Hrnko: Biľakiáda v EP alebo pozývací list a iné pestvá politikov

Myslím si, že širokej verejnosti netreba bližšie vysvetľovať, čo to je, resp. bol pozývací list.

Išlo o list, ktorý napísala skupina komunistických konzervatívcov ako Kolder, Jakeš, Biľak etc. L. Brežnevovi, aby zasiahol do obrodného procesu vo vtedajšom Česko-Slovensku roku 1968, píše na sociálnej sieti Anton Hrnko. Jeho status uverejňujeme v plnom znení.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

O jeho (pozn.: pozývacieho listu) obsahu a význame sa už popísalo toho veľa, ale o motivácii signatárov už menej. Tak sa pozrime na motiváciu, prečo sa Biľak a spol. podujali takýto list napísať.

Mohli by sme povedať, že išlo o notorických boľševikov a zradcov. Ale to je len čiastočná pravda. Plná pravda spočíva v tom, že konzervatívci v zápase s reformistami okolo Dubčeka strácali pôdu pod nohami. Jednoducho v domácom zápase o moc v štáte prišli o pozície, ktoré aj s podporou značnej časti spoločnosti držali reformisti.

Nutne si museli klásť otázku, ako si za tejto situácie udržať mocenské pozície v štáte, teda ľudovo povedané korytá. Nuž a ako, keď nemám podporu doma? Obrátim sa na sponzorujúcu mocnosť vonku, ktorej sa reformný proces v ČSSR nepozdával a poprosím ich o internacionálnu pomoc!

Keď robia dvaja to isté, hovorí sa, že nie je to to isté , resp. nemusí to byť to isté. Ale tiež sa hovorí, že keď niečo vyzerá ako kačka, kváka to ako kačka a pláva to ako kačka, tak určite to je kačka. Myslím si, že druhý príklad zodpovedá tomu, o čom chcem písať.

Na Slovensku sa vytvorila situácia, že tí, čo si myslia, že sú predurčení vládnuť na Slovensku (pracovne ich nazvime progresívci – biľakovci), neboli schopní získať moc vo férovom súboji s tými, ktorých si podobne ako Dubčeka neželá dnešná Moskva.

Kde tá dnešná Moskva je, netreba špeciálne hovoriť. No a čo naším progresívcom – biľakovcom zostáva, keď ich podobne ako v roku 1968 konzervatívcov národ odmietol? Môžete dvakrát hádať! Áno uhádli ste, poslať pozývací list.

Konanie niektorých europoslancov za opozičné strany v Európskom parlamente i aktivity M. Šimečku nemožno nazvať ináč ako zaslanie pozývacieho listu.

Veru tak, chlapci z Bruselu svojím nehanebným postupom proti svojej vlastnej krajine sa zaradili na čestné miesto vedľa V. Biľaka a ostatných konzervatívcov z roku 1968.

Ale ako hovorí klasik, dejiny sa síce opakujú, ale kým prvýkrát ide o tragédiu, pri opakovaní už ide o frašku. Brusel má síce veľa nástrojov na postup proti členským krajinám, ktoré vybočia z radu, ale tanky sú to nie. Aj tie nástroje, ktoré môže použiť, sú k dispozícii len vtedy, keď štát reálne vybočí z radu, nie keď novodobí biľakovci tvrdia a Európsky parlament im potvrdí, že sa niečo na Slovensku deje.

Keďže nič takého, ako tvrdí rezolúcia EP i vystúpenie pani, ktorá sa na nešťastie celého národa stala prezidentkou SR, sa nedeje, celá biľakiáda v EP je len fraškou, lacnou grajciarovou komédiou, ktorá dúfam nezastaví dnešnú vládu, aby na Slovensku nastolila skutočný právny štát. Hoci sledujúc kauzu semafor, začínam mať obavy.

Ale nielen na veľkej úrovni sa nám tu dejú pestvá, známe skôr pod názvom huncútstva. Kauza Hudáček nám na svetlo sveta vyplávala toľko novodobých normalizátorov, že to je až na zasmiatie. Veď viete, v čase normalizácie od Husáka až po poslednú dojičku vedeli, že akt medzinárodného bezprávia, ktorého sa dopustila Varšavská zmluva, bola okupácia.

Ale všetci aktivisti, nazval by som ich biľakčíci, zborovo opakovali, že išlo o internacionálnu pomoc. Každý, kto chcel na seba upozorniť, že chce nejakú funkciu v normalizátorskej hierarchii, neustále opakoval aj mantru o internacionálnej pomoci.

Latinské príslovie hovorí Tempora mutantur et nos mutamur in illis, teda Časy sa menia a my sa meníme v nich.

Zdá są mi však, že asi nie je celkom pravdivé. Niektoré typy ľudí sa vôbec nemenia. Tak ako boli v čase normalizácie biľakčíci, tak máme biľakčíkov toho istého razenia aj dnes. Len strana, na ktorú sa klaňajú, je iná. Najznámejším biľakčíkom v Česku je nesporne D. Hašek, no a na Slovensku sa k nemu pripojil mne doteraz úplne neznámy Radosa.

Neviem, čo oprávňuje Radosu vyťahovať sa nad M. Šatanom a vyhadzovať mu na oči, že má len gymnázium, kým on má vysokú školu. Nuž milý pán Radosa, vysoká škola nikoho neurobila mravnejším.

Vysoká škola je o vzdelaní, mravnosť je o charaktere. A toho máte zjavne nedostatok. Inak by ste sa nemohli vyvyšovať nad človekom, ktorý pre Slovensko a jeho dobré meno urobil toľko, čo vy nikdy nestihnete.

Vaša kritika ruskej invázie na Ukrajinu by bola určite vierohodnejšia, keby ste rovnako kritizovali protiprávny útok NATO proti Juhoslávii roku 1999, inváziu USA bez akéhokoľvek mandátu proti Iraku roku 2003, zavraždenie Kaddáfiho, Sulejmániho etc. Keďže ste to vtedy neurobili, celé vaše veršovačky sú len biľakovačky, tiež sa tomu hovorí rektálny alpinizmus, ale je aj priliehavejšie slovenské slovo.

A na vašu otázku, ktorú ste položili Šatanovi a Siekeľovi, vám za seba odpovedám, že som na strane mieru. Nie som rád, že sa Rusi navzájom zabíjajú v mene pochybných záujmov. Áno, na Ukrajine je občianska vojna, kde Rusi zabíjajú Rusov. To, že Malorusi sa dnes nazývajú Ukrajinci, na veci nič nemení. Podpora zabíjania z vašej strany, len dokresľuje to, že vysoká škola nie je všetko.

Anton Hrnko/skspravy.sk