Komu kto zobral kýblik na pieskovisku: Sulík odmieta, že by rokoval s poslancom Sujom

Líder SaS Richard Sulík odmieta, že by rokoval s nezaradeným poslancom Národnej rady (NR) SR Miroslavom Sujom. Reaguje tak na informácie, ktoré sa objavili na sociálnej sieti. Tvrdenia označil za klamstvá. Konštatuje to v stanovisku, ktoré TASR poskytol hovorca SaS Ondrej Šprlák.

„Snaha o legitimizovanie kšeftov s fašistami najnovšie vyústila do absurdného klamstva, ktoré sa šíri na internete. A to, že som rokoval so Sujom. Toto dôrazne odmietam,“ zdôraznil Sulík.

Pripomenul, že nie on upravoval zákon na podnet z ĽSNS. Rovnako tiež podľa jeho vyjadrení nesedel hodiny s poslancom Martinom Beluským, aby s ním dohadoval podporu „nejakého nedomysleného nápadu“. Odkázal, že podľa neho nie je rozdiel medzi „dobrým a zlým fašistom“.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Redakčný názor: Nálepkovalo sa najmä v totalitných režimoch

Koalícia dokazuje čoraz viac, že je v totálnom, nielen personálnom, ale aj morálnom rozklade a nie je schopná ani vystáť seba, ani riadiť štát. Vzťah Sulík – Matovič, do ktorého vtiahli títi dvaja lídri aj svoje strany SaS a OĽANO, pripomína ťažký rozvod dvoch partnerov, ktorí dokážu komunikovať medzi sebou alebo o sebe pred druhými iba cez obviňovanie a nadávky.

Komická a trápna situácia pripomína princíp, kde sa dvaja bijú, tam tretí vyhráva. V tomto prípade našli obe rozvadené a totožne úpadkové strany spoločného nepriateľa  „fašistov“.  Tým však prehrávajú obaja – aj Sulík, aj Matovič.

Ľudia nie sú hlúpi, aby pochopili, že toto odvádzanie pozornosti od ich problémov ani chlieb, ani beznín, ani plyn neurobia lacnejšími.

Sulík musí predsa vedieť, že politika je umenie možného. A tiež by mal vedieť, že pre kovaného liberála zo strany „Sloboda“ a (akože aj) solidarita vyznieva používanie Stalinovej nálepky „fašisti“ nielen trápne, ale aj nekompatibilne k hodnotovej, teda predpokladáme, antikomunistickej a antitotalitátnej línii.

Na zamyslenie, čo sa nám to do politiky a mediálneho priestoru vracia, stojí fakt, že stretávanie sa s názorovou opozíciou znamenalo stop nielen pre politikov, ale aj pre bežných občanov v totalitných ideologických  režimoch – počas nacizmu a komunizmu.

Ak sa teda tieto praktiky vracajú a majú byť bernou a hodnotoacou mincou, znamená to, že práve budujeme ďalší totalitný systém alebo jeho predprípravu?

Féroví ľudia, aj politici na vyjadrenie svojej pravdy a presvedčenia predsa nepotrebujú barličku toho tretieho, ani nálepky súdruha Stalina, aby oni vyzneli v lepšom svetle.

SKsprávy