DAG DANIŠ: Balada o „pandémii neočkovaných“ padá

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa.

1. Opatrenia proti… proti čomu?

Vláda položila na stôl malý, ale ťažký balík nových opatrení. Pointa: neočkovaných má čakať lockdown. Očkovaným by sa mal uvoľniť režim, dokonca aj v ohniskách infekcie.

Zamestnávatelia majú vyžadovať očkovací pas. Kto ho nemá, ten sa má potrestať pravidelným testovaním. Áno, potrestať. Lebo infekcia aj ochorenie (s PN-kami a stratami pre zamestnávateľa) sa predsa šíri medzi neočkovanými aj očkovanými.

Žiaľ, nové opatrenia už nejdú len proti právam a slobodám, ale aj proti novým poznatkom. Po roku skúseností s novými vakcínami proti kovidu vieme, že očkovacie látky môžu pomôcť. No v podstatne menšom rozsahu, než sa pôvodne predpokladalo. A s vážnejšími vedľajšími účinkami na niektoré – hoci malé – skupiny ľudí (trombózy, zápaly srdcového svalu).

Najskôr padol predpoklad, že vakcíny prinesú kolektívnu imunitu. Nepriniesli. Potom padol predpoklad, že vakcína ľudí ochráni pred ochorením. Ani to sa nepotvrdzuje.

V platnosti sa drží len posledný predpoklad: že vakcína znižuje riziko smrti a hospitalizácie pri ohrozených skupinách. Áno, toto dáta potvrdzujú. Očkovanie by malo pokračovať. Pre každého záujemcu. A s ťažiskom na ambulantnú dostupnosť vakcín pre seniorov a chronicky chorých, ktorí pri kovide boli, sú a budú najzraniteľnejší.

No vynucovať si očkovanie cez zamestnávateľov od pracujúcich (mladších) alebo cez kluby od športovcov a detí je právne aj morálne sporná cesta, ktorá nemá argumentačnú oporu. Mediálne heslá o „pandémii neočkovaných“ už dávno neplatia. Dokonca ani pri pohľade na hospitalizácie. Aj pri nich sledujeme nárast plne očkovaných (pričom ten nárast je rýchlejší než tempo očkovania). V nemocniciach bolo vo štvrtok 733 plne zaočkovaných ľudí.

Takže toľko k „pandémii neočkovaných“…

Platí len to, že vakcíny sú jeden z mnohých nástrojov, ktoré môžu aspoň čiastočne pomôcť. Hlavne ak sú správne indikované a namierené na zraniteľné skupiny. Ďalšími nástrojmi sú testy ľudí s príznakmi (neočkovaných aj očkovaných) a následne ich ambulantné vyšetrenia a liečba – ak sú ku kovidu pridružené iné infekcie. Alebo reštriktívne opatrenia v ohniskách infekcie, ktoré by mali znášať neočkovaní aj očkovaní. Obe skupiny prispievajú k rozširovaniu infekcie (a rizika).

Ak chceme zvládnuť tretiu vlnu pandémie s minimálnymi stratami, potrebujeme to, čo sme nezvládali pred rokom – širší súbor cielených opatrení (cielených pri testovaní, očkovaní aj okresných lockdownoch). Nie vyrábanie fetišu z jediného, ktoré sa raz volalo plošný skríning, potom plošné očkovanie…

2. Kyjakom do ihly

Problém je v tom, že vláda je pod silným tlakom, aby epidemické opatrenia uvoľňovala – a aby celý bank stavila na očkovanie mladších (pracujúcich) ľudí. Zástancovia tvrdej línie stupňujú požiadavky na očkovaciu povinnosť, ktorú majú od ľudí vymáhať zamestnávatelia. Tvrdia, že život neočkovaných má byť neznesiteľne drahý (zaťažený intenzívnym testovaním kvôli práci) a bez sociálnych kontaktov.

To isté sa už dlhšie deje v športových kluboch. Profesionálni športovci, ale aj deti, ktoré chcú chodiť na tréningy a súťaže, sa pod nátlakom očkujú. Hoci tieto skupiny kovid spravidla vôbec neohrozuje. Naopak, komplikácie im môže spôsobovať skôr zle indikované očkovanie (zápaly srdcového svalu boli hlásené hlavne v prípadoch dospievajúcich a mladých mužov, v niektorých prípadoch fatálne).

S nápadom, aby zamestnávateľ nariaďoval očkovaciu povinnosť, prišli v Spojených štátoch. Keď pravidlá narazili na súdy, taktika sa mierne upravila: neočkovaní majú byť zaťažení intenzívnym testovaním na vlastné náklady. Kým sa nepodvolia.

Seniori, ktorí sú ohrození najviac, sa veľmi neriešia…

Pracovná očkovacia povinnosť sa presadzuje aj na Slovensku. Zatiaľ nie veľmi úspešne. Vláda kladie odpor a navrhuje, aby testy pre neočkovaných hradil ten, kto ich vyžaduje. Vraj zamestnávateľ. Hoci ten ich nevyžaduje, nalieha na to vláda.

Silnejúcich tlakov na rôzne formy očkovacej povinnosti sa asi nezbavíme.

Pritom sa tým ide hlavne proti očkovaným. Veľká časť z nich, hlavne tí mladší, ktorých kovid ohrozuje menej ako chrípka, sa chcú očkovať proti infekciám vtedy, keď sa tak rozhodnú. Nie vtedy, keď to dostanú príkazom od riaditeľa.

Ak sa to bude s vynucovaním očkovania preháňať – navyše v čase, keď vecné argumenty pre takéto ohýbanie práva slabnú – trpezlivosť začne strácať aj veľká časť zaočkovaných.

Jedna vec bola prvá dobrovoľná dávka pre údajné blaho sveta. Iná vec bude siedma nariadená dávka pre udržanie práce…

3. Dôvera vo zveráku

V nedeľu sa vláda dozvedela, ako vyzerá jej podpora a dôveryhodnosť. Výsledky sú chabé. Najlepšie je na tom minister zdravotníctva Lengvarský. Dôveruje mu 35 percent ľudí. Nedôveruje mu 61 percent. Na opačnom konci je minister financií Matovič. Víťaz volieb 2020. Jeho skóre je 11 : 87.

Čísla korešpondujú s tým, čo sme sa dozvedeli týždeň predtým. Podpora Pellegriniho Hlasu z Ficovho Smeru stúpa blízko k 40 percentám. Koaličné strany (možno s výnimkou SaS) sa krčia kdesi v kúte.

Vláde treba uznať, že v takejto pozícii môže len ťažko robiť to, čo radí prezidentka: tvrdé nepopulárne rozhodnutia. Je celkom prirodzené, že slovenská vláda prihliada na politické následky opatrení.

Politiku ešte stále ovplyvňujú také nepríjemnosti, ako sú záujmy voličov. A podpora spoločnosti, ktorú má vláda zastupovať a ktorej má slúžiť.

Aj keď, človek nikdy nevie. Stará spoločenská zmluva, postavená na občanoch, uvoľňuje miesto novej, klinickej „zmluve“. Postavenej na pacientoch. Možno sa časom dozvieme, že aj demokracia je prekážkou pokroku. Alebo verejnej bezpečnosti.

4. Záborská pod paľbou

V parlamente pokračovala rozprava k návrhu Anny Záborskej na pomoc pre tehotné ženy. Bola to prehliadka povrchnosti, zaslepenosti a egoizmu. Hlavne zo strany tých, ktorí sa nazdávajú, že sú liberálni. Hoci v skutočnosti radi rozhodujú o životoch iných (a  nielen počas pandémie).

Poslanec Cmorej (SaS) vyzval Záborskú, aby nebola sadistické monštrum a aby návrh stiahla. Bittó Cigániková (SaS) usúdila, že živý plod ešte nie je dieťa, preto „za to“ nie je trest. A usúdila zle. Poslanec Stančík (OĽaNO) problém znázornil cez ananás na pizzi. Niekomu sa páči, inému nie, preto ako liberál žiada, aby si so svojím ananásom na pizzi každý robil, čo chce.

Liberálnym poslancom treba uznať, že bojovali proti návrhu, ktorý bol vysoko problémový. Konkrétne – jeho problémom bolo to, že neexistoval.

Anna Záborská nežiadala nijaké reštrikcie pri interrupčných pravidlách. Ani poľskú cestu. Naopak. Navrhovala pomoc tehotným ženám. V nádeji, že aspoň niektoré čakateľky na „zákrok“ to presvedčí, aby nešli na interrupciu a prijali dieťa. Je smutné, že ani tento pokus jej nevyšiel.

V roku 2020 bolo na Slovensku evidovaných 13 469 potratov. 13 469 ukončení života pred narodením. Z toho 6 177 tvorili interrupcie.

Záborská si zaslúži úctu a rešpekt za to, že sa roky vytrvalo snaží chrániť život a pomáhať tehotným ženám. Jej zápas pritom nie je nijakým vybočením z práva – ako sa to pokúšajú interpretovať niektorí pomýlení poslanci. Je to presne opačne. Napĺňa tým to, čo je v Ústave Slovenskej republiky. Pod základnými ľudskými právami a slobodami je napísané toto: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

Toto nie je len ústavná zásada, ale aj morálna. Ľudský život treba chrániť už pred narodením, pretože práve vtedy je najviac zraniteľný, bezbranný a krehký. Odkázaný na ochranu matky. A na ochranu spoločenstva, v ktorom vznikol.

Liberálni poslanci sa mýlia v ešte jednej podstatnej veci. Nie, ochrana života nie je náboženská téma. Je to otázka charakteru spoločnosti. Otázka toho, čo vnímame ako hodnoty. Na čom nám záleží.

A je aj o tom, či poslanci dokážu aspoň pri takej vážnej téme ako život a jeho ukončenie vystupovať s pokorou, úctou a rešpektom. Alebo na to nemajú.

postoj.sk