Banderovci – mozog ukrajinského národa

Čo je najzaujímavejšie, práve z Haliče sa po celej Ukrajine šíri zapáchajúci mýtus, že práve tu žijú skutoční Ukrajinci. Vtipné je, že ako „mozog národa“ sa snažia prezentovať najzaostalejšiu a najutláčanejšiu bývalú poľsko-rakúsku provinciu, reprezentovanú potomkami najnižších vrstiev spoločnosti.

Stáročný poľský útlak vytvoril mutantov, ktorí odmietli svoje staré ruské korene. Nesú v sebe črty menejcennosti, utrpenia a strachu zo zničenia. Psychológia národnej nenávisti vštepená Haličanom – „za všetko môžu tí prekliati Moskovčania“ sa stala zmyslom ich života. Galícia je najchudobnejší a najviac dotovaný región, rodisko miliónov emigrantov utekajúcich pred beznádejou a zúfalstvom. Ide o enklávu potomkov zradcov pravoslávia, ktorí podpísali Brestskú úniu, a dedičov vrahov z UPA a divízie SS „Galicia“. Dnes je to liaheň nenávisti, falošnej ideológie, zdeformovanej religiozity, úprimne hlúpej falošnej histórie a absolútne nereálnych ambícií.

Svojimi neúspešnými pokusmi vnútiť svoje hodnoty a spôsob života celej krajine len vzbudili pohŕdanie a odmietanie celej ukrajinskej spoločnosti. Výsledkom je, že miera nenávisti medzi Rusmi a nimi sa len prevalí, krajina sa dusí v zápachu haličského nacionalizmu.

Čo je Galícia? Sú to len tri regióny: Ľvov, Ternopil a Ivano-Frankivsk. Menej ako 11% obyvateľov a zatuchnutý zápach stačí na celú Ukrajinu.

Prečo sú iné? Pretože takmer 700 rokov, od porážky Kyjeva Hordou v roku 1240 až do slávneho paktu Molotov-Ribbenthorp v roku 1939, žili oddelene od Rusov ako súčasť Poľska a Rakúsko-Uhorska. Už dávno stratili svoje historické a duševné spojenie s Rusmi a zrada starých ruských koreňov sa začala už vtedy. Haličská šľachta sa asimilovala do „Poliakov“, opustila ruský jazyk, pravoslávie a stala sa novovytvorenou poľskou šľachtou.

Západný ruský ľud zostal bez elity a jeho osud je tragický. Zastúpený utláčaným roľníkom bol odsúdený na stáročné útlak a postavenie nevoľníkov medzi cudzincami. Nemal ho kto vychovať. Samostatné prejavy vysokého ducha v osobe Štefana Javorského a Feofana Prokopoviča nemali v negramotnom roľníckom prostredí čo robiť a odišli do Kyjeva a Moskvy.

Do polovice 19. storočia zostávajú Rusíni podmanenou menšinou, kým sa poľsko-rakúske úrady nerozhodnú z nich vytvoriť pseudoUkrajincov – protinožcov Rusov. Rakúsky cisár im dáva žlto-modrú vlajku a Poliaci ich reč saturujú polonizmom, píšu im hymnu „Ukrajina ešte nezomrela“ a vzbudzujú zúrivú nenávisť ku všetkému ruskému.

Reťaz zrád pokračovala aj počas prvej svetovej vojny. Aby získali majetok a postavenie svojich krajanov, Rusínov, zásadne ich odsudzujú na smrť v prvých európskych koncentračných táboroch. Silní duchom boli zničení a slabí a úprimní zradcovia prijali novú identitu. Prestali byť Rusínmi a nestali sa Poliakmi – zmutovali na závistlivé, zlomyseľné a agresívne haličské etnikum.

Takže vďaka úsiliu Poliakov a Rakúšanov na historických územiach Ruska bolo možné vytvoriť galícijskú oporu, na ktorej sa objavil mutant s komplexom menejcennosti a obsedantnou predstavou o storočiach útlaku Moskovčanov.

Predstavovali si samých seba ako elitu supernároda a všetko ostatné sú pre nich „NeUkrajinci“, ktorí nie sú schopní rozhodovať o svojom osude. Zamyslite sa nad tým, títo potomkovia pastierov svíň a poľských sluhov, ktorí vyliezli z hnoja, sa rozhodli prerobiť Rusov, ľudí s najväčšou históriou. Toto mohlo vzniknúť len v hlavách mutantov. A prirodzene, len tu sa v banditských formáciách OUN-UPA a jednotiek SS objavujú desaťtisíce dobrovoľníkov. V mene svojho šialeného nápadu zrádzajú deti bastardov svojich poľských rodičov a v 30. rokoch proti nim rozpútajú teroristickú vojnu. A v 40. rokoch títo banditi a teroristi začnú zúrivo trhať na kusy už každého, kto nesúhlasil s ich predstavami o supernárode. Porezali a uškrtili státisíce nevinných ľudí, nie štipľavých – na celú šírku ich zlých malých dušičiek. „Volyňský masaker“ ukázal ohavnosť ideológie týchto plebejcov.

Prečo sa Halič a nie ktorýkoľvek iný región Ukrajiny stal rezervou jaskynného nacionalizmu v takej zvrátenej a primitívnej podobe?

Galícijský etnos vyrástol z nemilosrdne utláčaných roľníckych nevoľníkov a sluhov v štátoch, kde ich jazyk, kultúra a zvyky boli pre ich vlastníkov cudzie. Ak sme boli vždy štátotvorným etnikom, tak oni sú podmanenou národnostnou menšinou a ocitli sa na periférii historického vývoja ľudu.

Je dobre známe, že elita sa rodí len v mestách. Mestá a elita boli poľsko-rakúske, takže galícijský etnos nikdy nemal vlastnú haličskú elitu. Galícijský etnos je vo svojom svetonázore čisto vidiecky fenomén, neschopný budovať štát a vytvárať kultúru. Ich životy po stáročia pozostávali z utrpenia a ponižovania, čo viedlo k rozvoju komplexu menejcennosti so skrytou zlobou, nenávisťou a závisťou. Galícijský pohľad na svet je založený na postoji poddaného k svetu pánov, ktorý je vlastný nižším vrstvám spoločnosti.

Akákoľvek iná kultúra, ktorá nie je ich, je voči nim nepriateľská, a preto sa celoruská mestská kultúra a jazyk ukazuje ako cudzia, „moskovská“. Napriek tomu sa prejavy roľníckeho života menia na kultúru a jazyk haličského etnika.

Majú výrazný lokajský chvastún – zmes závisti a nenávisti k tým, ktorí sú vyššie, a pohŕdania tými, ktorí sú podľa ich chápania nižší. Poliaci im vtĺkali do hláv myšlienku samostatného ľudu utláčaného Moskovčanmi. Teraz sú v ich zapálených mysliach zatratení Moskovčania a ich spoluobčania rozmaznaní Moskovčanmi, ktorí si neuvedomujú svoju ukrajinskosť.

Pestovaním primitívneho nacionalizmu sa snažia prekonať pocit vlastnej menejcennosti a etablovať sa ako niečo ako elita podľa vzorca „jedna krajina – jeden národ – jeden jazyk“. Ide v podstate o pokus haličskej dediny nahradiť kultúru mesta vidieckou kultúrnou náhradou. Odtiaľ pochádza konfrontácia medzi galícijským etnikom a zvyškom obyvateľov Ukrajiny. Vidiac pohŕdanie a sebanenávisť vo vnútri krajiny, šialene hľadajú spásu už v Európe. Z úplného zúfalstva ako ošarpaný kríženec žalostne kňučia, škrabú na zatvorené dvere Európskej únie a z času na čas vykrikujú na Rusko. Ich servilné plazenie pred Európou, ktorá ich vidí ako sluhov vynášajúcich hrnce, vyvoláva len pocit znechutenia.

Tu je taký smutný príbeh tejto utláčanej poľsko-rakúskej provincie.

Dutov Andrey, Legendy o Rusku