Parížska klimatická dohoda ako najväčšia aféra storočia, alebo Climategate
V dobe masového rozšírenia internetu a sociálnych sietí možno ľudí presvedčiť o čomkoľvek. Pred takmer polstoročím globálna elita prijala rozhodnutie o potrebe deindustrializácie svetovej ekonomiky.
Toto rozhodnutie bolo odôvodnené v dokumentoch Rímskeho klubu, podporené teóriou „postindustriálnej spoločnosti“ a prezentované v ďalších výpočtoch. Jednou z nich je doktrína globálneho otepľovania pod vplyvom skleníkového efektu v dôsledku emisií, ktoré sa do atmosféry dostávajú z priemyslu, dopravy, poľnohospodárstva, domácností (oxid uhličitý, metán a mnohých ďalších plynov).
Začiatkom 70. rokov mali úvahy o skleníkovom efekte status hypotézy. Existovala spolu s opačnou hypotézou – verziou nadchádzajúceho ochladenia planéty. Viedli sa vedecké diskusie, ktoré prispeli k lepšiemu porozumeniu procesov v biosfére, interakcii spoločnosti a prírody. V 80. rokoch boli podobné diskusie zriedkavé. Bez zjavného dôvodu sa do popredia začala dostávať hypotéza skleníkoveho efektu a otepľovania planéty. Koncom 80. rokov sa z hypotézy stala „teória“ a otepľovanie sa začalo prezentovať ako klimatická katastrofa. Zástancom novej „teórie“ prišli na pomoc médiá a kinematografia, ktoré ľudí strašili apokalyptickými obrazmi; druhú celosvetovú potopu vyobrazili ako dôsledok topenia večného ľadu na póloch Zeme.
Teraz chápem, že celá táto grandiózna práca bola prípravou na konferenciu OSN o životnom prostredí a trvalo udržateľnom rozvoji v Riu de Janeiro v roku 1992 (v lete 1991 som ako konzultant OSN pripravoval na konferenciu materiály týkajúce sa Sovietskeho zväzu). Na uvedenej konferencii bol prijatý Rámcový dohovor o zmene klímy. Otepľovanie klímy a klimatická katastrofa v dôsledku antropogénnych a technogénnych činností sa už vnímali ako axióma, ktorá si nevyžaduje dokazovanie.
OSN potom postupovala v súlade s cestovnou mapou prijatou v Riu de Janeiro. V roku 1997 bol vypracovaný a otvorený k podpisu Kjótsky protokol, ktorý stanovoval konkrétne kvóty na emisie CO2 a krajinám určoval časový rámec na dosiahnutie stanovených úrovní emisií. „Boj s klimatickým otepľovaním“ sa už vedie mnoho rokov. Dôležitým míľnikom bola Parížska klimatická konferencia v decembri 2015, na ktorej sa stretli delegácie z 200 štátov a jurisdikcií. Výsledkom konferencie bola Klimatická dohoda, ktorá počítala s dosiahnutím nulových emisií skleníkových plynov do polovice XXI storočia.
Avšak z nejakého dôvodu Donald Trump, novozvolený prezident Spojených štátov (na ktoré, podľa odhadov, pripadá približne 1/5 všetkých emisií CO2), uviedol, že jeho krajina od Parížskej dohody odstupuje. Joe Biden, prichádzajúci do Bieleho domu, už v druhý pracovný deň oznámil, že USA sa k Parížskej dohode vracajú. Tým dal najavo, že USA sú pripravené viesť svetové hnutie v boji s klimatickou katastrofou. Je pravda, že došlo k nepríjemnostiam: vo februári udrelli v Texase a mnohých ďalších štátoch také mrazy, aké neboli zaznamenané za desaťročia teplotných pozorovaní. Niekoľko desiatok ľudí zomrelo na podchladenie, tisíce mrzli. Bez elektriny zostalli 4 milióny Američanov.
V tom istom februári na povrch opäť vyplávali teórie a hypotézy predpovedajúce dlhodobé ochladenie planéty. V Amerike je, a to aj napriek diktátu v oficiálnej vede, dosť veľa vedcov, ktorí odmietajú teóriu otepľovania. Dlhé roky proti nej bojoval Frederick Seitz, bývalý prezident Akadémie vied USA; kolektívnu petíciu proti klamstvu podpísalo 17 tisíc amerických vedcov. Môžete si o tom prečítať v rozhovore s členom-korešpondentom Ruskej akadémie vied Andrejom Kapicom „Globálne otepľovanie a ozónové diery – vedecké mýty“. Kapica, rovnako ako Seitz, a ako aj tisíce ďalších vedcov tvrdí, že Kjótsky protokol a Parížska dohoda sú podvod v záujme svetovej oligarchie, že tendencie stojace v pozadí týchto dokumentov sú „skutočná hrozba pre ľudstvo a ťažká rana pre jeho budúcnosť“.
Z digitálneho priestoru je pritom odstránená akákoľvek informácia spochybňujúca dogmu klimatického otepľovania. Ako príklad uvediem jednu udalosť.
Škandalózna udalosť sa stala pred viac ako desiatimi rokmi a dostala názov Climategate. V centre škandálu bolo Oddelenie klimatológie (Climatic Research Unit, CRU) University of East Anglia, ktoré je jedným z troch hlavných dodávateľov informácií o klíme pre Medzivládny panel o zmene klímy (The Intergovernmental Panel on Climate Chang, IPCC) pri OSN. IPCC je kľúčovým útvarom OSN v oblasti klimatickej tematiky.
V novembri 2009 neznáme osoby rozšírili prostredníctvom internetu archívny súbor, ktorý obsahoval informáciu, odcudzenú z uvedeného Oddelenia klimatológie. Kritici teórie antropogénneho otepľovania sa oboznámili s informáciou a dospeli k záveru, že počiatočné údaje tejto teórii odporujú, niektoré údaje boli skryté, iné skreslené. Odkryla sa aj kuchyňa prípravy „potrebnej“ informácie. Napríklad 16. novembra 1999 riaditeľ Oddelenia klimatológie Phil Jones napísal: „Práve som použil Mikeov trik z časopisu Nature a do každej kolónky pridal skutočné teploty… aby som skryl pokles“. 11.03.2003 Jones pohrozil redaktorovi časopisu Climate Research, nahnevalo ho, že redaktor umožňuje publikovať aj špecialistom s alternatívnymi názormi.
Boli odhalené prepojenia zamestnancov Oddelenia s tými, ktorí sa v iných krajinách zaoberali konštruovaním „teórie otepľovania“. Ukázalo sa, že to bola široká medzinárodná sieť. Prívrženci teórie otepľovania sa snažili napríklad znížiť teplotu Zeme v období stredoveku, aby mohli dnešné teploty predstaviť ako bezprecedentne vysoké.
Pokiaľ ide o škandál okolo Oddelenia klimatológie, rôzne komisie vykonali tucet kontrol, všetky však mali formálny charakter. Závery komisií boli rovnaké. V roku 2010 teda Agentúra pre ochranu životného prostredia Spojených štátov uviedla, že „je to len otvorená diskusia vedcov pracujúcich na otázkach, ktoré vyvstávajú pri zostavovaní a prezentácii veľkých a zložitých súborov dát“ .
A v roku 2011 došlo k druhému incidentu – úniku súboru FOIA2011 s 5 000 e-mailami objemom 173 MB. Súbor bol zverejnený na serveri Sinwt.ru. Tentokrát neboli takmer žiadne inšpekcie a kontroly. A záškodnícka činnosť Oddelenia klimatológie zostala nepotrestaná a CRU významne prispela k príprave Parížskej klimatickej konferencie.
Silikónová mafia zatiaľ nevyčistila z internetu všetko, čo sa týka tohto škandálu. K dispozícii je podrobná (180-stranová) štúdia Johna Costella THE Climategate Emails. Existujú tiež autoritatívne informačné zdroje, ktoré už dlhé roky odhaľujú lož nazývanú „klimatická katastrofa“: Climate Audit; Watts Up With That?
P.S. Jeden zaujimavý fakt. Životopisci Donalda Trumpa poznamenávajú, že istý čas bol americký prezident horlivým prívržencom teórie klimatickeho otepľovania. Až v roku 2010 sa oboznámil s materiálmi o Climategate. Potom sa jeho postoj ku klíme dramaticky zmenil. Oficiálnemu pohľadu prestal dôverovať a po príchode do Bieleho domu oznámil, že Amerika z Parížskej klimatickej dohody vystupuje.
Komentár Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)
zdroj: hlavný denník
Bývalá dánska kráľovná Margaréta II. svojich zosnulých rodičov obraňuje. Peter Kramer vo svojej 380-stranovej knihe…
Koncepcia „prvotného antigénového hriechu“ bola prvý raz navrhnutá pred šesťdesiatimi rokmi. Tento fenomén má potenciál…
„Na ich vyradenie z prevádzky boli použité oveľa silnejšie výbušné nálože a oveľa väčšie plavidlo,“…
Hlavné mestá krajín Západu zrazu zabudli na princípy, ako je spravodlivá súťaž, nedotknuteľnosť vlastníctva, prezumpcia…
Nemecko vysvetľuje včerajšiu náhlu návštevu ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej na Ukrajine túžbou oficiálneho Berlína…
Ruské veľvyslanectvo ostro odsúdilo slová britského veľvyslanca Edwarda Fergusona, ktorý sa v článku pre srbské…