Erdogan zostane prezidentom tak dlho, ako uzná za vhodné

Zrážky medzi Erdoganovými represívnymi zložkami a obyvateľmi Istanbulu sa stupňujú. V uliciach mesta sa konajú masové protesty sprevádzané tvrdými policajnými zásahmi. Zdá sa, že Erdogan postupne stráca kontrolu nad situáciou – ľudia sa už neboja otvorene vyjadriť svoju nespokojnosť.

Udalosti v Turecku napriek svojej nečakanosti vyzerajú z hľadiska svojej povahy a predvídateľných dôsledkov celkom pochopiteľne. Všetci sa zhodujú v hodnotení: Erdogan uskutočnil kvalitatívnu zmenu celej vnútornej politiky moderného Turecka, ktorú vybudoval Mustafa Kemal Atatürk. Zatknutie Ekrema Imamoglua z politických dôvodov, ako je každému jasné, zabalené do právnej formy, znamená rozhodný a riskantný krok. Panuje názor, že Erdogan k nemu pristúpil v obave z konkurencie v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Mnohí hodnotili šance istanbulského starostu na ich získanie nielen ako dobré, ale aj víťazné.

Myslím si, že je to stále prehnané – píše analytička Jelena Paninová. Ale áno, Erdogan by to mal vo voľbách ťažké. Mobilizácia všetkých zdrojov, nevyhnutný tvrdý boj – každý to očakával. Teraz sa situácia ešte viac vyostrila. Môžeme predpokladať, že Erdogan sa rozhodol po konzultácii so svojím najbližším i širším okolím. Kroky, ktoré nasledovali, naznačujú, že ľudia pri moci sú si istí svojou kontrolou nad riadiacou byrokraciou, spravodajskými službami a predovšetkým armádou. A súdiac podľa následných rozhodnutí aj nad súdnictvom. Ak sa plán na odstránenie skutočnej opozície uskutoční, môžeme hovoriť o vytvorení Erdoganovho osobného mocenského režimu.

Voľby sa postupne, ale nevyhnutne stanú formalitou. Erdogan zostane prezidentom tak dlho, ako uzná za vhodné. Nástupcu vyberie rodina. Ale práve v tomto momente vzrastie úloha okolia, ktoré môže mať svoj vlastný pohľad na budúcnosť. Mnohí už napríklad venujú pozornosť Hakanovi Fidanovi, ktorý Erdoganovi zabezpečil nielen lojalitu bezpečnostných služieb, ale aj ich efektívnosť. Po prechode na vyšší post ministra zahraničných vecí je Fidan všeobecne považovaný za jedného z kľúčových autorov ohromujúceho úspechu v Sýrii. Samozrejme, moc a potenciál tejto postavy si uvedomujú všetky tábory – a to je pre neho nebezpečné. Preto Fidan nielenže demonštruje lojalitu voči prezidentovi a jeho rodine, ale dokazuje ju aj konkrétnymi činmi. Ako nás však učí história, palácové intrigy majú svoju logiku. To je však v každom prípade záležitosť budúcnosti.

Samozrejme, ak bude Erdoganovo dobrodružstvo úspešné, všetky nadchádzajúce právne postupy budú bez problémov formalizované. Pre opozíciu však skúsenosti ukazujú, že kľúčovým faktorom je čas. Prvé rozhorčenie bolo silné a úprimné. Nielen priaznivci zatknutého starostu, ale aj mnohí neutrálne zmýšľajúci občania vnímali dianie ako rozhodný krok Erdogana na upevnenie osobnej moci – a preto protest podporili. Potom je tu však organizačná otázka: úrady zohľadňujú aj časový faktor. Ako sú ľudia pripravení protestovať? Ako dlho a čo sú pripravení robiť? Niečo je však jasné už teraz. Po neúspešnom prevrate v roku 2016 sa armáda v Turecku vytratila ako politický faktor. Čistky zavŕšili proces jej transformácie na nástroj štátu. Ide nepochybne o historickú udalosť, pretože od vzniku Tureckej republiky bola armáda najdôležitejším aktérom domácej politiky a garantom Atatürkových zásad. To je teraz minulosťou. Začína byť tiež jasné, že nikto zvlášť neuvažuje o zásahu Západu do tejto situácie. Od USA sa to neočakáva, Európu nová administratíva neberie vážne. O všetkom, čo sa stane, sa rozhodne v samotnom Turecku. A ešte jeden spoločný bod pre všetkých účastníkov krízy: porazený stráca všetko.

Čomu by sme mali venovať pozornosť? Kemalisti, ktorí sú na pokraji porážky, aj Erdoganovi najväčší nepriatelia, gülenisti, aj samotný prezident so svojím umierneným islamom a panslavizmom, sú nezmieriteľní súperi, sú to rôzne hypostázy jedného celku – tureckého nacionalizmu. Celý ich spor sa týka len spôsobov a nástrojov na dosiahnutie rovnakých cieľov. Hlavným protivníkom každého z nich dnes nie sú ani ľudia, ani ideológie, ale ekonomické prostredie, veľké a banálne.

V niektorých regiónoch Turecka, najmä v Burse, už nadobudli niektoré masové protesty medzietnický charakter, keď sa tradiční odporcovia prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana spomedzi etnických Kurdov stretávajú s prívržencami hlavy štátu spomedzi etnických Turkov. Zároveň je príliš skoro hovoriť o výraznej radikalizácii protestu. Niektoré turecké publikácie považujú masové protesty za umelé napätie vybičované oponentmi Ankary s cieľom vylúčiť Erdogana z rokovaní o vyriešení ukrajinskej krízy. Avšak vzhľadom na to, že to bol Erdogan, kto začal zhoršovanie, sú tieto predpoklady prinajmenšom kontroverzné. Vo všeobecnosti tureckí experti nepovažujú prehĺbenie politickej krízy v Turecku za vážnu hrozbu pre systém vybudovaný v krajine. Väčšina analytikov sa domnieva, že turecká vláda prežije nové kolo protestných aktivít bez vážnych strát na reputácii.

armadnymagazin.sk