Kto bol Vladimír Ján Žuffa

Narodil sa 1. 6. 1893 v Liptovskom Mikuláši a zomrel 1. 12. 1974 tiež v Liptovskom Mikuláši. Ak ste získali prvý dojem, že chlap strávil celý život na rodnej hrude, tak nič nie je ďalej od pravdy. Vladimír Žuffa bol hlavne (a okrem mnohého iného) lekárnikom a za svojich osemdesiat rokov stihol prežiť tých životov niekoľko. Gymnázium vyštudoval v Kežmarku a farmaceutické vzdelanie získal v Budapešti. Hneď po vypuknutí Veľkej vojny musel narukovať a na fronte bol zranený. Neskôr pôsobil vo vojenských farmaceutických skladoch.

Žuffovci boli odjakživa stúpencami myšlienky slovensko-českej vzájomnosti a tak hneď po vyhlásení Československej republiky sa prihlásil do služieb Slovenskej národnej rady. Ukázal sa ako schopný organizátor a v prvých rokoch na Liptove organizoval národnú gardu. Jeho profesiou však bola farmácia a vrátil sa k nej, len čo sa dalo. Jeho ambíciou bolo vybudovať na Slovensku farmaceutické školstvo, vydávať odborný časopis a založiť stavovskú organizáciu. Všetko sa mu podarilo a ako najagilnejší slovenský farmaceut bol až do roku 1938 predsedom Zväzu lekárnikov.

Po rozpade Československa sa zapojil do odbojovej organizácie Obrana národa a vplyvom svojich známostí, hlavne s gen. Rudolfom Viestom, plnil často nebezpečné a dôležité úlohy aj mimo Slovenska na území protektorátu. V priebehu roka 1940 sa o jeho činnosti dozvedeli bezpečnostné úrady a Žuffa musel v tajnosti emigrovať. Zapojil sa do organizovania lekárnickej služby československého exilového vojska, najskôr na Blízkom východe, kde pôsobil aj ako redaktor v československom vysielaní rádiostanice Levante. Neskôr sa mal preplaviť na lodi okolo Afriky do Londýna, no loď v Atlantiku torpédovala nemecká ponorka a Žuffa prežil v záchrannom člne niekoľko strastných dní takmer bez jedla a vody, kým stroskotancov zachránila britská cisternová loď. V tom čase už bol kapitánom a pri ceste mal na starosti aj zaplombovaný kufrík s tajnými dokumentami. Toto svoje dobrodružstvo opísal v knihe Zdá sa, že sme torpédovaní.

V Británii naďalej pracoval na organizovaní farmaceutickej služby a zásobovaní liekmi aj československej vojenskej jednotky v Sovietskom zväze. Vedel, že obyvatelia Československa budú potrebovať fungujúce zásobovanie liekmi aj po vojne a tak bol ako vedúci predstaviteľ Československého červeného kríža jedným z prvých organizátorov zdravotníctva v povojnovej vláde. Neprijal však ponúkané členstvo v komunistickej strane a tak napriek nespornej odbornosti, zásluhám a schopnostiam mu vyvlastnili dom v Bratislave a vysťahovali ho do Dobšinej. Žuffove celoživotné dielo ocenili až v roku 1968, no zas len nakrátko.

Vladimír Žuffa mal aj veľa záľub, v ktorých vynikal. Bol aj vášnivým filmárom, fotografom a poľovníkom. V Jánskej doline vybudoval poľovnícku chatu, ktorá po rekonštrukcii stojí dodnes. Ako prekladateľ prepísal do slovenčiny z maďarčiny Ľudskú tragédiu od Imre Madácha, jeho obľúbené dielo, a to len preto, aby ho sprístupnil viacerým čitateľom.

Vladimír Ján Žuffa je však skvelým príkladom interdisciplinárneho uvažovania. Jeho dielo by mohlo byť silnou inšpiráciou pre ekonómiu, keby ekonómovia, ako väčšina šarlatánov, sa nesnažili vytvárať uzavreté komunity a nepúšťať medzi seba outsiderov.

Moje prvé stretnutie s dielom Vladimíra Žuffu bolo cez knižku Podnik – živý organizmus, ktorú napísal v rokoch 1938 – 40, keď pôsobil ako riaditeľ tlačiarne v Žiline. V tejto knižke veľmi podrobnými lekárskymi analógiami popísal, ako má fungovať zdravá firma rovnako ako zdravé ľudské telo. „Podobne, ako je možné podnik prirovnať k najkomplikovanejšiemu organizmu človeka, celkom tak možno prirovnať menší podnik k organizmu primerane nižšieho tvora, postupne až primárnu symbiózu niekoľkobunkového živočícha, a napokon najmenšieho remeselníka, ktorý si robí všetko sám, k jednobunkovému životu bez žiadnej špecializácie, lebo si sám vykonáva všetky životné úlohy.“

Táto knižka, hoci ju odborní ekonómovia sporadicky citujú až v dnešných časoch, je inšpiratívna svojim celostným prístupom. Žiadna časť „ekonomického organizmu“ nie je zbytočná tak, ako nie je zbytočný žiadny ľudský orgán. Aj pre ekonomické organizmy je na prežitie najdôležitejšia homeostáza a rovnováha. Ak sa telesné médium (analogicky peniaze) hromadí len v jednom orgáne, vždy to skončí chorobou, podobne nadmerný rast a prosperita niektorých buniek a tkanív môže byť pre celok zhubná.

Nižšie uvediem ešte niekoľko ďalších citátov z tejto pozoruhodnej knižky. Znovu upozorňujem, že boli napísané pred viac ako 60 rokmi, ale znejú rovnako aktuálne a naliehavo.

1

Porovnaním povinností funkcionárov a zamestnancov podniku s úlohou a výkonom orgánov ľudského tela, rád by som u každého vzbudil prvý a najdôležitejší predpoklad úspechu: pocit zodpovednosti. Pocit zodpovednosti a osobná zodpovednosť sama je alfou a omegou každej úspešnej práce.

2

Nejeden z čitateľov môže postaviť otázku, na čo nám je, chudobnému národu, úvaha o veľkých podnikoch, keď takmer nijaké nemáme, a málo výhľadov je na to, aby sme ich v krátkom čase mohli mať vo významnejšej miere…

Náš, čo ako malý národ, je talentovaný, húževnatý a schopný aj najtvrdšieho života. Jeho schopnosti v hospodárskom živote neboli dosiaľ usmernené a primerane využité. Je povinnosťou nás všetkých, aby sme to umožnili a urýchlili. Nesmieme ho strašiť, že sme malí a že sa podľa toho musíme zariadiť, ale naopak, musíme ho vyburcovať a vychovať k tomu, aby sa neuspokojil s úrovňou, na ktorej je dnes, ale aby všetky svoje schopnosti, snahy a možnosti skoncentroval na neustály a čím rýchlejší vývin.

Želal by som svojmu národu, aby každý jeho podnikavý občan chcel stvoriť veľký podnik. I keď sme dnes malý a dozaista aj chudobný národ, pokladám za škodlivé a trestné predstavovať našu situáciu, ako by sme sa už museli zariadiť tak, že i v budúcnosti budeme trvale len samí malí ľudia. Naopak! Všetkých musíme naočkovať nezlomnou túžbou, vypracúvať sa neustále na väčších a významnejších. Veľmi cenná časopisecká a knižná literatúra Baťova cieľavedome a neprestajne poukazuje správne na to, že pri pevnej vôli, reálnou, vytrvalou, usilovnou a húževnatou prácou každá takáto túžba môže sa splniť a každý sa môže stať tým, čím chce byť.

3

Pod pojem „národného bohatstva“ spadá celý komplex hodnôt nielen materiálnych prírodných a pod., ale najmä imateriálne individuálnych, nech už je to kultúra, charakter či životaschopnosť celku. Všetky tieto hodnoty možno zmaterializovať a musí byť možnosť ich zmaterializovania, lebo len tak môžu tvoriť všetky spolu „národný kapitál“, ináč sa stanú utopistickou, prakticky bezcennou vlastnosťou. Pri bohatstve číro hospodárskom alebo finančnom nie je dôležitá výška, ale jeho vitalita (vlastnosť života), ktorú mu poskytujú schopnosti tých, čo s ním narábajú. Kvalitu matérie – kapitálu – dodá život: človek, aby ju použil na uľahčenie vlastnej životnej úlohy.

4

My jednotlivci umierame, ak chceme pri zdravom živote udržať naše potomstvo, svoje vedomosti nesmieme brať so sebou do hrobu. Všetko najlepšie, čo sme v tomto ohľade nazbierali v celom našom živote, musí dediť po nás celý národ, aby to mohol čo najvýdatnejšie využiť pre seba. Najviac tým poslúžime zdokonaleniu mládeže, ktorá je určená na to, aby po nás prevzala všetky naše úlohy.

5

Ozaj schopných organizátorov v dostatočnom počte môže mať len ten národ, ktorý poskytuje dlhoročné možnosti praktickej výchovy s dlhodobou tradíciou vštepovania základných podmienok úspešnej práce už od útleho veku každého jednotlivca, a to v miere primeranej jeho schopnostiam a nadaniam. Takýto národ sa nepomerne viac priblíži vlastnostiam a tajnostiam organického života, lebo si veľkou mierou zvyšuje počet tých, ktorí si sami nadobúdajú presvedčenia, že síce človek je stvorený pre individualistický život, ale že tento individualizmus musí byť krajne disciplinovaný, no nielen vonkajším násilím, ale spontánnym vnútorným imperatívom.

Nedisciplinovaný individualizmus je nanajvýš samovoľný, podlieha prírodou vštepenému egoizmu a nadobudnutím tzv. vonkajšej inteligencie naučí sa všetky zákony, ktoré usmerňujú sociálny život, využívať nie v intenciách ich pravého sociálneho poslania, ale výlučne podľa ich vhodnosti pre jeho vlastný, osobný záujem. Keď sa mu jeden nehodí, hľadá druhý, tretí, štvrtý, pokiaľ nenájde taký, ktorý mu najviac vyhovuje, aby ho potom so všetkou vervou a bezohľadnosťou uplatňoval v prospech seba. Takí „inteligenti“ sa stávajú tak pre národnú, ako i pre ľudskú pospolitosť elementom rušivým, ba i deštruktívnym a nebezpečným.

6

Náš národ je talentovaný a práceschopný. Okrem iného dokazuje to i veľký počet tých našincov, ktorí si za hranicami získali často i svetovú povesť. Prečo sa nemohli uplatniť u nás doma, aspoň pokiaľ im to neznemožnilo násilie cudzích záujmov? Na mnohé takéto otázky sa mi dostalo odpovede: Pri väčšine priemerných ľudí bol tomu na vine nedostatok práce doma. Pri mnohých ľuďoch, najmä schopných, bola iná príčina: z veľkej časti sme ich vyštvali my sami…

…veľmi výdatná príčina, prečo sa našinci, aj ozaj schopní ľudia, nevedeli uplatniť u nás doma, je až príliš radikálne uplatňovanie sa do dôsledkov známeho výroku: „Nik nemôže byť doma prorokom“. Výdatnou mierou sa to ešte stupňovalo neobjektívnou kritikou, ktorá vyzdvihuje len nedokonalosti, bez ohľadu na ich pomer k stránkam ozaj hodnotným. Produktívny človek v praxi i umení, potrebuje posilu, povzbudenie a uistenie, že nie je celkom bezcenným človekom. Koľko pozitívnej a azda vynikajúcej tvorby vyšlo nazmar v dôsledku všetko ubíjajúcej kritiky? Koľko cenných ľudí sme už takýmto spôsobom znevážili a koľko vyslovených talentov vopred ubili? Každý človek, ktorého pozitívna a objektívna hodnota sa priamo alebo nepriamo znehodnocuje, alebo úmyselne zamlčuje, musí buď klesať, buď utiecť ta, kde sa mu otvoria dvere pre uplatnenie.

Kým si neusporiadame vnútorné pomery, týchto vysokohodnotných členov nášho národa neprivábime nazad do vlasti.