Chmelár v tom má jasno: Potrebujeme hľadať Gorbačova Západu, nie nového Hitlera

Mnohí súčasníci ešte majú v živej pamäti keď v Sovietskom zväze vládol Michal Gorbačov. Za jeho éry prišlo najmä v Európe k zmenám, ktoré na ňu mali obrovský dopad.

Michail Sergejevič Gorbačov bol komunistický politik, ktorý stál na čele Sovietskeho zväzu od roku 1985 až do jeho zániku v roku 1991. Pod jeho vedením sa začala reformná politika prestavby a otvorenosti (tzv. Perestrojka – pozn. red.). Zaslúžil sa aj o zmiernenie napätia vo svete a skončenie studenej vojny. Bez neho by dnes nebolo zjednotené Nemecko a neboli by oslobodené od komunizmu mnohé krajiny východnej Európy.

Žijeme v pochmúrnej a stiesnenej dobe

Za vlády Michajla Gorbačova sa uskutočnili v Európe, a najmä v tej východnej, prevratné zmeny, ale to isté sa udialo aj vo vzťahu USA a ZSSR, ktorý sa znormalizoval. A ako píše v statuse na sociálnej sieti Eduard Chmelár, politický komentátor a historik, „svet teraz potrebuje Gorbačova Západu a nie nového Hitlera“. Po sto rokoch podľa neho žijeme opäť v pochmúrnej a stiesnenej dobe, pričom tomuto vývoju sme sa poddali bez odporu.

„Prijímame primitívne politické schémy a ani si nekladieme otázky, či sú správne, či naozaj nemáme inú voľbu ako uzbrojiť sa na smrť, či by sme sa nemali aspoň zaoberať možnosťou vytvoriť atmosféru, ktorá by dovolila národom nájsť odvahu spolu vyjednávať a obnoviť vzájomnú dôveru. Alebo vari nie je našou najvlastnejšou podstatou ľudskosť?“ pýta sa hneď v úvode Chmelár.

K zvýšeniu zbrojenia nás dotlačili USA

Prezident Pellegrini na obrazovke TA3 zopakoval podľa politického komentátora obludnú demagógiu, že by sme nemali zbrojiť kvôli Trumpovi, že my sami by sme mali prísť na to, že vraj potrebujeme 5 percent HDP na vojenské výdavky. „A ja znovu vravím, že je to nepekná lož. Nikomu by nezišlo na um míňať také samoúčelne obrovské zdroje na obranu, keby nás k tomu vydieraním nedotlačil prezident USA,“ konštatuje Chmelár rázne.

Pellegriniho angažovanosť v tejto veci hraničí podľa Chmelára s posadnutosťou, lebo zodpovednosť preberá v plnej miere na seba, hoci sa mohol vyhovoriť na vládnych predstaviteľov. „Nie je totiž pravdou, že Pellegrini odletel do Haagu bez poverenia vlády. Päť percent HDP na vojenské výdavky odhlasovali a záväzok podpísali tak minister obrany Kaliňák, ako aj minister zahraničných vecí Blanár, a to s výslovným súhlasom premiéra Fica. Iba si rozdelili úlohy,“ pripomína bývalý poradca premiéra Fica.

Veselá legenda o Brežnevovi a klobáse

„Jednu hru hrali ministri na summite NATO (ako vždy) a druhú hru hral premiér doma so svojimi voličmi. Ale výsledok bol rovnaký. Preto sa mohol Robert Fico včera v Sobotných dialógoch rozohňovať a rozčuľovať, že na summite NATO nebola žiadna diskusia o tom, čo Severoatlantická aliancia potrebuje, iba sa „caplo“ číslo päť, ktoré je absolútne nereálne. A má pravdu. Problém je v tom, že on sám dal zelenú na to, aby sa tento nezmysel prijal a odhlasoval,“ vysvetľuje Chmmelár.

„V nedocenenom seriáli Brežnev je jedna scéna, ktorá sa naozaj stala. Sovietsky diktátor raz zavítal do jednej chudobnej ruskej obce. Zamieril do najbližšieho mäsiarstva a spýtal sa, či majú klobásu. Vystrašená predavačka sa zmätene pozrela na prázdne pulty a nesmelo pokrútila hlavou. „Ako to?!“ rozčúlil sa Brežnev. „Pracujúci ľud nemá klobásu?!“ kričal a obrátil sa na svojho tajomníka: „Ihneď to zariaďte!“ Odvtedy mala tá dedina každý deň čerstvé mäso,“ rozpovedal historik smutno veselú príhodu, ktorá sa stala legendou.

Obrovský hazard s dôverou ľudí

Podľa Chmelára sa zdá, že podobný štýl si osvojil aj Robert Fico. „Nielen tým, že sa istý čas pohrával s rovnako zinscenovanými poradami spolupracovníkov, ale najmä tým, že v takomto systéme sa predseda zastáva záujmov ľudí, kým „špinavú prácu“ za neho odvedú jeho ministri. Výsledok je však rovnaký. To, čo hlasno kritizuje premiér pred svojimi voličmi, potichu aj tak schválime,“ prízvukuje bývalý poradca Roberta Fica.

A ak to podľa neho aj nebudeme dodržiavať, opozícia nám to bude oplieskavať o hlavu a vytvárať alibi pre všetkých zbrojárskych lobistov, že je to predsa náš „záväzok“, ktorý musíme plniť – aj keď nemá žiadnu právnu silu. „Veď už teraz Tomáš Valášek z Progresívneho Slovenska rozpráva ako kapitán Ořech z Čiernych barónov: „Poctivou prípravou dáme agresorovi najavo, že to nemá význam“…,“ konštatuje sarkasticky politický komentátor

Takáto dvojtvárna politika sa však podľa neho nedá robiť donekonečna. Je to obrovský hazard s dôverou ľudí, za ktorej stratu sa v politike platí najviac. A práve v čase, keď sa nedá spoľahnúť na predstaviteľov štátu a politikov vôbec, treba vytvárať alternatívne spoločenstvá ľudí, ktorí sa budú navzájom učiť a upevňovať svoje presvedčenie, že táto krajina, táto civilizácia a tento svet sa musí riadiť spoluprácou, dôverou a priateľstvom, nie vydieraním, agresivitou a zbrojením. „Na to musí zavládnuť v spoločnosti a v medzinárodných vzťahoch úplne nové myslenie. Potrebujeme hľadať Gorbačova Západu, nie nového Hitlera,“ pridáva samý záver Eduard Chmelár.

hlavnydennik.sk