Ďalšia angažovaná unisono „debata“. Komu prekáža slovenčina v Slovenskej republike?

Vraj menšinám, presnejšie len jednej, maďarskej, prekáža používanie štátneho jazyka. Štátny jazyk sa však týka rovnako všetkých občanov SR, kladie na nich rovnaké podmienky, zabezpečuje základnú komunikáciu medzi občanmi štátu a je aj nástrojom na spoločenskú súdržnosť.

Táto objektívna axióma zjavne nič nehovorila dramaturgii a aktérom televíznej relácii Téma dňa s Marošom Košíkom na TA3. „Diskusia“  mala charakter jednostrannosti, nevyváženosti a tendenčnosti už svojim názvom o „sprísnení jazykového zákona“.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Keď však ide o úpravu zákona o jazyku menšín, vtedy sa zásadne argumentuje „ochranou“, hoci zväčša zasahuje táto úprava do pôvodnej pôsobnosti štátneho jazyka a uberá z jeho kompetencií.

Ak teda „ochraňujeme“ menšinové jazyky, prečo by sme nemohli logicky aj principiálne ochraňovať štátny jazyk, ktorý má na rozdiel od jazykov menšín a najmä maďarčiny nezastupiteľné a legitímne integrujúce poslanie v spoločnosti, ktorá sa čoraz viac polarizuje na iných otázkach?

Moderátor Maroš Košík nebral ohľad ani na princíp vyváženosti a pozval si do relácie postojovo rovnaké osoby – Bélu Bugára a politologičku Anetu Világi, ktorým doslova podsúval axiómu o „sprísnení“, doplnenú o tendenčné otázky na etnický smeč.

Trojica tak nemala nijakého oponenta, v debate nezaznel ani objektívny kontext porovnania vzťahu a zmien pri oboch zákonoch – o štátnom jazyku a jazyku menšín, ktoré dlhodobo pôsobia ako spojené nádoby – kde sa jednej strane pridá, druhej sa uberie, pričom tá „druhá“ strana – hoci by mala byť „prvá“ a ktorá ťahá vždy za kratší koniec, je práve tá slovenská, čiže zákon o štátnom jazyku, ktorý nielen politici maastky so snahou ho úplne znefunkčniť v jeho podstate a poslaní, ktoré je bežné takmer všade vo svete.

Politologička A. Világi, ktorá sa špecializuje na výskum menšín a medzietnické vzťahy pôsobí v mediálnom mainstreame ako perpetuum mobile na široký rozsah otázok politiky. Nedávno sa dala počuť ako nesúhlasí so skrátením legislatívneho procesu pri novele Trestného zákona. Cítila sa tiež kompetentná vyjadriť príčiny, prečo exministerka zdravotníctva Dolinková rezignovala… Jej názorovo-postojový záber je skutočne široký a končí niekde pri otázkach európskej integrácie. Za všetko hovorí angažovaná účasť v projekte na skúmanie problematiky euroskepticizmu…

Tento zúžený okruh „expertov“, ktoré verejnosti médiá podsúvajú ako na kolotoči, kam patrí aj Világi, pôsobí ako všeobecný lekár, či skôr len mastičkár, hoci sa očakáva práve konkrétna špecializácia na pertraktovanú tému.

Zjavne však mediálnemu hlavnému prúdu nejde o objasnenie hĺbky problematiky, ani zasadenie do kontextu ako o šírenie konkrétnych šablón a liberálnych stereotypov na citlivé (národné) témy, do ktorých sa má vtesnať čo najväčšia masa divákov, poslucháčov alebo čitateľov.

Aj tentoraz duo Bugár-Világi sugerovali verejnosti, že je údajne normálna dokonca angažovanosť ministra zahraničia Maďarska, Petra Szijjártóa, ktorý prišiel na Slovensko riešiť otázku úpravy jazykového zákona SR, hoci ani slovenská verejnosť do včera nepoznala jeho obsah.

Lebo vraj Budapešť má právo sa do toho starať… Omyl! A to zásadný.

Moderátor mal byť pripravený a vytiahnuť základný argument, že podľa medzinárodných noriem patrí domovskému štátu – Slovenskej republike – legitímne právo riešiť otázky menšín, vrátane ich ochrany a nie Maďarsku, hoci to si túto „starosť“ dalo priamo do ústavy, o ktorej však Slovensko vôbec neinformovalo, ani nik nekonzultoval základný maďarský zákon, hoci obsahuje kontroverzné až nepriateľské pasáže, spochybňujúce integritu Slovenskej republiky, ba z istého uhla pohľadu aj slovenskú štátnosť, keďže súčasná maďarská ústava sa odvoláva na kontinuitu z roku 1920, čiže popiera všetko, čo sa udialo v medzivojnovom aj povojnovom období, vrátane usporiadania hraníc, zmluvy o vodnom diele na Dunaji, základnej zmluvy z éry socializmu, aj tej, z roku 1995… A už vôbec by ani vo sne neprichádzala v Budapešti do úvahy revízia textu.

Nie je nijaká reciprocita v konzultovaní vnútroštátnych noriem zo strany Maďarska, ktoré na rozdiel od Slovenska, prijíma aj zákony s exteritoriálnou pôsobnosťou!

A kde je znepokojené Slovensko?

To Slovensko malo plné právo byť znepokojené vydávaním preukazu zahraničného Maďara, zákonom o dvojakom občianstve, ustanovením Fóra maďarských poslancov (z celej) Karpatskej kotliny či revizionistickou ústavou Maďarska z 1. januára 2012, nehovoriac o ďalších cezhraničných aktivitách Budapešti na Slovensku, vrátane podpory organizácií a osôb pôsobiacich v línii maďarskej iredenty.

Ak je hlavnou líniou a trendom zmien v zákone o používaní jazykov menšín ďalšie a ďalšie rozširovanie práva a pôsobnosti na používanie jazykov menšín, potom nielen logicky, ale aj legislatívne a v praxi to znamená znižovanie pôsobnosti a používania štátneho jazyka, teda slovenčiny.

Napríklad novela zákona č. 204/2011 Z. z., vytvorila podmienky na rozšírenie používania jazyka menšín najmä v úradnom styku, ale aj na rozširovanie a prijímanie informácií v jazykoch národnostných menšín, čo logicky pákovým efektom znížilo pôsobnosť slovenčiny, najmä na južnom Slovensku.

Znížilo sa napríklad kvórum pre právo používať jazyk menšiny aj v úradnom styku v obciach z pôvodných 20% len na 15 percent obyvateľov, ktorí sa hlásia prevažne k maďarskej menšine, čiže došlo k zníženiu úrovne slovenčiny, pričom nik z kompetentných nepočúva znepokojujúce argumenty Slovákov z južného Slovenska.

Istý predseda „národnej“ strany sa dokonca nechal počuť, že kvôli siedmym slovenským deťom z Rohoviec, ktoré nemôžu navštevovať slovenskú škôlku, lebo ju miestna maďarská komunita nepripustí, si „nebude kaziť dobré vzťahy s koaličným partnerom“, zhodou okolností s Bélom Bugárom…

Pripomeňme si tiež, že orgán verejnej správy dostal pri úprave citovaného zákona povinnosť odpovedať okrem štátneho jazyka aj v jazyku národnostnej menšiny, a to aj na ústne, aj písomné žiadosti v jazyku národnostnej menšiny.

Čo to v praxi znamená? Že napríklad v obci, kde žije len 150 etnických Maďarov, spolu s 850 Slovákmi, musí obecný úrad komunikovať v úradnom styku aj v maďarčine!

Podľa úpravy z roku 2012 sa na požiadanie začali vydávať dvojjazyčne aj rodný list, sobášny list, úmrtný list, povolenia, oprávnenia, potvrdenia, či vyhlásenia v obci.

Je zrejmé, že táto prax vedie k de fakto k dvojjazyčnosti a k ignorovaniu osvojiť si štátny jazyk, vedie k nepriamej diskriminácii slovenskej majority – ak neviete po maďarsky, nemusia/nemôžu vás zamestnať v úradoch, kde sa vyžaduje aj používanie maďarčiny – hoci tam žije len 15% obyvateľov menšiny…

Liberálne polená po slovenské nohy

Je teda otázne, čo robil Szijjártó v Slovenskej republike a prečo predstavitelia maďarskej menšiny, liberálno-progresívni politici a angažovaní novinári démonizujú štátny jazyk a namiesto jeho ochrany hovoria o „posilňovaní“, čo vo vzťahovej rovine k menšinám znamená podsúvanie údajnej skrivodlivosti, čím ešte viac polarizujú spoločnosť so zámerom získať politické body aj na úkor oslabenia postavenia štátneho jazyka, lebo „čím blbšia nálada, tým lepšie pre opozíciu“, ktorá ani v minulosti lásku k Slovensku a ochrane štátnosti neprejavovala, ale zato by chcela že strááášne vládnuť Slovensku.

Jedno je však, žiaľ, už isté. Szijjártó si odniesol do Budapešti prísľub, že nijaká zmena v zákone o štátnom jazyku vraj nebude na úkor maďarskej menšiny. Rovnaký prístup – že akákoľvek zmena v zákone o jazykoch menšín nebude na úkor štátneho jazyka a používania slovenčiny však nikdy nebola. Rovnako tak nikdy nikto nepozval napríklad Maticu slovenskú, aby vyjadrila pripomienky k menšinovým zákonom. Neplatí ani dosiahnuté „status quo“, ktoré sa x-krát menilo na úkor slovenčiny, a to vždy, keď bola vo vláde etnická strana Maďarov.

Kto ťahá v Slovenskej republike za kratší koniec je viac než zrejmé.

Preto nestrašte slovenčinou, ani v Budapešti, ani v korporátnych médiách, ani v politike, ani vašou budúcou progresívnou vládou, lebo to by bol posledný klinec aj do rakvy slovenskej štátnosti.

Rafael Rafaj / skspravy.sk /