto tlaku sa skladateľ, známy svojou dôslednosťou a citlivosťou, dostal do situácie, ktorá presahovala čisto umelecké hodnotenie jeho práce.

Vyhrotená atmosféra

Výsledkom tejto vyhrotenej atmosféry bolo nešťastné vyjadrenie: „Ja tú hymnu nerobím pre vás.“ Tento výrok bol zjavne adresovaný tým najtvrdším neprajníkom – tým, ktorí jeho prácu odmietajú bez akejkoľvek snahy o pochopenie umeleckého zámeru. No v kontexte hymny ako symbolu národnej jednoty vyznelo toto vyhlásenie polarizujúco, akoby skladateľ cielene vylučoval určitú časť spoločnosti.

Najhlasnejších kritikov z radov liberálnej kultúrnej obce by sme mohli označiť za akýsi „liberálny Taliban“ – skupinu, ktorá namiesto vecnej kritiky útočí osobne a nekompromisne. Sme presvedčení, že Rózsa tým nechcel vylúčiť nikoho zo vzťahu k hymne, jeho slová boli skôr odkazom na frustráciu z neutíchajúcich útokov, ktoré považoval za neférové a ideologicky motivované.

Nie je však žiadnym tajomstvom, že niekedy ústa predbehnú hlavu – a to bol presne tento prípad. Pod psychickým tlakom a v prostredí, kde sa namiesto umeleckej debaty útočí na osobnú integritu, sa podobné výroky ľahko vyslovia. Problémom však zostáva, že keď ľudia nechcú alebo cielene ignorujú kontext, takéto slová sa ľahko prekrútia a použijú ako ďalšia munícia na vyostrenie sporu.

Rózsa však od začiatku nechcel, aby jeho dielo bolo nástrojom politického boja. Jeho vízia vychádzala z čisto umeleckého zámeru – poskytnúť hymne modernejší a precíznejší hudobný výraz, ktorý by neznehodnocoval jej emocionálnu hĺbku. Napriek tomu sa jeho práca stala predmetom polarizácie, ktorú pravdepodobne nikdy nezamýšľal.

Celá situácia odhaľuje hlboké rozdelenie slovenskej spoločnosti. Národné symboly, ktoré by nás mali spájať, sú čoraz častejšie zneužívané ako nástroj ideologických bojov. Ak má hymna naďalej plniť svoju úlohu symbolu jednoty, je potrebné vrátiť sa k vecnému posudzovaniu a odložiť politické nálepky.

Aj keď sme ešte nemali možnosť počuť úplnú podobu jeho úpravy hymny, všetci ju s napätím očakávame. Keď konečne zaznejú prvé tóny „novej“ hymny, veríme, že všetky spory a predsudky sa rozplynú.

/ ereport.sk /