J. Naď v službách atlantických tink tankov a mimovládok

Dramaturgia nedeľnej relácie Na telo s Michalom Kovačičom s hosťami Milanom Uhríkom (REPUBLIKA) a Jaroslavom Naďom (Demokrati) vykazovala zjavné opakujúce sa manipulatívne črty, dokonca s uvádzaním nepravdivých faktických tvrdení na úrovni zavádzania s cieľom tendenčne poškodiť hnutie Republika či priamo aj Milana Uhríka.

Ako už býva zvykom v tejto relácii, moderátor a Naď spolupracovali na grilovaní Uhríka.

Ak má Milan Uhrík pravdu a na niekoľkominútových hudobných záznamoch nie je hlas súčasného poslanca Ondreja Ďuricu ako to tvrdil moderátor Kovačič aj s dopredu pripravenými tézami na vyviňovanie sa, tak si potom TV Markíza vyrobila veľký problém a strata reputácie je tá najmenej bolestivá.

Bude samozrejme záležať na Uhríkovi a Ďuricovi, či toto zámerné poškodenie dobrého mena politického subjektu poženú minimálne pred Radu pre mediálne služby, či dokonca pred súd.

Obr. diskusná relácia Na telo TV Markíza. Zdroj: TV Markíza

Ani J. Naď sa nevedel spratať do kože a zjavne v dezilúzii z nízkych preferencií „Demokratov“ bezhlavo útočil na Uhríka opakovaním floskúl o nacistoch a akýchsi „balciarových ľuďoch“ na kandidátke.

Pri slovách o názorovej kópii Smeru a Republiky hneď v úvode relácie by si však J.Naď mohol radšej zahryznúť do jazyka, pretože bol to on, ktorý ako 19-ročný študent angažovane vstúpil a tri roky bol členom Smeru (2000-2002).

Uhrík sa nedal vyprovokovať a zväčša sa len usmieval na Naďove útočné výlevy. Škoda, že nepokračoval ďalej pri odvete na Naďovu angažovanosť v atlantickom mimovládnom sektore.

Billboard Republiky „Ani cent mimovládkam“ totiž vzbudil širokú pozornosť liberálno-progresívnej scény. Hnutie neskôr spresnilo, že má na mysli najmä „politické mimovládne organizácie“.

No a aktivitami práve v takýchto atlantických think tankoch a neziskovkách sa kariéra Jaroslava Naďa len tak hemží.

Naď v službách atlantických tink tankov a mimovládok

Vlákna tejto atlantickej a sorošovskej chobotnice s jeho menom a pôsobením sa prelínajú v takých politických elitných mimovládkach ako GLOBSEC, European Policy, Carnegi Europe, Open Society Foundation, CEPA, SPRATPOL, CEPS, IVO, ATLANTIC COUNCIL, SFPA (Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku), či CEPI (Central European Strategy Council)…

Naď je jeden z tých, čo pôsobia ako chodiaci maskoti politického proamerického a sorošovského tretieho sektora.

Naď už ako vysokoškolák šúchal nohami po kancelárskych kobercoch v mimovládnych organizáciách Euroatlantické centrum a Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku.

V rokoch 2014 – 2015 pracoval ako zástupca riaditeľa mimovládnej organizácie Globsec a expert tejto organizácie na obranu a medzinárodnú bezpečnosť v rámci Globsec Policy Institute a ako riaditeľ v mimovládnej organizácii Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (2016-18).

Zjavne sa musel snažiť, keď sa už ako 33-ročný stal členom vedenia organizácie Strategy council(Strategická rada), ktorá zastrešuje mimovládne organizácie Slovenská atlantická komisia (SAC), Centrum pre európske vzťahy (CEA) a tiež think tank Central European Policy Institute (CEPI), v ktorom navyše pôsobil ako expert pre obranu a bezpečnosť.

Naď je jeden z učebnicových príkladov ako prenikajú angažovaní aktivisti z mimovládneho sektora do vysokej politiky, dokonca na riadiace ministerské posty a stierajú prísnu hranicu medzi mimovládnym sektorom a vládnou mocou, čo kritizuje opozícia, vrátane Uhríkovej Republiky.

Prienik záujmov tretieho sektora do ovplyvňovania a riadenia štátu ilustruje aj jedno z Naďových pôsobísk – Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA – Slovak Foreign Policy Association), čiže zahraničnopolitický think tank, ktorého cieľom je podľa webstránky „realizovať… výskum a na základe tohto výskumu, poskytovať odporúčania pre tvorcov politík a rozhodujúce subjekty“.

Nie je ťažké si domyslieť tie „rozhodujúce subjekty“, ktorým dávajú tieto organizácie svoje „odporúčania“ na realizáciu. Pomaly sa v rozbaľovaní tejto pavučiny politického a ideologicky angažovaného tretieho sektora blížime k vlajkovej lodi medzinárodného syndikátu George Sorosa, ktorý má svoje „očká“ v 131 štátoch sveta.

A pri SFPA nájdeme prepojenia so sorošovskou Nadáciou otvorenej spoločnosti. Spoluzakladateľka SFPA Magda Vášaryová sedí nielen v správnej rade SFPA, ale je aj členkou Správnej rady Nadácie otvorenej spoločnosti.

Navyše Pavol Demeš – šedá eminencia politického tretieho sektora na Slovensku v knihe 20.rokov Nadácie otvorenej spoločnosti na Slovensku (NOS) uvádza, že SFPA a ďalšie proamerické thin tanky sídlili v tej iste budove na Staromestskej 6, kde bolo aj hlavné sídlo sorošovej Nadácie.

Ale v tomto elitárskom treťom sektore to už dávno nie je len o elitnom členstve, prepojeniach a prenose vplyvu do riadenia štátu, ale aj prelievaní financií.

Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (SSPI), v ktorom spolu s Naďom pred jeho vstupom do vlády pôsobilo viacero vysokých pracovníkov rezortu obrany získal v lete 2020, len pár mesiacov od inaugurácie novej vlády dotáciu takmer 51-tisíc eur. Bol to v tom čase najväčší grant, aký tento nštitút dostal od štátu (od Slovenskej agentúry pre medzinárodnú spoluprácu SlovakaidAid pri ministerstve zahraničných vecí).

Peniaze de fakto táto mimovládka získala len pár mesiacov po tom, ako sa jej bývalý riaditeľ Jaroslav Naď stal ministrom obrany…. to je zvláštna náhoda, že?

Len si pripomeňme, že z tejto mimovládky si na rezort Naď pritiahol za štátneho tajomníka MO SR Mariána Majera, riaditeľku ministerskej kancelárie Moniku Masarikovú a do parlamentu sa dostal ďalší mimovládkar, Juraj Krúpa, a to dokonca na post šéfa bezpečnostného výboru NR SR.

A to nie ej všetko. Naď a jeho bývalý štátny tajomník Majer boli zakladateľmi a bývalými riaditeľmi SSPI, čo bol partner portálu Infosecurity, z ktorého si už ako minister povolal Viktora Breinera do boja proti hybridným hrozbám a dezinformáciám… Áno, chápete to správne: mimovládkarska chobotnica v štátnych inštitúciách alebo ako rúčka z tretieho sektora rúčku pomydlí…

Ministerstvo obrany, keď už bola Naď jednou nohou na odchode vypísalo výzvu na dotácie na projekty týkajúce sa obrany a bezpečnosti štátu v sume pol milióna eur, pričom o dotáciu mohli požiadať práve občianske združenia, nadácie, neinvestičné fondy a neziskové organizácie…

Toto krátke nahliadnutie do zákulisia pôsobenia Jaroslava Naďa vyplnilo len malú časť mozaiky ako sa nielen aktivisti z tretieho sektora prepašujú do vysokej politiky akoby sa nechumelilo, a potom ešte aj verejné zdroje prelievajú späť do politicky angažovaných a ideologických mimovládok.

Naď a v debate ostentatívne ohrádzal na Uhríkove slová o tom, že klame.

Klamal o americkej DCA zmluve?

Ako je teda J.Naď konzistentný vo svojich tvrdeniach? Necelý týždeň po voľbách, 5. marca 2020, tesne po rokovaniach s budúcimi koaličnými partnermi, dostal otázku týkajúcu sa bilaterálnej zmluvy so Spojenými štátmi (DCA zmluva) o rekonštrukcii našich vojenských letísk výmenou za ich využívanie americkou armádou.

V tom čase odpovedal: „Keď to niekto vynáša donekonečna na povrch, tak to je naozaj až na smiech. Tu, dúfam, nikto zo zdravo uvažujúcich ľudí neočakáva, že by na koaličných rokovaniach niekto riešil nejaké výmysly pána Danka, pána Kotlebu a pána Blahu o nejakých amerických základniach. Nikdy neboli otázkou a nikdy otázkou nebudú.“

Redaktor pre istotu položil otázku, či to znamená, že vec bola zatiaľ odložená na neurčito. Naď vtedy takmer pobúrene zopakoval: „Nie že zatiaľ – otázka amerických základní na Slovensku nikdy nebola otázkou a nikdy otázkou nebude.“

Ako sa hovorí, včera bolo včera, dnes je dnes, mačka nie je pes… a po voľbách (2020) sa zmluva ocitla na stole a J.Naď bol jeden z tých, ktorý ju vehementne obhajovali a pretláčali. Až tak, že rezort obrany azda po prvýkrát v histórii úplne zmietol zo stola všetky pripomienky, vrátane tých zásadných v medzirezortnom pripomienkovom konaní a dokonca nepripustil v rozporovom konaní nijaké námietky či zmeny a zmluvu v pôvodnom znení, ku ktorej bolo vznesených 70 zásadných pripomienok, nechal schváliť na vláde tak ako ju napísali Američania.

Hoci Naď pôsobil v relácii nadmieru sebavedome, ktovie aký priebeh by mala, keby sa aj moderátor Kovačič pripravil na Jaroslava Naďa rovnako detailne ako na Milana Uhríka? A tak ak nechceme rezignovať na právo verejnosti na informácie z médií a ich objektívne kritériá, musíme buď naratív o slobode, nezávislosti a nestrannosti médií zaradiť medzi prežité archaizmy, alebo prijať efektívny mechanizmus dohľadu nad ich dodržiavaním v praxi.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Publicistike a písaniu sa venuje už 30 rokov so zameraním na komentáre, glosy, analýzy a eseje. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. Expert a predseda odborného tímu pre kultúru a médiá v hnutí Republika.

skspravy.sk