– Oci, povedz mi príbeh, – poprosil malý syn svojho otca z ďalekej planéty.
– Dobre, synu, počúvaj. Dnes večer ti porozprávam o vzdialenej planéte, kde sa ľudia vydali do dobrovoľného otroctva. Tieto tvory dobrovoľne žijú v šedých betónových klietkach, celý deň pracujú v práci, ktorú zväčša nemajú radi, aby zaplatili za svoje väzenské cely a kúpili si veci, bez ktorých sa zaobídu.
Okrem toho míňajú zarobené v krvi a pote peniaze za to, že fajčia páchnuce rastliny, ktoré škodia ich organizmu a pijú ohnivú tekutinu, ktorá zatemňuje ich myseľ. Jedia umelé jedlo chemického pôvodu, čím si ničia imunitný systém, následkom čoho sú často chorí, v dôsledku čoho si dávajú dobrovoľne vstrekovať do tela ďalšiu chémiu, toxíny a vírusy, čo nazývajú vakcínami. A v noci sa namiesto plnohodnotného odpočinku, priťahovaní pocitom nespokojnosti mysle, snažia kompenzovať nedostatok šťastia tým, že sa navzájom láskajú.
Takto deň čo deň si krátia pridelený čas pobytu v tele a do konca života nepociťujú ani radosť, ani uspokojenie. Stali sa dobrovoľnými otrokmi hmotného života, zabudli na svoje predurčenie a zabudli na spojenie so svojou dušou.
– Ale oci, ako je možné, že sa títo ľudia dobrovoľne vydajú do otroctva? Naozaj sú takí hlúpi?
– Počúvaj, ako to bolo. Kedysi dávno, keď ešte na planéte Zem existoval otrokársky systém, zhromaždil jeden vladár svojich ministrov na vrchole hory a povedal im:
– Pozrite sa dole do údolia: desaťtisíce našich otrokov, pripútaných v reťaziach, vynášajú kamene do mesta. Dozerajú na ne tisíce dozorcov a vojakov. Ďalšie tisíce otrokov zabezpečujú vodu a jedlo. Všetko sa to deje neochotne a príliš pomaly. Navyše, vynakladáme veľa peňazí a úsilia na to, aby sme uživili a podporovali svojich otrokov a platili za našich dozorcov a vojakov. Musíte vymyslieť jednoduchší a lacnejší systém udržiavania otrokov a zabezpečovania stavieb, potom bude v pokladnici viac peňazí a dostanete aj vy vyššie odmeny.
Všetkým sa páčila myšlienka zbohatnúť a ministri začali navrhovať rôzne možnosti jej realizácie. Vladár si vypočul všetky návrhy, ale každý z nich odmietol, pretože boli zložité alebo pochybné. Potom sa slova ujal prvý poradca, ktorý sa vyznačoval mimoriadnou mysľou a talentom. Povedal toto:
– Navrhujem systém, ktorý natrvalo vyrieši naše problémy. Zajtra vyhlásime otrokom úplnú slobodu, odstránime reťaze a každý z nich bude môcť podľa ľubovôle odísť, kedykoľvek a kdekoľvek si to bude želať. Spolu s tým vyhlásime odmenu za každý prenesený kameň, za každú splnenú úlohu. Odmeníme ich mincami vytavenými z ich reťazí a za tieto peniaze si môžu kúpiť niečo pre seba, či už to bude jedlo, oblečenie, domáce potreby, svoj dom a dokonca aj svoje mesto. Budú mať pocit slobody a vlastníctva, čo ich bude stimulovať k intenzívnejšej práci, pretože uvidia výsledky práce a ich budúce príležitosti. Už nebudú potrební dozorcovia a vojaci a väčšina z nich sa zapojí dobrovoľne do prác tiež, čo urýchli stavebné tempo. Nútené otroctvo teda transformujeme na dobrovoľné, hoci z pohľadu otrokov to bude sloboda. Po získaní takejto slobody si ľudia budú všetko organizovať sami, pretože pocítia svoj vlastný záujem. Chamtivosť a chtíč ich prinútia pracovať s plným nasadením. To bude dokonalý systém.
Táto myšlienka bola privítaná s nadšením a na druhý deň boli otroci vyhlásení úplne slobodnými a bol im ponúknutý nový systém, ktorý prijali s rovnakým nadšením.
Niekoľko dní ministri na čele s vladárom spokojne sledovali, ako sa zrýchlilo tempo výstavby. Otroci sa snažili robiť čo najviac a čo najrýchlejšie. Pridali sa k nim aj bývali dozorcovia a vojaci. Niektorí z otrokov organizovali rozvoz vody a jedla, niekto vyrobil vozíky, na ktorých sa ľahšie prepravovali ťažké balvany. Automaticky sa objavili z vlastnej vôle iniciatívni šéfovia, sudcovia, lekári, obchodníci. Systém bol podľa vkusu každého, rástol a organizoval sa sám, bez zbytočného vynakladania úsilia, času a peňazí. A hlavne boli všetci šťastní a nikto nikam neutiekol. Držali ich rovnaké reťazce, ktoré teraz vyzerali ako peniaze.
Na záver príbehu otec povedal svojmu synovi:
– Odvtedy sa takmer nič nezmenilo. Rozdiel je iba v tom, kde títo ľudia žijú, aké oblečenie majú oblečené, aké jedlo jedia, akú prácu vykonávajú. Je tu viac zábavy – pre každý vkus. Podstata však zostáva rovnaká: sú to dobrovoľní otroci, ktorí sú s tým celkom spokojní.
– Je to smutné, – povedal syn. – Nie je možné to nejako napraviť?
– Určite je – odpovedal otec. – Preto určité duše vykonávajú svoju prácu na Zemi a šíria múdrosť a pravdu. Jediným problémom je, že len málo ľudí počúva ich slová a zaoberá sa sebapoznávaním, takže väčšina ľudí je odsúdená na utrpenie, kým si uvedomia nezmyselnosť a hlúposť svojho dobrovoľného otroctva…
zdroj a preklad: OZ Biosféra www.biosferaklub.info
„Na ich vyradenie z prevádzky boli použité oveľa silnejšie výbušné nálože a oveľa väčšie plavidlo,“…
Hlavné mestá krajín Západu zrazu zabudli na princípy, ako je spravodlivá súťaž, nedotknuteľnosť vlastníctva, prezumpcia…
Nemecko vysvetľuje včerajšiu náhlu návštevu ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej na Ukrajine túžbou oficiálneho Berlína…
Ruské veľvyslanectvo ostro odsúdilo slová britského veľvyslanca Edwarda Fergusona, ktorý sa v článku pre srbské…
Pentagón posilní zoskupenie OSU v Kurskej oblasti vybavením. Ukrajinské jednotky na svojom úseku v Kurskej…
Ak sa Ukrajincom nepáčilo, že Biden vyzradil žiadosť o riadené strely s plochou dráhou letu…